2004
RUD 2004-1 | RUD 2004-2 | RUD 2004-3 | RUD 2004-4

Oľga Danglová: Šperk v spätnom zrkadle doby

Duté liate gombíky Lastúry, kamienky, zuby, kosť, drevo, lyko, jantár, koráliky, ozdobné jadierka, farebné vtáčie perie, to všetko môže poslúžiť na ozdobu tela, vlasov, odevu ako šperk. Usudzuje sa, že u niektorých prírodných národov žijúcich pod horúcim slnkom šperk nahradzoval odev a naznačoval i hlbšiu symboliku – ochranu pred škodlivými silami, erotickú príťažlivosť, plodnosť. Postupne sa sortiment materiálov, foriem, typov ozdôb a ich použitia rozširoval a prispôsoboval technickým možnostiam, potrebám a vkusu doby. Skutočný rozvoj šperku nastal hlavne v bronzovej dobe a súvisel s objavmi kovov – medi, cínu, olova, striebra, zlata a so zdokonaľovaním technológií ich spracovania. Z neskoršieho obdobia Veľkej Moravy existuje viacero archeologických nálezov dokladujúcich vtedajšie vyspelé šperkárstvo. Využívalo techniky zdobenia kovu filigránom, granuláciou, zlatením, tauzovaním, cizelovaním, rytím. Široký je aj repertoár veľkomoravského šperku. Obdivuhodná je podobnosť medzi staroslovanským šperkom a šperkom rozšírenom na slovenskom vidieku v 19. a ešte i 20. storočí. Všimli by sme si ju, keby sme vedľa seba položili liaty strieborný prsteň z 12. storočia a mosadzný prsteň ľudovej proveniencie z Liptova alebo Oravy. Zarážajúca je aj podobnosť medzi guľovitými gombíkmi z 9. – 10. storočia a striebornými gombíkmi z odevu zámožnejších sedliakov na Slovensku zo začiatku 20. storočia. Zdá sa, akoby veľkomoravský šperk kontinuitne pretrval v ľudovom šperku. Skutočnosť však nie je až taká jednoduchá. Románske, gotické, renesančné a barokové šperky sa, až na malé výnimky, nezachovali v skutočnej podobe, lebo šperk ako jemná a krehká vec sa ľahko opotrebováva, šperky poručené cirkvi sa použili na výrobu sakrálnych predmetov, šperk podliehal móde a menil sa a pod. Pomocným prameňom obrazových informácií sú však staré maľby a portréty. V 14. a 15. storočí sa centrá šperkárskej práce sústreďovali do miest. Gotické zlatníctvo na Slovensku prekvitalo v Košiciach, Bratislave, banských stredoslovenských a spišských mestách. Mestá Banská Štiavnica a Kremnica patrili v 14. storočí k najväčším centrám ťažby zlata v Európe. Rozmach šperkárstva vrcholí v 16. a 17. storočí s renesančnou záľubou v prepychu. V 18. storočí uhorská krajina a v rámci nej i Slovensko spustošené vojnami stráca záujem o šperk. Úpadok šperkárskeho remesla pokračuje v 19. storočí. Strojová výroba rozširuje priestor pre bižutériu. Isté oživenie drahého šperku prináša empír, biedermeier a najmä secesia. Šperk z českého granátu je oceňovaný pre temnú, lesklú krásu. Výtvarný posun vo vzťahu k šperku možno pozorovať od druhej polovice 20. storočia. O šperk ako objekt výtvarnej výpovede sa začali zaujímať okrem šperkárov aj výtvarníci z iných umeleckých odborov – keramikári, sklári, scénografi, ktorí začali experimentovať s netradičnými materiálmi, ako textil, papier, plast, drevo, koža, a snažili sa vniesť do šperku svoj aktuálny pohľad na život.

 


Ďalšie články v časopise Remeslo Umenie Dizajn 01/2004:
 
 

ULUV.sk > ÚĽUV > Časopis R_U_D > Archív ročníkov R_U_D > Rok 2004 > RUD 01/2004 > Oľga Danglová: Šperk v spätnom zrkadle doby