2001
RUD 2001-1 | RUD 2001-2 | RUD 2001-3 | RUD 2001-4

Kov v tvorbe žien

Katarína Hubová

Zo súčasného pohľadu nie je nič zvláštne na téme kov a ženy. Nakoniec, prečo nie?

Súprava váz. Zvárané antikoroDnes ženy zvárajú alebo inak priamo modelujú svoje kovové plastiky, navrhujú rôzne úžitkové predmety a je úplnou samozrejmosťou, že pracujú s kovom v oblasti šperku. V dejinách umenia však práca s kovom bola prisudzovaná výhradne mužom. Keby mal napríklad materiál charakterizovať mužský a ženský protipól, kov a textilné vlákno ako symboly tvrdosti a jemnosti by takémuto prirovnaniu určite vyhovovali.

V histórii ľudstva máloktorý materiál mal takú dôležitú úlohu ako železo. Znalosť spracovania železných rúd bola meradlom vyspelosti národa a jeho bohatstva. Výroba nástrojov a neskôr i ozdobných predmetov zo železa a rôznych druhov kovu patrí k najstarším pracovným aktivitám človeka. Kov ako materiál na výrobu rôznych predmetov i napriek svojim vzostupom a pádom nikdy z histórie nezmizol a stále si udržiava významné postavenie. Výrobky z kovu sa tiež spomínajú ako prvé prejavy remeselnej zručnosti človeka a práve v tejto súvislosti možno hovoriť aj o prvých zárodkoch dizajnu. Keďže už niekoľko tisícročí sa táto ľudská práca spája výhradne s mužom, pokladáme za zaujímavé pozrieť sa na to, ako s kovom narábajú ženy.


Ráznejší vstup žien do tejto mužskej domény prinieslo až 20. storočie. V období nových technických vynálezov táto práca už prestala byť závislá len čisto od fyzickej sily, čím sa stala prístupnejšia i jemnejšiemu a krehkejšiemu pohlaviu. V súčasnosti pôsobí v umení, remesle a dizajne množstvo zaujímavých ženských osobností, pre ktoré je kov materiál rovnocenný s tými materiálmi, ktoré sa zväčša pokladali za výhradne ženské.

V 20. a 30. rokoch pôsobila v kovospracujúcej dielni Bauhausu Marianne Brandtová, ktorá o svojom vstupe do dielne napísala: „Nemôžem povedať, že by ma hneď od začiatku prijímali s nadšením. Všeobecne vtedy prevládal názor, že ženy nemajú pracovať v kovospracujúcej dielni. Až neskôr som sa dozvedela, že práve preto mi pridelili tie najnudnejšie a najťažšie práce. ... Neskôr sme si začali rozumieť a rozvinula sa úžasná spolupráca...“ (List M. Brandtovej citovaný v článku Fenomén Bauhaus a Alessi, A. Alessi.)

Bauhaus so svojou výnimočnou filozofiou presiahol obyčajné pedagogické pôsobenie, prelomil zaužívané dogmy nielen vo vzťahu k tvorcom bez rozdielu, či ide o muža, ženu alebo študenta, lebo dôležitá bola osobnosť. Bol významným medzníkom v novom ponímaní remesla a dizajnu, od ktorého je už len krok k súčasnému.


Doma i v zahraničí nájdeme dosť výtvarníčok, ktoré vo svojej tvorbe používajú aj kov. Ale takých, ktoré systematicky uprednostňujú v tvorbe kov, predsa len nie je až tak mnoho.

Medzi slovenskými sochárkami určite dominuje Erna Masarovičová, ktorá svoju celoživotnú tvorbu monumentálnej a drobnej plastiky či šperku zamerala jednoznačne na tento materiál. Z oblasti tradičného remesla nemožno obísť známu rodinu Dytrychovcov z Čiech, ktorá sa dedične „po praslici“ venuje výrobe zvonov už najmenej pol storočia, pričom ženy v tomto remesle sú stále zvláštnosťou.

V moderne ponímanom remesle, ktoré posúva hranice tradície k dizajnu, najvýraznejšie zasiahli do vývoja súčasných kovových predmetov dve autorky – Júlia Kunovská a Dana Mušecová. Každá svojím osobitým prístupom a vo svojej špecifickej sfére. Obe sú architektky a kov je ich obľúbeným materiálom.


