2001
RUD 2001-1 | RUD 2001-2 | RUD 2001-3 | RUD 2001-4

Václav Kautman (1922-1981)

Ľubica Hustá

Nádobka v tvare trasochvosta. Javor, 1954Tvorba Václava Kautmana je bytostne zviazaná s drevom. Zasvätil mu celý život a len výnimočne siahol po inom materiáli. Ak by sme jeho prácu mali definovať, asi najvýstižnejším pomenovaním by bol súzvuk. V zmysle citlivého prepojenia prirodzených vlastností „živého“ materiálu s Kautmanovou kreativitou, chápaním tvaru, výtvarným cítením. Vyústením neboli bombastické či dizajnérske objekty, ale skôr množstvo drobných úžitkových predmetov a neskoršie jeho hlavná téma – interiérové plastiky zvierat, rýb, vtákov, ženských torz. Aj v malom formáte však dokázali neobyčajne invenčne extrahovať tvarovú podstatu odpozorovanú hlavne z prírody.

Narodil sa roku 1922 v Brne. V meste, ktoré bolo vo vtedajšej mladej ČSR mimoriadne živou kultúrnou metropolou. Po Prahe druhé najvýznamnejšie centrum progresívnych názorov na architektúru, dizajn a umenie. Brno patrilo ku kľúčovým strediskám českej funkcionalistickej architektúry a rovnako intenzívne sa tu riešili otázky podoby novej bytovej kultúry vychádzajúce zo skutočných potrieb moderného človeka, či otázky vzťahu výtvarného návrhu a priemyselnej výroby. Toto prostredie určite vplývalo aj na dospievajúceho Kautmana. Možno ešte viac ako funkcionalizmus či dizajn ho však v tom čase fascinovala príroda. Pôvodne chcel študovať prírodné vedy, ale spoločenská situácia sa nástupom fašizmu neočakávane zvrtla a musel sa rozhodnúť pre inú školu. Ako náhradu si zvolil v tom čase už etablovanú strednú Školu umeleckého remesla. Tu (od roku 1939) začal pôsobiť vo funkcii riaditeľa uznávaný pedagóg, propagátor nových názorov v dizajne a úžitkovom umení a znalec ľudového umenia Jozef Vydra. Tvorivá osobnosť riaditeľa, ktorý predtým vybudoval na Slovensku progresívnu ŠUR-ku, nepriamo vplývala aj na študenta Kautmana. Škola v tom čase napríklad aktívne spolupracovala so Zemským ústavom pre zvelebovanie živností, ktorého súčasťou bol aj odbor pre domáci priemysel, ktorý mal na starosti terénny prieskum a podporu výroby. Toto tvorivé a produktívne prostredie vytvorilo skvelé základy pre jeho budúcu tvorbu. Na škole študoval odbor umeleckého rezbárstva pod vedením učiteľa, vynikajúceho rezbára Heřmana Kotrbu. Získava základné znalosti o materiáli, s ktorým spojil celý svoj život a tvorbu – o dreve –, a osvojuje si základy rôznorodých techník jeho spracovania. Zároveň dôvernejšie spoznáva hodnoty ľudového umenia a vytvára si k nim vzťah. Po vojne nasleduje štúdium na pražskej UMPRUM v sochárskom ateliéri Karla Dvořáka (žiak Myslbeka a Štursu). Toto obdobie definitívne ovplyvnilo jeho tvorivý rast a rozhodlo o jeho budúcom smerovaní.

Po škole prichádza do Bratislavy a nastupuje ako výtvarník v odbore spracovania dreva v ÚĽUV-e. Vtedajší ÚĽUV definoval svoje poslanie v týchto základných okruhoch: prieskum a výskum aktuálneho stavu ľudového umenia vo všetkých krajoch a vo všetkých formách, zber, triedenie a hodnotenie, budovanie obrazovej dokumentácie, organizácia výroby, praktický vývoj, propagácia, obnovovanie a rozširovanie sortimentu pomocou návrhov výtvarníkov a predaj. Vedením bola v tom čase poverená Dr. Ema Marková.

Václav Kautman bol od začiatku v priamom a intenzívnom kontakte s ľudovými výrobcami. Fascinovala ho ich zručnosť a spätosť s materiálom, prirodzene stáročiami vytvárané formy vychádzajúce z úžitkovej povahy predmetu. Postupne si osvojuje všetky techniky ručného spracovania dreva (absolvoval kurzy priamo u ľudových výrobcov – dlabanie, štiepanie, tokárenie, debnárstvo) a následne ich využíval v nových tvarových kontextoch. Patril k tej generácii výtvarníkov, ktorí najviac ovplyvnili výtvarné smerovanie vtedajšej produkcie ÚĽUV-u. Okrem neho v tom čase s ÚĽUV-om spolupracovali výtvarníci Júlia Kováčiková-Horová, Stanislav Koreň, Viktor Holubár-Holešťák, Božena Janeková a ďalší. V roku 1951 vytvoril Kautman prvý znak ÚĽUV-u.

Vo vtedajšej tvorbe sa sústreďuje najmä na drobné úžitkové predmety pre kuchyňu a jedálenský stôl a na pamiatkové predmety – dózy, soľničky a zásobnice na soľ, valčeky na cesto, poháre, kazety, misky, svietniky. Popri začiatočnom kombinovaní s figurálnymi prvkami, napríklad had alebo kôň ako ucho pohára či ako podstavec misy na ovocie, ktoré boli silne inšpirované klasickým ľudovým rezbárstvom, vytvára postupne tvarovo veľmi presne a výstižne geometricky definované formy len s jemným citlivým využitím jednoduchého, ľudovým umením inšpirovaného dekoru. Využíva starodávne technológie – vypaľovanie hlavičkou klinca, leptanie kyselinou, vybíjanie, vylievanie kovom, vruborez, intarziu. Na jeho predmetoch a malých zvieracích figúrkach z tohto obdobia vidieť maximálne sústredenie na hľadanie moderného artikulovania klasických ľudových motívov a tvarov. Vravel: „Čím je výrobok jednoduchší, tým náročnejšie je jeho riešenie.“ Pri práci s materiálom sa necháva inšpirovať jeho štruktúrou a prirodzenými vlastnosťami. Využíva všetky dostupné druhy drevín. Už rok po nástupe do ÚĽUV-u vyberá Jozef Vydra jeho diela ako ukážkovo zvládnuté prepojenie tradície s dobovými požiadavkami na moderný tvar úžitkového predmetu. Neúnavne pokračuje v objavovaní a následnom využití tradičných techník vo svojej tvorbe. Jedným z príkladov sú tienidlá nočných lámp, kde využil technológiu štiepania lubov. Tento typ tienidla v interiéri vrhal príjemné teplo modelované svetlo. Technológiu štiepania lubov vo svojej vtedajšej tvorbe moderných svietidiel intenzívne rozvinuli aj Stanislav Koreň a Viktor Holubár-Holešťák. Stali sa úspešným obchodným artiklom v predajnej sieti ÚĽUV.

Do Kautmanovej tvorby v tom čase vstúpil samorast. Uvažuje nad jeho praktickým využitím a vytvára z nich sériu svietnikov, ale najmä pôvabné figúrky zvierat – napríklad sériu kôz, ktoré svojou prirodzenosťou ostro kontrastujú s dobovou gýčovou produkciou porcelánových jeleňov, medveďov, rýb, laní a psov... Študuje aj iné oblasti ľudovej výroby – textil, kov, prútie, vlákno. Zaujímavé a v jeho tvorbe ojedinelé sú aj návrhy odpočinkových ležadiel (1953) s prúteným výpletom, kde dokázal spojiť modernú tvarovo redukovanú a funkčne definovanú formu s tradičnou ľudovou technológiou výpletu z vŕbového prútia. Sú moderné, pohodlné aj elegantné.

Z tohto obdobia pochádza aj séria tokárených hračiek a sústružených šachových figúrok doplnených ľahkým rezbárskym zásahom, ale aj drevené nádoby a misy, ktoré charakterizuje čo najjednoduchší, ale premyslený tvar vychádzajúci z povahy materiálu. Ak ich zdobí, tak len minimálne a citlivo napríklad rezaným ornamentom. Prirodzená tvarová redukcia prispôsobená funkcii predmetu a obrovský cit pre materiál sú typickým znakom jeho dizajnérskej tvorby. Od roku 1954 sa stáva hlavným výtvarníkom ÚĽUV-u.

Okrem práce pre ÚĽUV sa od roku 1951 paralelne aktivizuje aj v Sekcii úžitkového umenia a priemyselného výtvarníctva, ktorá patrila pod Slovenský zväz výtvarných umelcov (pôsobili tu viacerí výtvarníci z ÚĽUV-u). Spolupracuje na propagácii aj na organizácii výstav a sám sa výstav zúčastňuje ako autor.

Pripomeňme vtedajšiu atmosféru a okruhy diskutovaných tém, ktoré formovali smer vývoja v úžitkovom umení na Slovensku. Spočiatku to bolo spiatočnícke hľadanie, ktoré v prvých temných rokoch totality ignorovalo progresívne tendencie z 20. a 30. rokov, keď sa kryštalizovali a definovali zásady a zmysel spolupráce výtvarníka a výroby. Prvoradou prioritou bola snaha definovať úžitkové umenie len vo vzťahu k ľudovému umeniu a k potrebám pracujúceho ľudu. V roku 1959 bola v Bratislave usporiadaná II. celoslovenská výstava úžitkového umenia – tematicky vychádzala zo súťaže na návrh novej podoby darčeka. Snahou bolo definovať moderné chápanie tzv. „národného výrazu“ v úžitkovom umení. Na výstave sa objavili aj vecné a praktické návrhy na skvalitnenie bežnej výroby úžitkových a dekoratívnych predmetov či návrhy na formovanie novej podoby interiéru. Až nasledujúce roky však priniesli intenzívnejšiu snahu o riešenie nových a závažnejších kolektívnych tém, napríklad typizovanej izby alebo prototypu pre sériovú výrobu. Nastal posun a retardujúcu snahu o zachytenie národného výrazu vystriedala zmysluplnejšia kreativita stavajúca na využití nových materiálov, hľadaní aktuálneho tvarového vyjadrenia úžitkových predmetov a možnosti spolupráce s priemyselnou výrobou.

Z Kautmanovej tvorby tej doby sú mimoriadne zaujímavé návrhy na tvarované mydlá. Vznikla celá séria a dokazujú jeho dizajnérsku schopnosť prirodzene sa prispôsobiť budúcej funkcii, bez toho, aby mydlo stratilo estetické kvality a originalitu. Dáva im geometrické alebo organické formy a snaží sa ich maximálne napasovať na tvar ľudskej ruky. Pracie mydlo rieši logicky tak, aby plochy na roztieranie uľahčili pranie. Detské mydlo zase vizuálne zatraktívňuje, aby po ňom dieťa rado siahalo – dáva mu tvar ryby. V tom čase v jeho tvorbe čoraz viac presakuje, ako hovorí Josef Raban, „cit pre dlaň“. Táto intuícia vystihnúť ideálny tvar pre hmat sa prejavila vo viacerých navrhnutých predmetoch určených do ruky: kefy, valčeky, šachové figúrky, príbory. Známy je jeho príbor na konkrétne jedlo – kultivované spojenie dreva a kovu s jednoduchým vyrývaným ornamentom na rúčkach je elegantným príkladom prepojenia tradície s moderným tvarom. Jednou z tém, ktorú výtvarníci riešili v 50. rokoch v ÚĽUV-e, bol aj svietnik. Na začiatku desaťročia Kautman vytvára sériu svietnikov inšpirovaných samorastmi, či klasickými formami z ľudového umenia. Ku koncu dekády už tvar podlieha novej interpretácii – pripomína malé praarchitektúry – modely s geometricky strohými, v drevenom kmeni s hrubo, ale suverénne otesanými tvarmi. Sú blokové, s kôrou alebo bez, kombinované s kovovým stojanom na sviečku. Sú rustikálne, ale zároveň výtvarné a sofistikované.

Pri drobných úžitkových predmetoch začína v tej dobe tvoriť kolekciu vtáčikov. Táto téma natrvalo vstúpi do jeho ateliéru. Hoci ide o drobné figúrky určené pre interiér, prejavuje sa v nich azda najvýraznejšie jeho schopnosť prepojiť sochárske a dizajnérske cítenie. Drobné korpusy vtákov tvaruje odpozorovaním z prírody, ale zjednodušuje tvar a dáva mu hladkú organickú až aerodynamickú formu. Akoby forma opäť vyhovujúca ľudskej dlani. Táto téma sa postupne rozrastá a Kautman ich vytvára so zápalom, skúma rôzne možnosti stvárnenia jednotlivých vtáčích druhov v dreve. Ďalšou jeho veľkou témou sú ryby. Aj tu extrahuje základný tvar, akýsi korpus tela, a pomocou pevnej kovovej tyčky ich zakotvuje v geometricky definovaných buď ihlanovitých, alebo kubických sokloch. V takejto forme môžu slúžiť ako ťažidlo alebo interiérový výtvarný objekt. Aj túto tému opakuje v rôznych verziách a rozličných povrchových úpravách a technológiách, či už ako solitéry, závesné objekty alebo interiérové reliéfy. Je to nová éra v jeho tvorbe.

V čase, keď pracuje ako hlavný výtvarník ÚĽUV-u, v rokoch 1956 – 1961 pripravuje ako organizátor niekoľko desiatok výstav – vyberá exponáty, koncipuje libretá. Pripravuje prezentácie ľudového umenia v zahraničí na Expo v Bruseli (1958), Liege, Londýne, Berlíne, Štokholme, Florencii. Ešte predtým publikuje výsledky vlastného terénneho výskumu v knihách Bačovský riad a Hudobné a zvukové nástroje v slovenskej ľudovej umeleckej výrobe (1954). Tu si všíma technológiu výroby, tektoniku, formu, ale najmä vzťah k materiálu a ľudových rezbárov.

Ak by sme mali hľadať inšpirácie jeho tvorby v zahraničí, môžeme povedať, že vo veľkej miere to bol hlavne severský dizajn, ale nie v zmysle tvarovej formulácie, skôr v chápaní a vzťahu k materiálu a tradícii. Určitý vplyv mal aj japonský návrhár Nakašimo, pôsobiaci v USA, ktorý sa venoval tvorbe dreveného nábytku.

Od roku 1954 začal V. Kautman pracovať aj ako odborný asistent na VŠVU. V roku 1961 odchádza z ÚĽUV-u, aby sa stal najmä pedagógom – s ÚĽUV-om naďalej spolupracuje ako odborný poradca. V jeho tvorbe nastáva odklon od navrhovania úžitkových predmetov a o to intenzívnejšie sa začína venovať voľnej tvorbe. Hlavnou témou je figurálna plastika inšpirovaná živou prírodou, ženským telom, a hlavným materiálom je stále drevo. Vytvára vlastnú zoologickú čeľaď, kde tvar už neštylizuje, neprispôsobuje funkcii, ale necháva ho vyrásť priamo z materiálu. V roku 1966 založil na VŠVU oddelenie tvarovania priemyselných výrobkov ako predchodcu dnešnej Katedry dizajnu.

Aj naďalej sa venoval publikačnej činnosti a spolu s Jánom Okruckým napísal knihu Výtvarník a drevo (1976), v ktorej sa vyznáva zo svojej lásky k materiálu, sprostredkováva svoje skúsenosti s jednotlivými druhmi drevín.

Kautmanova tvorba dostala zadosťučinenie na mnohých zahraničných výstavách takmer na všetkých kontinentoch. Do konca života neprestal tvoriť. Jeho tvorbu charakterizoval Jozef Kotík ako tú, ktorá „kultivuje naše zmysly“.

 


Ďalšie články časopisu Remeslo, Umenie, Dizajn 02/2001:

 

ULUV.sk > ÚĽUV > Časopis R_U_D > Archív ročníkov R_U_D > Rok 2001 > RUD 02/2001 > Václav Kautman (1922 – 1981)