2007
RUD 2007-1 | RUD 2007-2 | RUD 2007-3 | RUD 2007-4

Peter Juriga: Realita košikárstva na Slovensku

Opálky sú bežným súčasným výrobkom Pred šestnástimi rokmi som sa vydal na stredné Slovensko hľadať košikárov. Našiel som vtedy iba zopár dôchodcov. Pred pár mesiacmi som v rámci výskumu pre ÚĽUV cestu na stredné Slovensko zopakoval a bol som úspešnejší. Mojou úlohou bolo zistiť a zaznamenať stav na Podpoľaní a okolí (južná časť stredného Slovenska). Nakoniec som našiel a navštívil 9 košikárov – všetko mužov. Košikárstvo je tu mužská záležitosť.

Na Podpoľaní hádam každý chlap kedysi robil opálky – polguľovité až oválne košíky. Tento druh košíkov v súčasnosti robia v tejto oblasti všetci košikári. Naproti tomu bežné kónické koše s kruhovým dnom vedia robiť len jeden-dvaja.

Milan Fraňo z Rykynčíc pletie koše v zime popri hospodárstve – farmárskej práci. Vŕbu si pestuje po okolí, kde sa dá. Sadenice pichá do jarkov a vlhkejších miest, ktoré by inak boli nevyužité. Od deda sa naučil pliesť opálky, od starého cigána zase pletenie klasických, kónických kruhových a oválnych košov z vŕbového prútia, od starého košikára výrobu hranatých košov.

Na Internete možno nájsť rôzne osvetové strediská, občianske združenia, kultúrne ustanovizne. Niekedy sa ukáže, že internetová stránka už nie je aktuálna a počiatočné nadšenie nemilosrdná realita vrátila z oblakov späť na zem. Tak dopadol napríklad projekt košikárskej dielne v Kokave nad Rimavicou. Projekt mal riešiť nezamestnanosť, ale keď prestali chodiť peniaze od štátu určené na rozbeh, stroskotal. Podľa mňa však nezlyhal preto, že neprišla sľúbená finančná podpora, ale preto, že výrobný program nerešpektoval požiadavky dnešného trhu, kde prevláda čistý dizajn – čím jednoduchší vzhľad, tým lepšie. Sortiment, ktorý vyrábali v Kokave, bol založený síce na kvalitnej košikárskej nábytkárskej škole a nádejní rómski remeselníci si ho rýchlo osvojili, ale dizajn bol starý aspoň polstoročie. Okrem toho takéto výrobky na Slovensku predávajú i výrobcovia z Maďarska a najmä Poľska, pričom ceny poľských výrobcov sú veľmi nízke.

Stretol som sa však i s tým, že košikár dôchodca, vyrábajúci úplne jednoduché výrobky zo zeleného prútia, samouk, má úspech. Vďaka tomu, že netreba žiadnu živnosť, účtovníctvo, registračné pokladne a vďaka tomu, že na trhoch a jarmokoch dávajú výrobcom, ktorí predvádzajú ľudovoumeleckú výrobu, stánky zadarmo, košikárske remeslo môže žiť ďalej.

V skúmanom regióne košikári pletú, lebo ich to baví a tiež pre úžitok, ale podobne ako v minulosti je to väčšinou iba doplnok k hlavnému zamestnaniu.

Sortiment košíkov podlieha schopnostiam košikárov, ale i potrebám a estetickému cíteniu dnešného človeka. Stále je dosť hubárov, košíky ocenia aj záhradkári, chovatelia dobytka, koše sa používajú na drevo ku krbom i ako dekorácia interiéru.

Šanca na rozvoj košikárstva je podľa môjho názoru v lacných košikárskych výrobkoch „šitých na mieru zákazníka“, a to najmä v segmentoch, ktoré nie sú schopní pokryť Poliaci, Ukrajinci a Aziati.

Ale je tu aj iná možnosť. V súčasných trendoch nábytku a úžitkových predmetov majú výplety pevné miesto. Ak sa nájdu dizajnéri, dobrí košikárski majstri a výrobcovia prúteného i dreveného nábytku, mohlo by i Slovensko v tejto oblasti zohrať svoju úlohu a uplatniť vlastnú košikársku a nábytkársku tradíciu.

 


Ďalšie články v časopise Remeslo, Umenie, Dizajn 01/2007:
 
 

ULUV.sk > ÚĽUV > Časopis R_U_D > Archív ročníkov R_U_D > Rok 2007 > RUD 01/2007 > Peter Juriga: Realita košikárstva na Slovensku