Júlia Kunovská (1949 Košice)

V dejinách dizajnu je veľa osobností práve z radov architektov, ktorí výrazne ovplyvnili jeho vývoj. Výhodou je, že majú väčší zmysel a cit pre interiér ako celok. To znamená, že nevidia len priestor, ale aj nábytok a detail, všetko, čo ho vytvára. Júlia Kunovská patrí k takémuto typu architekta. Jej zmysel pre komplexnosť riešenia ju vždy vedie k tvorbe viacúčelových variabilných interiérových predmetov, ktoré zapadajú do jednotnej filozofie. Kov alebo drôt sú jej obľúbenými materiálmi a pri práci s nimi inšpiráciu často hľadá v minulosti. Nachádza ju predovšetkým v tradičných technikách.

Misy a vázy

Patria k prvým drobným stolovacím predmetom z kovu, ktoré autorka začala tvoriť asi v roku 1989. Misa – z nerezu alebo mosadze –má v celej jej tvorbe špecifické postavenie. Geometricky tieto artefakty tvaruje tak, aby mohli vzájomne do seba zapadať, samozrejme, s variabilnými priestorovými možnosťami, pričom najmä spočiatku vždy to bola aspoň dvojica alebo trojica. Niekedy pridáva aj farebný plastifikovaný povrch, obyčajne v autorkiných obľúbených základných farbách – modrej, červenej, zelenej alebo žltej.

Šperky

Samostatnú oblasť tvorby tvoria šperky z drôtikov alebo kovu. Drôtikové spony sú tvarované špeciálnym drotárskym náradím. Začali vznikať v rokoch 1992 – 1993 a tvoria sadu spôn a náhrdelníkov, ktoré sú vždy iného tvaru. Každý kus má rôznofarebnú tyčku rôzne zvlnenú. K šperkom autorka navrhla i špeciálny drevený stojan, s ktorým tvoria drobný priestorový objekt.

Ako reakcia na subtílne, jemné drôtikové šperky vznikla v roku 1996 kolekcia monumentálnejších, robustnejších, ktoré sú zaujímavé i z hľadiska spracovania kovu (patinovaná oceľ alebo mosadz). Tvar je vyrezaný vodným lúčom ako polotovar, ktorý potom autorka ručne opracováva. Z tradičných kováčskych techník používa napríklad falcovanie, do ktorého sa navlieka guma na zavesenie na krk. Kov je potom ešte tepaný alebo nitovaný. Práve pri týchto šperkoch si Júlia Kunovská osobne vyskúšala klampiarske remeslo. Viditeľná ručná práca vytvára špecifický charakter celej kolekcie, v ktorej je každý kus iný.

Poslednou sadou kovových šperkov sú farebné zasúvacie spony v tvare trojuholníka alebo štvorca.

Pocta drotárstvu 1996

Slovenská koncepcia stola pod názvom Pocta drotárstvu vznikla pri príležitosti medzinárodnej výstavy Európa za stolom, ktorá sa konala roku 1996 vo francúzskom Macone. Júlia Kunovská za túto koncepciu získala výročnú cenu WCC Europe Award 1996.

Ide o spojenie tradície so súčasnosťou, dizajnu s remeslom, voľného umenia s úžitkovým a v neposlednom rade dizajnérov s remeselníkmi.

Na realizácii sa podieľalo 8 autorov. Vnútorný objekt stola, samotnú poctu drotárstvu, realizoval majster Urban Šulík. Centrálnu misu z drôtu a nosiče na fľašu a poháre Ladislav Jurovatý. Sklenený stôl s kovovou podnožou v koncepcii Ing. arch. Ferdinanda Milučkého realizoval Karol Meško. Sklenené misky, poháre a fľaše sklárska výtvarníčka Ivica Markovičová a príbor dizajnér Jakub Janiga. Kovové farebné podtaniere Júlia Kunovská spolu s majstrom Ladislavom Kovácsom. Nosným materiálom je teda drôt, kov a sklo. Okolo ústredného motívu drotárskeho objektu je organizované stolovanie. Opäť sa stretávame s variabilnosťou. Kovové podtaniere tvorí vlasne obruč a jej vnútro je možné vyberať a vymieňať v rôznych farebných kombináciách. Menšie vnútrajšky môžu potom slúžiť i samostatne ako podložky pod poháre. Podtaniere sú tvarované klampiarskou technikou a povrch je farebne plastifikovaný.

Misa Torzo

Za túto kovovú misu získala Júlia Kunovská ocenenie v medzinárodnej súťaži Umenie a remeslo Kanazawa ´99 v Japonsku. Svoj pôvod má určite v trojuholníkových stohovacích nerezových táckach z roku 1989. Vzniklo niekoľko variantov tejto misy, ktorej podstata trojuholníkovej základne a troch zárezov vyrezaných vodným lúčom zostala. Tvarované sú opäť obľúbenou klampiarskou technikou. Misa je pre Júliu Kunovskú dôležitým miestom stolovania. Je zároveň symbolom pohostinnosti a priateľstva. V jednoduchosti je jej nadčasovosť.


