2008
RUD 2008-1 | RUD 2008-2 | RUD 2008-3 | RUD 2008-4

Juraj Hamar: Ľudové bábky v zbierke Antona Anderleho

Zbojník, okolo roku 1935. Autor: Jaroslav AnderleEšte po druhej svetovej vojne účinkovalo po celom Slovensku, ale aj na Morave, Pokarpatskej Rusi či v Sliezsku niekoľko desiatok bábkarských rodín. Komunistický režim sa však v päťdesiatych rokoch zaslúžil takmer o úplnú likvidáciu tejto tradície. Spolu s ňou sa z našej kultúrnej scény vytratili aj tradičné bábky a ich tvorcovia – umelci a remeselníci (výtvarníci, rezbári, maliari...).

Anton Anderle z Banskej Bystrice nadviazal na rodinnú tradíciu ľudových bábkarov Anderlovcov z Radvane ako predstaviteľ jej tretej generácie. Aj Anderlovci patrili k tým posledným bábkarom, ktorým v roku 1955 vtedajší režim zakázal ďalšie účinkovanie. Kontinuitu bábkarského rodu Anderlovcov sa však aj napriek vtedajšej ideológii prerušiť nepodarilo. Podobne ako otec Bohuslav a strýko Jaroslav, aj Anton Anderle začínal v detskom veku. Jeho hlavnou náplňou práce bola pomoc pri vodení otcových bábok, preobliekanie kostýmov po predstavení, stavba dekorácií, zvukové efekty a rôzne menšie úlohy pri bábkovom divadle.

Dôležitým impulzom pre návrat k bábkam bolo pre Antona okrem iného aj vystúpenie Antonovho otca v Martine v roku 1970, kde mohol, takmer po pätnásťročnej prestávke, zahrať jedno predstavenie. Spoločenské zmeny po roku 1989 mu napokon umožnili, aby sa definitívne vrátil k rodinnej tradícii. Koncom minulého storočia patrí už „Tradičné bábkové divadlo Anton Anderle“ k tým najznámejším a najvyhľadávanejším ľudovým bábkovým divadlám v Európe.

Najrozšírenejším typom bábok, s ktorými až do polovice dvadsiateho storočia hrávali ľudoví bábkari na Slovensku i v Čechách, boli marionety – bábky, ktoré sú zavesené na drôte a ovládané pomocou nití. Vodiaci drôt bol zavŕtaný priamo do hlavičky alebo prechádzal skrz celú hlavu až do stredu trupu (vďaka tomu bolo možné hlavičky aj vymieňať). Nite prechádzali naprieč vnútrom celého trupu (obyčajne bol zo zadnej strany vydlabaný) a upevňovali sa na vahadlo. Jedinou postavičkou, ktorá nemala v hlave drôt, ale bola animovaná len pomocou nití, bol Gašparko. Podobne boli vodené aj tzv. trikové bábky, ktoré sa do nášho tradičného divadla dostali pravdepodobne neskôr.

Výraz tváre bábok a výtvarné stvárnenie oblečenia malo v celkovom znakovom systéme ľudového divadla dôležitú úlohu. Oboje umožňovali divákovi rozpoznať charaktery jednotlivých postáv. Z finančných dôvodov bábkari hrávali často len s jednou sadou bábok (približne 12 – 18 kusov), ktoré boli poobliekané tak, že sa s nimi dalo zahrať aj niekoľko hier.

Takmer každý ľudový bábkar sa zároveň snažil zhotoviť si bábky sám. Ak si nemohli dovoliť kúpiť celé bábky, tak si zadovážili aspoň hlavičky a spodné časti rúk a nôh. Ostatné si dorobili sami. Toto je aj jeden z dôvodov, prečo sa pri niektorých tradičných bábkach ťažko určuje autorstvo ich tvorcu. Ďalším problémom pri identifikácií starých bábok je, že sa z niektorých obľúbených typov stali doslova vzory, ktoré pomerne rýchlo preberali konkurenční rezbári.

Mnoho rezbárov bábok na Slovensku pôsobilo v Rajci, ďalším významným strediskom bolo okolie Banskej Štiavnice (Hodruša, Piargy, Štiavnické Bane), kde bola tiež rezbárska škola. Desiatky individuálnych ľudových tvorcoch však nachádzame, až do druhej polovice 20. storočia, po celom Slovensku.

Základom Anderleho zbierky sa celkom prirodzene stali bábky, ktoré ešte zostali v rodine. Ďalšie bábky získaval darovaním, kúpu od známych bábkarských rodín a výmenou s ďalšími zberateľmi. V Anderleho zbierke nájdeme popri bábkach ľudových tvorcov aj kolekcie od najvýznamnejších výrobcov v Čechách a na Slovensku. Okrem bábok českej a slovenskej proveniencie postupne do Anderleho zbierky pribúdajú aj bábky iných národov a kultúr nielen z Európy, ale aj z Ázie, Afriky a Južnej Ameriky. Za viac ako 35 rokov svojej zberateľskej vášne Anton Anderle vybudoval zbierku, v ktorej je okolo tisíc bábok. K tomu treba pripočítať množstvo divadelných dekorácií, opôn a rekvizít, starých plagátov a tlačív, ale aj textových dokumentov, rukopisov, fotografií, kníh, zvukových a audiovizuálnych záznamov.

Anton Anderle odišiel nečakane 16. mája tohto roku na vrchole svojej bábkohereckej kariéry a medzinárodného uznania, blízko svojho nesplneného sna vybudovať zo svojej zbierky, knižnice a archívu vlastné múzeum bábok.

 


Ďalšie články časopisu Remeslo Umenie Dizajn 03/2008:

 

ULUV.sk > ÚĽUV > Časopis R_U_D > Archív ročníkov R_U_D > Rok 2008 > RUD 03/2008 > Juraj Hamar: Ľudové bábky v zbierke Antona Anderleho