NEVER ENDING STORY


V pozadí súčasnej tvorby Sylvie Jokelovej možno rozpoznať dve zásadné témy: „globálne“ v rámci slovenských podmienok a možností, a „lokálne“ v konfrontácii so svetovým dianím. Jej šperky a inštalácie poukazujú na priehľadnú neperspektívnosť produkcie áut na Slovensku, ktorej prázdna ideologická obhajoba sa stala nacionalistickou témou napriek tomu, že veľkovýroba evidentne devastuje lokálnu špecifickosť, či tradičné spôsoby produkcie. Jokelovej irónii, či dokonca sarkazmu, neunikajú ani slovenská malosť, primitívna zahľadenosť do vlastných problémov, či neschopnosť elementárneho nadhľadu. Pokiaľ ide o výtvarnú stránku, ide tu opäť o originálne spojenie ľudových alebo lokálnych motívov a toho, čo zo sebou prináša globalizácia, či masová kultúra. Čo je však dôležité, tieto pozoruhodné, „hybridné“ šperky netúžia zostať uzavreté a ponechané napospas vlastnému vizuálnemu svetu. Jokelovej univerzum sa síce riadi podľa svojich vlastných estetických a významových pravidiel, no rozhodne nemá ambíciu zostať uzavreté a izolované. Práve naopak, najsilnejším momentom týchto prác je práve to, že „čitateľne“, vtipne a ironicky reagujú na politické, sociálne, či ekonomické problémy, pričom neskĺzavajú do plochej prvoplánovosti.

Peter Machata polemizuje so slovenskosťou úplne iným, no nemenej podnetným spôsobom. Momentálne vytvára šperky, malé objekty a grafiky, ktoré sú kombináciou transformovaných ľudových motívov a jeho autorského vkladu. Presnejšie, preberá tradičné ľudové (hlavne medovníkové) formy, ktoré následne v počítači jemne upravuje a prenáša do zvoleného média. Symetriu týchto podkladových štruktúr však narúša svojimi zásahmi, ktoré pôvodné objekty posúvajú do ďaleko zaujímavejších a inšpiratívnejších vizuálnych, no rovnako tak významových rovín. No tieto zložky nemožno odhaliť letmým pohľadom, pretože si vyžadujú kontemplatívny postoj a sústredenie. Machata sa totiž pri svojich grafikách a šperkoch domáha dôsledného hľadania skrytých súvislostí a objavovania subtílne zahalených detailov, ktoré sú zdrojom neustáleho napätia. Nepovzbudzuje teda k ráznemu konaniu, nespochybňuje, ani sa priamo nekonfrontuje s umeleckým svetom, či spoločenským poriadkom, ale skôr vyzýva k sebareflexii a obratu do vlastného vnútra, kde sa všetko cudzie postupne stáva dôverne blízkym.
Jozef Kovalčik