Dana Mušecová (1957 Lučenec)

Do praxe vstupuje v polovici 80. rokov, keď sa začína čoraz častejšie objavovať nábytkový solitér-objekt. V našich podmienkach vzniká na iných princípoch ako v krajinách západnej Európy. Ťažkopádny priemysel a technicky nevyspelé nábytkárske fabriky neumožňovali mladým tvorivým osobnostiam rozvinúť svoje schopnosti. Navyše v tomto období nastupuje mimoriadne silná skupina akademických architektov, ako sú D. Voštenák, I. Vaško, I. Kepka, M. Zikmund, K. Weisslechner, J. Gašparík, ktorí absolvovali spolu s Danou Mušecovou oddelenie architektúry u prof. V. Vilhana na VŠVU. Bolo do istej miery teda i nevyhnutné spoľahnúť sa na vlastné schopnosti a možnosti. A to bol aj princíp, akým sa k tvorbe interiérových solitérov výhradne z kovu dostala i Dana Mušecová. Na realizovanie vlastných návrhov bolo treba nájsť výrobu a tou bola zhodou okolností kovovýroba a dobrý zámočník.


V rokoch 1993 – 1994 vznikla sada stolíkov s kovovou podnožou a mramorovou doskou, navrhnuté v duchu nastupujúcej postmoderny. Na podobných základoch, ako vznikali nábytkové solitéry, sa začali v Bratislave objavovať súkromné galérie, ktoré sú doposiaľ jedinou možnosťou ukázať verejnosti iný, tvorivejší názor na nábytok a zariadenie interiéru. V tých rokoch spolu s J. Gašparíkom založili Galériu onô v Petržalke. Začína vznikať dnes už rozsiahla kolekcia kovového nábytku so špecifickým a osobitým rukopisom. Nábytkové objekty sa pohybujú niekde medzi remeslom a dizajnom. Kov sa stal pre Danu Mušecovú charakteristickým. I keď nakoniec galéria zanikla, verejná prezentácia pomohla presadiť sa v realizáciách verejných interiérov.

Taburetky 1995

Naplno sa v nich rozvinul osobitý prejav Dany Mušecovej. Nie je to len špeciálnym opracovaním kovu do akejsi polohrdzavej „čipky“, ktoré dosahuje patinovaním, vypaľovaním autogénom, ale aj samotným výberom z typológie nábytku. Taburetka, dnes skoro zabudnutý predmet, novým spracovaním dostala výnimočné postavenie v interiéri. Podobným princípom vznikali i nástenné svietidlá-tienidlá z kovu a neskôr v rokoch 1997 –1998 i sofa s čalúneným sedadlom, ktorá bola po prvýkrát predstavená na Fórum designu v Nitre.

Mušecovej výrazný rukopis sa íod roku 1999 začal presadzovať i v bratislavských verejných, kaviarenských priestoroch. Mnohé z nich navrhovala spolu s M. Zikmundom.

Bratislavská kaviareň Kelt Pub je zariadená kužeľovitými barovými stolíkmi a stoličkami a svietidlami z kovu. Centrálnemu priestoru dominuje stropné svietidlo Drak. Za autentický dizajn zariaďovacích prvkov a mimoriadnu atmosféru interiéru dostali Dana Mušecová a Miroslav Zikmund cenu Slovenskej komory architektov a SCD v súťaži Interiér roku 2000.

Od dekoratívnejšie vnímaného nábytku prešla autorka k čistejším tvarom. Povrchová úprava kovu je riešená tak ako predchádzajúca, vypaľovaním autogénom, ale je strohejšia.

Spoločne s M. Zikmundom navrhli i administratívny interiér reklamnej agentúry Monarch. Opäť dominuje kov, tentoraz ako monumentálne deliaca stena, ktorá skrýva schodisko.

K jej posledným realizáciám patrí interiér a dizajn interiérových prvkov kaviarne U Garpa v Starej tržnici a kaviarne Radnička vo veži Starej radnice v Bratislave.


Na záver. Myslím, že nie je dôležité, či s kovom pracujú ženy alebo muži, ale rozhodujúci je kvalitný a zaujímavý výsledok.

 


Ďalšie články v časopise Remeslo, Umenie, Dizajn 03/2001: