Martina Svozilová  - 1923 x 1981 x 2008

„Tri roky, ktoré spolu zdanlivo nesúvisia, ale napriek tomu majú niečo spoločné. Sú nositeľmi tradície dvoch ľudí a jedného medzného okamihu. Tradícia? Vnímam ju ako živú premenlivú hmotu. Jeden z rokov je rokom narodenia blízkej osoby, ktorá ma zasvätila do vysypávania ochranných ornamentov okolo domu pri významných udalostiach. Ďalší rok v sebe ukrýva rok môjho narodenia, bez ktorého by nemohlo dôjsť k prepojeniu dvoch zostávajúcich rokov. A tretí rok je rokom svadby a zároveň rokom nadviazania na tradíciu obradných plachiet, ktorá sa v mojom poňatí premenila. Pokračuje ďalej...“ Takto uvádza svoj debutový výstavný projekt v Dizajn štúdiu ÚĽUV mladá česká výtvarníčka Martina Svozilová, absolventka ateliéru Telového designu Fakulty výtvarného umenia VUT v Brne.

Prítomnosť tradičných prvkov v súčasnom živote, ich akceptovanie a rozvíjanie rezonuje v tvorbe Martiny Svozilovej vo viacerých prácach. Už počas štúdia si všímala spôsoby, akými dnešný človek formuluje svoje vzťahy k udalostiam, zaujímalo ju do akej miery sa uňho prejavujú tradičné väzby a praktiky, sledovala nové, či staronové spôsoby ochranných vzťahov. V tomto zmysle sa pohybovala i jej bakalárska práca, ktorá riešila tematiku ranných rituálov. Téma sa pre ňu stala natoľko nosnou, že ju rozvíjala i v diplomovej práci. Teoretická časť pojednávala o ochranných prostriedkoch vychádzajúcich z českej tradície a o hľadaní spôsobov ochrany dnešného človeka. Tu si vyprofilovala aj smerovanie praktickej práce, ktoré bezprostredne súvislo s dôležitým okamihom, ktorý vtedy v živote prežívala – svadbou.

Pre tradičné prostredie bola svadba, podobne ako narodenie, smrť jedným z najvýznamnejších životných momentov. Ako taký bola súborom špecifických obradov/ zvykov, ktoré mali byť zárukou dobrého manželstva/ života. V Čechách, na Morave (ale aj na Slovensku) sprevádzala ženu v dôležitých životných chvíľach obradná plachta tzv. úvodnica. Mala viacnásobné použitie – autorku inšpiroval ten regionálny variant, kedy sa úvodnica použila na svadbe, pri uvedení novorodenca a po smrti. Práve jej prostredníctvom sa pokúsila preniesť a znovu oživiť časť tradičných zvykov. Nešlo len o formálne, prvoplánové očarenie archaickými rituálmi, ale o úprimné presvedčenie, že svadba je pre ňu vážnym a záväzným rozhodnutím, ktoré vníma v kontexte svojej kultúrnej identity a ako také ho chce potvrdiť práve jej prostriedkami. Tak vznikla verzia súčasnej úvodnice, vyšitá členmi jej príbuzenstva, rovnako ako svadobný pás jej budúceho manžela, ktorý zas vyšívanými prianiami vyzdobili jeho príbuzní. Po svadbe oba predmety uložila do uzavretej schránky a tak, len tušenou prítomnosťou, sa stali súčasťou inštalácie jej diplomovej práce.

Vo svojom aktuálnom projekte pre Dizajn štúdio ÚĽUV nadviazala na tému ochranných prostriedkov a rozvinula ju smerom k tým, ktoré majú za úlohu ochranu domova. Vysypávanie ornamentov pieskom je v tradičnom moravskom prostredí spojené so slávnostnými udalosťami, ako je napr. i svadba. Špeciálnym druhom piesku sa vtedy zem okolo domu i na ulici zdobila ornamentálnym dekórom. Takouto zručnosťou nedisponoval každý, išlo v istom zmysle o remeslo, ktoré vykonávali ženy. Okrem ochranného významu malo i estetickú funkciu a vo svojej autentickej podobe sa realizovalo do obdobia 2. svetovej vojny. V súčasnosti sa v niektorých moravských dedinách opäť objavuje ako súčasť tradičných slávností (hody). Autorkina voľba prepojiť a prehĺbiť sledovanú tému prostredníctvom ochranných pieskových ornamentov bola do istej miery intuitívna – výrazne ju ovplyvnilo stretnutie s „malérečkou“ – ženou, ktorá sa vysypávaniu pieskových ornamentov venuje celý život.

Od ochrany vnútornej sa tak prirodzene dostala k formám, ktorými človek zabezpečuje svoj domov i okolie. A túto cestu sa snaží divákovi na výstave sprostredkovať.

Viera Kleinová