2001
RUD 2001-1 | RUD 2001-2 | RUD 2001-3 | RUD 2001-4

Postava ako ornament

Oľga Danglová

Pastier pri spracovaní ovčieho mlieka.Stvárnenie ľudskej postavy alebo časti tela v ľudovom umení pôvodne zosobňovalo magickú silu, ktorá z predkresťanského kultu prešla do kultu kresťanského. Magický zmysel zobrazenia figúry časom zvetral a figurálny prvok sa stal súčasťou ornamentálnej skladby ako dekor, ilustrácia. Pôsobivý antropomorfný motív geometrizovanej postavy, ktorý sa objavuje v rytej výzdobe na drevených truhliciach, tzv. súsekoch, zachováva náznak vážnosti, tajomnosti pravdepodobne pôvodne magickej tvorby. Je možné, že prevažne abstraktný rytý dekor na súsekoch, ktoré slúžili pôvodne na uchovanie šatstva, neskôr obilia, mal pôvodne ochranný zámer, hoci etnografi mu pripísali technologický pôvod. Predpokladali, že vznikol na princípe použitia kružidla, ktoré pri svojej práci používali tesári.

S geometrizujúcou abstrakciou ľudských postáv sa síce v dekoratívnej tradícii na Slovensku nestretneme často, je ale prítomná. Okrem rytej podoby na súsekoch sa objavuje na tkaných vzoroch z Gemera, v počítanej výšivke cez riasy a v krížikových výšivkách. Zobrazené figúry sú silne štylizované, vždy en face, často sa nedá rozpoznať pohlavie. Ak je zobrazených viac figúrok, zvyčajne sa opakuje tá istá postava alebo dvojice postáv v súvislom rade.

Antropomorfné motívy sa však uplatňovali aj mimo tradičnej väzby na geometrický kánon. Prirodzenejší vzhľad nadobudli najmä vtedy, ak boli súčasťou rastlinnej kompozície. V rezbárskom alebo maľovanom dekore sa objavovali aj ako skice, fragmenty v uvoľnenejšom, realistickejšom stvárnení, rozrastené do plochy. Figúry zobrazené z profilu s náznakom pohybu, oblečenia, v situácii boli zachytené niekedy výstižnou expresívnou skratkou, inokedy však zarážali neistou kresbou a neohrabanými grotesknými postojmi.

Námet antropomorfných zobrazení zvyčajne súvisel s charakterom a určením artefaktu. Na tzv. daroch lásky – piestoch, prasliciach a veľkonočných vajíčkach – bol najčastejšie zachytený ľudský pár, zamilovaná dvojica. Figúry vykreslené pastiermi na bačovskom drevenom riade, pastierskych paliciach a hudobných nástrojoch zas prirodzene oscilovali okolo postáv pastierov a zbojníkov. Výzdoba sekeriek baníckych fokošov zachytávala postavy baníkov.

Obľubu realistickejšie stvárnených postáv ovplyvnili vzory profesionálnych remeselníckych medovnikárskych, modrotlačiarskych a džbankárskych dielní, ktoré svoju výrobu orientovali na široké ľudové vrstvy. V 19. storočí k nej prispela i masová produkcia olejotlačových obrazov a jarmočných tlačí.

Antropomorfné zobrazenie mohlo byť jedným z ornamentálnych motívov na predmete. Na Slovensku sa zriedkavejšie objavovalo v textilnom vyšívanom, tkanom, modrotlačovom dekore, vo výzdobe svadobných koláčov, kde znázorňovalo svadobný pár alebo dvojicu prvých ľudí, Adama a Evu, častejšie ho nachádzame v dekoratívnej rezbe, najvýraznejšie však v maľbe na keramike. Mohlo plasticky dotvárať predmet náznakom hlavy alebo ľudskej postavy. Takto ho bolo vidno v jednoduchej podobe na stĺpoch brán z okolia Košíc, na drevenom náradí, napríklad oberučných stolcoch, ktoré sa používali na opracovanie dreva, detských „behároch“ alebo v pôsobivých žartovných variantoch hláv umiestnených na rukovätiach palíc a dymníkoch fajok. Antropomorfné zobrazenie mohlo byť vyjadrené samostatným artefaktom. Takto vystupovalo najčastejšie, pričom najvýraznejšie bolo zastúpené v drevených, kamenných a keramických soškách, medovníkových formách, betlehemských figúrach a v obrazoch maľovaných na skle.

