2001
RUD 2001-1 | RUD 2001-2 | RUD 2001-3 | RUD 2001-4

Niekoľko poznámok o dreve (III. časť)

Vojtech Baláž


Dub

Má dobre viditeľné letokruhy, dreňové lúče sú rôzne hrubé, výrazné, na radiálnom reze vytvárajú svetlejšie zrkadielka, beľ je úzka žltobiela, jadro je hnedé až tmavohnedé, dobre ohraničené.

Drevo duba je ťažké, pružné, trvanlivé, povrch sa dobre opracováva a morí, ťažko sa vyrezáva a reže. Ľahko sa štiepa, je odolné proti oderu. Vplyvom zmien vlhkosti stredne napučiava a zosychá, pri sušení ľahko praská.

Vyrábali sa z neho mlynské kolesá, časti do hámrov, pilóty mostov a sudy.

Podľa mojich skúseností dubové drevo nie je vhodné do ruky – nie je vhodné na násady do náradia, lebo „páli dlane“.

Z literatúry, ale aj z rozprávania niektorých výtvarníkov som vedel o čiernom dreve bahenného duba. Pri bagrovaní dna Dunaja na gabčíkovskú hrádzu v rokoch 1981 – 1983 objavili v nánosoch štrku obrovské fosílne duby, ale aj borovicové kmene. Dendrológovia určili ich vek na 8 138 rokov, najmohutnejší kmeň bol dlhý 20,5 metra, obvod v územkovej časti mal 2,83 metra. Profesor Ludvík Korkoš doviezol z nich niekoľko klátov do svojho sochárskeho ateliéru. Na rezbárske účely sa však nedali použiť. V hlbokých prasklinách bol naplavený jemný kremenný piesok, ktorý tupil náradie. Pri návšteve v jeho ateliéri som si to vyskúšal. Sekalo sa do nich ako do kameňa, do dláta som kyjanicou neklopkal, ale mlátil.

Takéto staré dubové drevo, ktoré je dlhé roky vo vode, má sivočiernu až čiernu farbu, dá sa však použiť len na drobné práce, pretože praská. Morením čpavkom alebo octom s namočenými železnými pilinami sa dá čierna farba napodobniť, ale nikdy nedosiahneme to, čo urobí voda v rieke a čas.


Buk

Štruktúra dreva je rovnovlákenná a rovnomerná. Dreňové lúče vytvárajú na radiálnom reze početné tmavohnedé zrkadielka. Drevo je v celom priereze svetloružové (pleťové), bez jadra. Vplyvom silných mrazov sa vytvára tzv. nepravé jadro, ktoré môže mať šedú až sivohnedú farbu, niekedy hnedočervenú. Vo vlhkom prostredí ho rýchlo napádajú huby a podlieha hnilobe.

Drevo je ťažké, tvrdé, pružné, húževnaté, rovnomerne husté, pri zmene vlhkosti nadmerne pracuje. Zosychá najviac z našich drevín. Pomerne zle sa štiepa, dobre sa morí a leští, povrch sa dobre opracováva, ale reže a vyrezáva sa horšie ako javor. Naparením nadobúda červenohnedú farbu. Dobre sa ohýba, lebo má veľmi krátke vlákno.

Túto jeho vlastnosť dokonale využil Michael Thonet, ktorý v minulom storočí v celom Rakúsko-Uhorsku rozvinul výrobu ohýbaného nábytku, ktorá sa dodnes úspešne používa.

Pre jeho vlastnosti z buka vyrábali väčšinu hospodárskeho náradia – vidly na seno, lopaty na obilie a na sneh. Bukové štiepy boli základom aj pre trojdielne štoky na obilie, urobené podobne ako súseky. Každú zimu skladali ženy v kuchyniach dômyselné bukové konštrukcie krosien na tkanie plátna a kobercov. Všetky súčiastky boli urobené presne a precízne, aby do seba zapadali. Rovnako to platilo o kolovratoch.


Hrab

Letokruhy sú rozplývavé, neohraničené, vlnité, dreňové lúče sú svetlé. Drevo je špinavobiele až sivobiele, bez zreteľného farebného jadra. Je veľmi ťažké, tvrdé, pomerne krehké, húževnaté, vplyvom vlhkostných zmien veľmi pracuje, napučiava a zosychá, zle sa štiepa, vyrezáva a reže.

Povrch sa síce ťažko opracováva, ale dá sa to urobiť do hladka. Samotné drevo sa však neleskne. Stredne dobre sa morí. Pri vysúšaní ľahko praská, málo sa šúverí a krúti, ale po vysušení je stále. Vo vlhkom prostredí dosť rýchlo podlieha kazom spôsobeným hubami, ľahko podlieha hnilobe a červotočom.

Má vysokú odolnosť voči treniu, používa sa na čapy. Pretože je to húževnaté drevo s veľkou priečnou pevnosťou, vyrábajú sa z neho hoblíky, zveráky, uholníky, aj skrutky na hobliciach boli z hrabu. Z hrabového dreva sa zhotovovalo vlastne všetko stolárske náradie. Je ideálne na rezbárske kyjanice, pretože má vlákna, ktoré sa drobia na mieste, kde sa udiera na dláto. Nie je vhodné na výrobu nábytku.

Raz ma zaujali sekery – skoro umelecké diela – starého drevorubača. Násady mali úžasný povrch, dlhodobým používaním viditeľne perfektne vyleštený. Ich majiteľ potvrdil, že sú z hrabu a že nepozná lepšie drevo na násadu. Odvtedy ho používam aj ja a jeho skúsenosť sa mi potvrdila.


Jaseň

Letokruhy sa dajú dobre rozoznať – sú ostro ohraničené. Dreňové lúče sú nenápadné, málo viditeľné, na radiálnom reze vytvárajú lesklé zrkadielka, drevné vlákna sú mierne zvlnené. Beľ je široká, žltobiela. Farebné jadro sa vytvára až za 35 – 40 rokov, je svetlohnedé až tmavohnedé, fialkasté.

Drevo je ťažké, tvrdé, húževnaté, pri zmene vlhkosti nadmieru napučiava a zosychá. Stredne ťažko sa štiepa a reže, ťažko sa vyrezáva, dobre sa ohýba, povrch sa ľahko opracováva a leští. Zle sa morí, pri vysúšaní praská, je odolné voči oderu. Je premenlivé v sfarbení a technických vlastnostiach, ktoré závisia od miesta rastu.

Jaseňové drevo sa používalo na výrobu lyží, saní, kočiarov, dokonca z neho boli vyrobené karosérie prvých automobilov. Je vhodný na násady do náradia.

Stolári si vysoko cenia svalcovité, očkové a vlnisté kresby letokruhov.

Zistil som, že najkrajšie jaseňové drevo je zo starých jaseňov vysadených okolo gazdovstiev, ktoré sa každoročne orezávali na zimné dokrmovanie dobytka a mali husté letokruhy a vlnistý lesk. Mať násadu z takéhoto dreva sa považovalo za znak dobrého gazdu.

Keď sa mi raz zlomilo staré lieskové kosisko, bol som postavený pred problém, z čoho urobiť nové. Moje vedomosti o pružnosti driev rozhodli o jaseni – keď vydrží na bradlách, musí vydržať aj na kose. Starší chlapi sa mi vysmievali: „Kto to kedy videl robiť z jaseňa kosisko, to treba urobiť z ľahkého dreva, z liesky, z rakyty.“ Ale iba dovtedy, kým nechytili moju kosu do ruky. Pre úplnosť musím dodať, že píliť ho treba z okraja, kde sú dokonale rovno a husto rastené letokruhy. Keď sa naparí, je pružné ako luk.


Javor

Letokruhy sú viditeľné vzhľadom na mierne tmavšie okraje, po celom priereze majú biele alebo žltobiele sfarbenie. Okolo odlomených konárov sa niekedy objavujú zelené alebo čiernohnedé pruhy a škvrny. Niekedy sa môže na ňom vytvoriť i tzv. nepravé jadro. Radiálne plochy sú vplyvom dobre viditeľných dreňových lúčov prirodzene lesklé.

Drevo je stredne ťažké, tvrdé, má rovnomernú štruktúru, je husté, dosť húževnaté, pružné, pri zmene vlhkosti značne napučiava a zosychá, pri sušení praská, ale pracuje menej ako buk. Dobre sa morí a leští, dobre sa obrába, je vhodné na sústruženie, obľubujú ho výrobcovia hračiek.

Keď sa rozhodnete kúpiť javorové rezivo, dobre si rozmyslite, od koho a kedy ho kúpite a kde ho uložíte. Rezivo treba zásadne kupovať zo stromov odpílených v zime, do dvoch týždňov treba kláty porezať, rezivo odkôrniť, ošetriť čelá, uložiť ho do klietky, kde prúdi vzduch. Lebo ak sa vám do reziva pustí červotoč, zožerie ho na rešeto za veľmi krátky čas a z hobľovačky sa vám bude prášiť ako v mlyne.

Pri výrobe nábytku sa často používajú jeho modifikácie – vlnistý, kučeravý, očkový. Najhodnotnejšie javorové drevo sa používa na výrobu hudobných nástrojov.

Pod vplyvom týchto informácií som aj ja hľadal kučeravý javor. Raz som odpílil obrovský javorový pahýľ, ktorý ostal na vyťaženom svahu. Celý bol pokrytý hrčami veľkosti chlapskej päste. Kmeň bol dutý s priemerom 160 centimetrov, dlhý asi 4 – 5 metrov. Podľa prasklín, ktorých bolo niekoľko po celej dĺžke kláta, som ho rozpílil po dĺžke. Zdravá stena bola hrubá asi 20 centimetrov, ďalších 10 – 15 centimetrov bolo zhnitých, stletých a napadnutých červotočom. Túto časť som korytárskymi kopačkami zosekal, aby zostalo čisté zdravé drevo – pri sekaní zvonilo, radosť počúvať. Platne očistené od kôry som natrel tromi vrstvami laku, aby nepopraskali. Jednu ešte surovú som ohobľoval. Ukázalo sa, že je to kučeravý javor, ako som predpokladal. Mal výnimočnú kresbu letokruhov a lesk vlniek, ktoré zasvietili len po dokonalom vybrúsení a vyleštení povrchu. Pochopil som, prečo ho majstri husliari vyhľadávali na svoje majstrovské nástroje.

Zo zvyšku jednej takejto platne sekám misku; akoby to drevo bolo zakliate – dokrútené, húževnaté, treba dobre krútiť dlátom, aby sa vôbec dalo z neho odrezať stružlinu 2 – 3 milimetre hrubú.


Brest

Má stredne širokú žltú beľ, škoricovohnedé jadro s farebnými tmavohnedými alebo zelenkavými zábehmi. Cievy jarného dreva sú výrazné a usporiadané do kruhu ako pri duboch a jaseňoch, dreňové lúče sú dobre viditeľné, sú úzke, je ich veľa a hlavne na radiálnom reze vytvárajú hodvábny lesk.

Je stredne tvrdý, dosť krehký, ale menej trvanlivý, zle sa štiepa, problém spôsobuje najmä územková časť kmeňa, ktorá má často dokrútenú svalovitosť. Práve toto drevo s pôsobivou textúrou je pre stolárov veľmi cenné.

Keď niekedy kúpite brestové rezivo, narábajte s ním ako s pokazeným vajcom, dosky v žiadnom prípade nehádžte, ani s nimi nebúchajte. Ľahko ich ukladajte do klietky; je prekvapujúce, ako „strieľajú“, takmer každá praskne.

Brestové drevo je veľmi dekoratívne. Patrilo medzi obľúbené materiály britského sochára Henryho Moora (1898 – 1986), ktorý z obrovských klátov vytvoril vrcholné diela moderného svetového sochárstva.

 


Ďalšie články v časopise Remeslo, Umenie, Dizajn 03/2001: