2001
RUD 2001-1 | RUD 2001-2 | RUD 2001-3 | RUD 2001-4

A nad všetkým panuje klobúk...

Klobúky a klobučníctvo v minulosti a dnes

Forma na klobúk z Liptovských SliačovKlobúk bol neodmysliteľnou súčasťou tradičného mužského odevu na Slovensku. Táto plstená pokrývka hlavy, vyformovaná do rozličných tvarových variantov a veľkostí, doplnená ozdobami podľa zaužívaných zvyklostí, patrila k mládencovi a k mužovi od dospievania až po hrob. V porovnaní s inými odevnými súčiastkami a textíliami, ktoré sa nám zachovali aj z dávnejších ako len z 20. storočia, sa o klobúkoch z dochovaných artefaktov nedozvieme veľa. Klobúk a hlava, ktorú tento odevný doplnok raz prikryl, patrili už nerozlučne k sebe. Chlap údajne niekedy nosil jeden klobúk po celý život a bol s ním aj pochovaný. Najmä staré, výrazné typy z prelomu 19. a 20. storočia, povestné široké klobúky nazývané aj valaské, si už pred niekoľkými desaťročiami starci pamätali len z detstva, sami ich však už nenosili a ani nevlastnili. Spájali ich so spomienkami na svojich otcov a starých otcov. V prvých desaťročiach 20. storočia ich nahradili menšie klobúky. Všeobecne mali obyčajne okrúhle dienko a striešku upravenú podľa miestneho vkusu – dohora, rovno, vzadu vyhnutú a vpredu sklopenú a pod. Už okolo prvej svetovej vojny sa však začalo rozširovať aj nosenie mestských klobúkov.

Výroba klobúkov z ovčej vlny a srsti niektorých zvierat – na Slovensku napríklad zajačej a kravskej – bola značne náročná, namáhavá a aj zdraviu škodlivá. Sústreďovala sa v rukách remeselníkov - klobučníkov. V našej ľudovej kultúre nemáme doklady o domáckej výrobe klobúkov.

Obľubu a neustálu potrebu klobučníckeho tovaru nám z histórie dokladajú záznamy o klobučníkoch a ich cechoch v mnohých mestách na Slovensku. Najstarší klobučnícky cech vznikol v Levoči v roku 1501. Nebola to špecialita len klobučníckeho remesla, ale napríklad aj krajčírstva, remenárstva a kožušníctva, že sa delilo na nemecké a na uhorské (slovenské). V tomto delení sa odrážal nielen vstup slovenského etnika do pôvodne čisto nemeckým obyvateľstvom obsadeného remeselného „sektora“, ale aj prispôsobenie sortimentu výrobkov odberateľom z radov domáceho obyvateľstva, slovenského ľudu. Od mestských klobučníkov sa tovar dostával k vidieckym zákazníkom predajom na jarmokoch alebo aj priamo po obciach.

klobúk k ľudovému odevu z Liptovských SliačovRozvoj priemyslu, strojové spracovanie materiálu a produkcia továrenských výrobkov poznačili, samozrejme, aj drobnú klobučnícku výrobu. Pri tomto remesle je však otázne, či v celom rozsahu a výlučne negatívne. Ovplyvnila zníženie počtu remeselníkov-klobučníkov na jednej strane, ale na druhej strane im dokázala poskytnúť hotový polotovar – továrensky vyrobenú plsť, ktorú tvarovali do žiadaného tvaru klobúkov, a zbaviť ich prácneho a namáhavého ručného splsťovania vlny. Napriek produkcii továrensky vyrobených hotových klobúkov pomohla výrobou polotovarov zachovať klobučnícku krojovú výrobu až do súčasnosti.

Trnavský klobúkPripomeňme si stručne postup pôvodnej ručnej klobučníckej výroby. Každý klobúk vznikal takmer ako originál, aj keď z dielne napokon vychádzali celé série rovnakých typov. Klobúk sa totiž nestrihal z hotovej látky; každý kus od samého začiatku vznikal z jemných chĺpkov vyčesanej vlny, ktoré klobučník na stole nadľahčovaním pomocou struny vrstvil priamo do potrebného „strihu“ každého budúceho výrobku zvlášť – do tvaru trojuholníka. Dva trojuholníky spojené na okrajoch (na dvoch ramenách) vytvorili polotovar, ktorý sa naťahoval na drevenú formu. Chĺpky vlny však bolo treba najprv spojiť do súvislej textílie. Bola to práca náročná na opatrné zaobchádzanie s jemnou vlnenou vrstvou, a zároveň vyžadujúca vytrvalosť pri jej naparovaní a neustálom miesení a natriasaní (zavinutej v plátne, aby sa pritom nerozpadla). Pri tomto postupe sa vlákna skrútili a poprepletali, a začali vytvárať plsť. Podobným postupom sa vždy dve plochy na okrajoch spojili, splstili dokopy, aby vytvorili dutú homoľu. Tá už začala pripomínať akúsi pokrývku hlavy. Nasledovalo máčanie polovýrobkov vo vode s vitriolom – kyselinou sírovou, aby zmäkli. Takto pripravené ešte klobučník po jednom „miesil“, opäť zabalené v ochrannom plátne, na doske nad kotlom s horúcou vodou, ktorou plsť pritom polieval. Materiál sa zrážal, spevňoval a zhusťoval. Ešte teplá a mokrá plstená homoľa sa začala tvarovať – najprv rukami, potom na forme. Suchý, vyprášený klobúk bolo treba ešte zafarbiť, opäť vysušiť, vyčistiť, vyžehliť, vyčesať, vyleštiť a podšiť. Nečudo, že jeden klobúk musel chlapovi vydržať celé roky až desaťročia!

Nevieme odpovedať na otázku, koľko klobučníkov je na Slovensku dnes a aký tovar vyrábajú. Tradícia klobučníckej výroby jedného zo súčasných výrobcov krojových klobúkov, Ing. Ľudovíta Púčeka, pokračuje v jeho osobe už v tretej generácii rodiny Púčekovcov. Starý otec Ferdinand Púček pochádzal zo Starej Turej, kde sa klobučníctvu venoval v prvej polovici 20. storočia. Zomrel v roku 1951. Remeslo naučil svojho syna Štefana (nar. 1907), ten však ako 24-ročný opustil Starú Turú, a tým aj otcove remeslo. Zachované formy na klobúky a viac voľného času po dovŕšení dôchodkového veku mu umožnili vrátiť sa k výrobe klobúkov. V rodinnej tradícii pokračoval v Trnave, kde žil. Jeho klobúky mali odbyt .................... Svoje znalosti a skúsenosti pritom odovzdával synovi. Od roku 1989 rodinné klobučnícke žezlo prevzal Ľudovít Púček, žijúci takisto v Trnave, ktorý – zďaleka nie v dôchodkovom veku – zachováva tradíciu popri svojom náročnom zamestnaní, vo voľnom čase. Drevené formy zdedené ešte po starom otcovi, ale už aj doplnené o novšie tvary, ktoré jeho predkovia nepotrebovali, umožňujú zhotoviť rozličné typy klobúčikov k mužským krojom rôznych regiónov. Klobúky vychádzajú na svetlo sveta z pivničných priestorov bytovky, ktoré musia poslúžiť aj ako klobučnícka dielňa. Vzhľadom na menej rozsiahly pracovný postup oproti starému a na obmedzenú kapacitu výroby zatiaľ musí stačiť – aj keď v stiesnených podmienkach. Avšak aj výroba z polotovarov si vyžaduje dôkladné vypracovanie, a tým aj znalosti a skúsenosti. Homoľovité „klobúky“ z čiernej plsti, z ktorých sa formujú klobúčiky, pochádzajú zo známej firmy Tonak v Novom Jičíne; jej výrobky používali klobučníci na Slovensku už od začiatku 20. storočia. