Ágnes Schramm: Cín – striebro chudobných
Cín ako striebro chudobných dostalo pomenovanie v 19. storočí, keď sa výrobky z tohto kovu vo zvýšenej miere v podobe úžitkových i dekoratívnych nádob používali v domácnostiach mestského obyvateľstva ako náhrada šľachtického strieborného riadu. Cinárstvo patrí ku kovolejárskym technológiám. Niektoré nádoby boli odliate v celku (podnosy, taniere, misy, poháre), iné boli po častiach spájané (svietniky, fľaše, kanvice, korbele a holby) a neskôr, najmä v období baroka, doplnené malými plastickými figurálnymi alebo rastlinnými ozdobami. Cinárstvo sa začalo udomácňovať na dnešnom území Slovenska po odkrytí cínových ložísk v jeho teritoriálnej blízkosti v českom Rudohorí (Slavkov) v 10. Storočí. Najviac sa ho privážalo od 15. storočia zo Sliezska a vrcholilo v 17. – 18. storočí. Najvýznamnejšie strediská cinárskych cechov boli Bratislava, Košice a Levoča, ale časté boli aj rakúske, české a nemecké importy z dielní vo Viedni, Salzburgu, Plzni, Prahe a Norimbergu. Najhonosnejšími výrobkami cinárskych majstrov boli reprezentatívne veľkorozmerné podnosy a kanvice, ktoré boli zhotovené na objednávku pre rôzne cechy a radnice ako dary a slávnostné predmety. Historicky najstarším a zrejme aj najrozšírenejším artiklom boli cínové nádoby na jedlo a pitie. Postupom času sa stávajú riady a príbory, aj v dôsledku zmeny spoločenských konvencií a historických slohov, mnohotvárnejšími a početnejšími. Taniere, podnosy, misy, dózy a hrnčeky na servírovanie a konzumáciu jedál rovnako ako naberačky a lyžice boli sortimentom cinárskych dielní. Krčahy, kanvice a kalichy v takmer neprehľadných variáciách ponúkali cinári po stáročia. Medzi najmladšie patria kanvičky a šálky na kávu a čokoládu v nadväznosti na dovoz a obľubu týchto lahôdok do Európy. Výroba úžitkových i ozdobných cínových predmetov sa rozmáhala ešte aj v prvej polovici 19. storočia. Tvary boli jednoduché, triezve a veľmi kvalitne remeselne spracované. Obrat nastal v druhej polovici 19. storočia, keď v súvislosti s historizujúcimi vplyvmi sú cínové nádoby síce bohatšie zdobené než pôvodné vzory, ale v dôsledku šíriacej sa priemyselnej výroby cinárstvo výrazne upadá na kvalite a pre nezáujem zo strany konzumentov zaniká takmer úplne.
Ďalšie články v časopise Remeslo Umenie Dizajn 02/2004:
- Eva Trilecová: Na káve s Ivicou Markovičovou
- Silvia Fedorová: Talenty 1993 – 2003 (+ 2004)
- Viera Kleinová: remeslo/ dizajn/ textil 2
- Viera Kleinová: Spye eye čo chceš...
- Ágnes Schramm: Cín – striebro chudobných
- Oľga Danglová: Textilné variácie Oľgy Koreňovej
- Viera Kleinová: Veľmi Krátke Vlnenie (plstený textilný dizajn)
- Viera Kleinová: Nové tradície (Slovenské úžitkové umenie a dizajn vo Viedni)
- Martin Mešša: Kováčske dni vo Dvore remesiel
- Rastislava Stoličná: Rituálne pečivo v tradičnej slovenskej kultúre
- Eva Pančuhová: Oblatkárne
- Soňa Pavuková: Soľničky v zbierkach Etnografického múzea v Martine

