Viac o kroji...

 

„Kroj považujem za výsostne umelecké dielo, v tradičnej kultúre rovnako dôležité ako ľudová architektúra, pieseň, rozprávka. Kroje tvorili a zdokonaľovali celé generácie ľudových umelcov, až nadobudli svoju vrcholnú formu, s akou som sa stretol po prvej svetovej vojne. Taký kroj je od hlavy po päty, od celku až do poslednej nitky, celou výstavou ušľachtilej krásy, vybrúseného jemného zmyslu pre tvar, farbu, materiál, a priam ideálnou harmóniou všetkých svojich zložiek. Človek v kroji nebol anonymný. Svojím odevom hlásal príslušnosť k určitej dedine, ku konkrétnemu ľudskému a duchovnému spoločenstvu. Zároveň sa cítil byť viazaný jeho zvyklosťami, morálkou a mal povinnosť zachovávať dobré meno svojho spoločenstva. Kroj duchovne spájal ľudí. Každý mal právo nosiť krásny kroj, ktorý ho povznášal, dával dôstojnosť, noblesu.“

Karol Plicka

 
 

Odev je jedným z podstatných prejavov kultúry ľudstva. Forma a štruktúra odevu vždy reagovala na ekonomické, spoločenské a kultúrne podmienky jednotlivých národov.
Na vznik a vývoj ľudového odevu na Slovensku vplývalo počas stáročí viacero faktorov. Určujúce boli geografické a klimatické podmienky jednotlivých oblastí, kde dominovala ochrana ľudského tela. Okrem ochrannej funkcie spĺňal odev i znakovú funkciu. Stal sa identifikáciou nositeľa, určitým druhom neverbálnej komunikácie medzi širokým spoločenstvom obyvateľov. Podľa odevu ľudia vedeli, z ktorej lokality nositeľ pochádzal, akú mal profesiu, národnosť, akého bol vierovyznania, k akej sociálnej vrstve patril.

Na formovaní ľudového odevu sa podieľala i móda historických období, výroba a ponuka priemyselne zhotovených textilných materiálov, migrácie obyvateľstva. Všetky tieto faktory a ich vzájomný vzťah v historickom vývoji vytvorili diferencovaný stav ľudového odevu. Na prelome 20. storočia zaznamenávame na území Slovenska viac ako 60 odevných oblastí. Odlišovali sa tvarom odevných súčastí, materiálom, farebnosťou, no predovšetkým výzdobou. Nekonečné varianty jednotlivých motívov, osobité kompozície vzorov, farebné kombinácie a celý rad výzdobných techník sa stali zdrojom neustáleho obdivu a inšpirácie nasledujúcich generácií.

Odev si obyvatelia vidieka zhotovovali zväčša sami. Využívali domáce zdroje surovín – ľan, konope, vlnu, kožušinu. Od 18. storočia pribúdajú aj manufaktúrne a neskôr továrensky spracované textílie.
Ľudový odev na Slovensku si uchoval niektoré archaické prvky vývojovo starších odevných foriem. Zároveň jeho tvorca vedel transformovať viaceré detaily z módy jednotlivých období tak, že ich prijali aj ostatní členovia dedinského spoločenstva.

V ľudovom odeve sa stretávame s prvkami zavinovacieho odevného typu, s jednoduchými strihovými formami, ale aj s výšivkami, ktorých ornamentika bola inšpirovaná alebo prevzatá z renesančných vzorníkov. Tvary niektorých odevných súčastí – čepce, živôtiky, rukávce – nesú stopy módy baroka, rokoka a biedermeieru.

Pre určenie pôvodu jednotlivých odevných variantov bola dôležitá výzdoba – techniky, umiestnenie, celková kompozícia či motívy výzdoby. Z výzdobných techník jednoznačne dominovala výšivka. Ornamentálnou bohatosťou a množstvom techník sa vyznačovalo západné, ale i stredné Slovensko, najmä okolie Trnavy, Bratislavy, Piešťan, Horehronie, okolie Krupiny.
Paličkovaná čipka bola ďalšou obľúbenou technikou, známou na celom Slovensku. Sedemnásť výrobných centier pokrývalo potreby jednotlivých oblastí. Čipky sa odlišovali vzormi, farebnosťou a technikami väzieb.

Na strednom a východnom Slovensku sa na odeve popri výšivke uplatnili aj tkaniny s typickými vzormi pre jednotlivé menšie regióny. Nájdeme tu rozmanité tkáčske techniky a variabilnosť vzorov a farieb.

Pomerne často používaným materiálom na odeve bola modrotlač. Z nej zhotovené šatky, zástery, sukne zdobili odev najmä v severnejších oblastiach Slovenska – na Spiši, v Šariši, v Liptove.
Nosenie tradičného odevu na Slovenku pozvoľne zaniká od polovice 19. storočia. Niektoré odevné súčiastky sa začali nahrádzať mestskými, až sa postupne prešlo k mestskému odievaniu. V niektorých oblastiach nosenie ľudového odevu, prípadne niektorých súčiastok pretrvalo až do polovice 20. storočia.

Dnes sa už bežne kroje nenosia, sú však neodmysliteľnou súčasťou folklórnych festivalov, mnohých sviatkov a slávností. Uplatňujú sa ako javiskové oblečenie pre folklórne skupiny a súbory.
Ľudový odev ostáva stálym zdrojom inšpirácie pre neprofesionálnych i profesionálnych tvorcov, odevných a textilných výtvarníkov, dizajnérov.

Alžbeta Gazdíková