V 18. a 19. storočí sa zobrazenie figúr koncentrovalo prevažne na sakrálnu tematiku, námety svetského charakteru boli zastúpené zriedkavo, ale už v 19. storočí sa v ľudovom zobrazujúcom i dekoratívnom repertoári začínajú objavovať postavy roľníkov, pastierov, remeselníkov pri práci spolu s pracovným náradím, poľovníkov a zbojníkov s centrálnou postavou Jánošíka. Zvlášť obľúbenými boli postavy vojakov, husárov, jazdcov na koni, ktorí sa v repertoári európskej dekoratívnej tradície objavovali v rôznych variantoch a v rozličných dekoratívnych technikách. Na Slovensku mali najčastejšie zastúpenie v drevených medovníkových formách a v maľbe na keramike.

Postavy galantných dvojíc, dám a pánov v dobových kostýmoch v meravej lineárnej pozícii, v detailnom rezbárskom vypracovaní boli na Slovensku opäť najčastejšie zobrazované na medovníkoch a votívnych voskových plastikách, realistickejšie potom v adaptovaných žánrových rokokových výjavoch v maľbe na keramike a v modrotlačových vzoroch. Inšpiráciou žánrových zobrazení tohto druhu boli aj renesančné vzorníky, predovšetkým v strednej Európe obľúbený Siebmacherov Neuen Modelbuch z roku 1604, prinášajúci motív galantných párov v renesančnom kostýme. Dá sa predpokladať, že vzory z Neuen Modelbuchu sa hojne kopírovali a ovplyvňovali výber repertoáru ornamentálnych motívov.

Je prirodzené, že k pastierskemu námetu inklinovali predovšetkým tvorcovia z radov pastierov a jeho obľuba bola výraznejšia v tých častiach Slovenska, kde pastierstvo zásadne ovplyvňovalo spôsob života a zohrávalo symbolickú úlohu v tradičnej ľudovej kultúre. Na Slovensku to boli najmä horské oblasti stredného Slovenska.

Nepochybne najvypuklejším vyjadrením pastierskeho námetu v plastike boli sošky, ktorými slovenskí pastieri rezbou zdobili uchá črpákov – salašníckych nádob na pitie mlieka a žinčice. Figurálny námet prevládal najmä na črpákoch stredoslovenského, menej východoslovenského typu. Staršie a pôvodnejšie boli zoomorfné motívy. Antropomorfné zobrazenia sa začali na uchách črpákov objavovať v 19. storočí a čerpali z každodenného života na salaši. Spodobovali práce okolo spracovania ovčieho mlieka a syra, ako napr. trepanie a miešanie žinčice, mútenie masla, výroba oštiepkov. Pracovné námety striedali námety zachytávajúce veselšiu stránku života, zábavu, hudbu, tanec – hráčov na gajdy, fujaru, píšťalku, harmoniku, tancujúci pár, valacha hajduchujúceho s valaškou. Témy sa postupne kombinovali, stávali sa náročnejšími, vytvárali malé súsošia človeka a zvieraťa, tancujúcich, muzicírujúcich a pripíjajúcich si postavičiek. V 20. storočí sa začal objavovať cyklus plastík s jánošíkovskou a zbojníckou tematikou.

Rezbárstvo antropomorfných figúr zaznamenalo vývinovú krivku od počiatočných rozpačitých začiatkov tvoriacej sa tradície, ktorá bola poznamenaná rezbárskou bezradnosťou vychádzajúcou zrejme z nedostatočnej a ešte nezakotvenej remeselnej zručnosti. Rezbári sa zrejme snažili, ale nevedeli dostatočne vyjadriť telesné porporcie – ruky boli príliš dlhé, nohy prikrátke, hlava príliš veľká. S postupným zakoreňovaním tradície plastického rezbárstva sa figúry stali realistickejšími, odev sa znázorňoval v prepracovanejších detailoch, výjavy boli komplikovanejšie.

Stredoslovenskí pastieri vytvárali svoje sošky na črpákoch bez nadväznosti na predchádzajúce historické predlohy. Ich štýl bol presvedčivo ľudový, dýchal prirodzenosťou a vyrovnanosťou.

V zostručnenej podobe sa pastiersky námet objavoval na pastierskych paliciach. Téma bola naznačená postavou pastiera s ovcami a psom a najčastejšie bola iba jednou zo skladby viacerých tém znázorňujúcich muzikantov, poľovníkov, tancujúci pár. Eklektické zoskupenia námetov a maximálne zjednodušenie videného boli charakterictickými črtami rezbárskych kompozícií figurálnych námetov.

Pastiersky námet podnietil i kreativitu maliarov keramiky. V sériách námetov z vidieckeho života bol pastier najčastejšie zachytený pri pasení oviec v typicky pastierskom odeve – halene s palicou, fajkou, hrajúci na píšťalku.

I keď ľudové zobrazenia poľovníckych scén nemajú v jednoduchých náznakoch nič spoločného s veľkými námetmi loveckých scén slohového maliarstva, presvedčenie o love ako prestížnej reprezentatívnej záležitosti zrejme zohralo svoju úlohu pri výbere námetu i v ľudovom prostredí. Honosné lovy a lovecké ceremoniály boli od stredoveku meradlom postavenia a vážnosti európskych panovníckych dvorov. Pre renesančného človeka bol lov predovšetkým ukážkou mužnej odvahy a sily. V barokovej dobe, keď dosiahli poľovačky na kráľovskom dvore Ľudovíta XIV. maximálny lesk, ovplyvnila ich honosnosť rozhodujúcim spôsobom formovanie kultúry v odievaní a dekoratívnych prvkoch interiéru. Rokoko videlo v poľovačkách skôr idylickú stránku, považovali sa za „lovecké“ výlety do prírody. Názor 19. storočia na poľovníctvo bol už realistickejší, vzťah k prírode a lovnej zveri bol úprimnejší. Vyjadrovalo ho i maliarstvo, ktoré zachytávalo poľovníkov namiesto ich portrétovania ako hrdinov a lovcov trofejí, viac v skutočných situáciách, na osamelých posiedkach, postriežkach alebo spoločných poľovačkách. V takejto podobe začala námet v 19. a 20. storočí šíriť aj masová produkcia litografií, ktoré boli prístupné i širším ľudovým vrstvám. S echami poľovníckych výjavov, zredukovaných do podoby poľovníka s puškou mieriacou na jeleňa, poľovníka a psa, prípadne iba jeleňa prenasledovaného psom a jeleňa v ruji sa stretneme na Slovensku v ľudovom rezbárstve, výzdobe prachovníc z rohu i v maľbe na keramike. Na Záhorí sa poľovnícky námet stal v 60. a 70. rokoch 20. storočia súčasťou obrazov na skle, ktorými sa dekorovali horné časti vstupných brán domov. Obrazy spodobovali hrady, zámky, zrúcaniny, malebné krajinky zo všetkých ročných období, poľovnícke výjavy ako súčasť prírodnej scenérie. Práve pri nich bola nadväznosť na litografie loveckých scén z minulého storočia zrejmá.

V 20. storočí sa ľudové podanie svetského figurálneho námetu stávalo čoraz ilustratívnejším. Prevahu nadobudli scénky z každodenného a sviatočného života na dedine, zachytávajúce zobrazenia práce, tradičných zamestnaní, sviatkovania a ľudových zábav. S ich podobou sa možno stretnúť i na vyšívaných obrázkoch z produkcie ÚĽUV-u, ktorých pôvodnou autorkou bola dnes už nežijúca vyšívačka zo Šoporne Helena Švihoríková. Svoj prvý figurálny výjav vyšila so zámerom vyzdobiť čelenku ženského čepca. Neskôr sa pôvodný zámer zmenil a vyšívané svadby, žatvy, vinobrania sa z čepcov preniesli do samostatných vyšívaných žánrových obrázkov.

 


Ďalšie články v časopise Remeslo, Umenie, Dizajn 03/2001: