2003
RUD 2003-1 | RUD 2003-2 | RUD 2003-3 | RUD 2003-4

Metamorfózy umenia – remesla – tradícií

Ester Plicková: Dielo keramikárky Julie K. Horovej

Julia Horová: Vázička s drobno fŕkaným dekorom, kamenina, v. 10,5 cm, 1960Meno akad. sochárky Julie Horovej-Kováčikovej ostalo podnes živé v povedomí výtvarníkov, múzejníkov, etnografov i v širších vzdelaneckých kultúrnych kruhoch, a to predovšetkým vďaka jej tvorivému účinkovaniu v tradičnom hrnčiarskom stredisku na východnom Slovensku, v Pozdišovciach. Keď sem prvý raz prišla v júni 1946 z poverenia Ústredia ľudovej a umeleckej výroby, našla tu spoločenstvo vyše päťdesiatich vynikajúcich hrnčiarov. No časy sa prevratne zmenili a doterajšie remeselné majstrovstvo hrnčiarov bolo v niečom už zastarané, v inom zase mohlo byť zdrojom pokračovania osvedčených výrobno-výtvarných hodnôt. Ako ďalej, ako sa zorientovať, v tom im dala smer a impulzy práve Julia Horová. Julia Horová vyštudovala sochárstvo na Umeleckopriemyselnej škole v Prahe. Počas štúdií absolvovala výrobnú prax v Slovenskej keramike v Modre, v roku 1928 vstupuje do Umeleckej besedy slovenskej a s úspechom sa zúčastňuje na jej členských výstavách. Pobyt v parížskom ateliéri Lachenalle rozšíril a obohatil obzory jej výtvarného myslenia a cítenia, rovnako aj štipendijná doba strávená v rokoch 1930 – 1931 v L´institut de Céramique francais de Sevres. Brilantný súzvuk remesla s umením ostali napokon trvalou črtou osobnostného prejavu Julie Horovej. V rokoch 1931 – 1939 pôsobila na avantgardnej Škole umeleckých remesiel v Bratislave. Škála jej výtvarného potenciálu osciluje medzi veľkorozmernými figurálnymi kreáciami v sochársky poňatej koncepcii, a súbormi prevažne úžitkového zamerania. Sú to napríklad vázy, misy, taniere, džbány, svietniky, drobné figurálne plastiky najmä so zvieracou tematikou, rozmanité interiérové doplnky komorného charakteru. Tieto artefakty sú iba zriedkavo modelované z voľnej ruky, pri väčšine prevláda princíp kruhárskeho prístupu s reminiscenciami na tvarové riešenia odvodené z tradičnej ľudovej keramiky slovenskej, českej i univerzálne historickej. Takisto v povrchovej úprave Horová rozohráva dekoračné prvky z tradičnej keramiky. Zvláštnu genézu má napríklad lyžičkový dekor. Autorka si cieľavedome podriaďuje možnosti techniky svojmu kompozičnému zámeru. Raz lyžičkou nanáša priam plastické abstraktné farebné zoskupenia, inokedy skicuje veľkoplošné obrazce so štylizovanými, najmä vegetatívnymi motívmi. Julia Horová bola súčasne aj štedrou inšpirátorkou mnohým hrnčiarom. Najmarkantnejšie stopy zanechala v Pozdišovciach. V rámci intencií ÚĽUV-u tu zaviedla osožné a nevyhnutné technologické zlepšenia a navrhla niektoré aktualizačné zmeny v sortimente. Medzi najvydarenejšie patrí dekoračný prepis zemplínskeho ženského kolesového tanca „karičky“. Tento motív si osvojili takmer všetci pozdišovskí hrnčiari. Julia Horová pôsobila aj v ďalších významných hrnčiarskych strediskách (Bardejov, Držkovce, Ľubietová, Nová Baňa, Prešov, Pukanec, Šivetice). Vybudovala v ÚĽUV-e spoľahlivú teoreticko-metodologickú základňu i pragmatický fundament, ktorého pokračovateľmi boli ďalší výtvarníci.

 


Ďalšie články v časopise Remeslo, Umenie, Dizajn 03/2003:

 

ULUV.sk > ÚĽUV > Časopis R_U_D > Archív ročníkov R_U_D > Rok 2003 > RUD 03/2003 > Metamorfózy umenia – remesla – tradícií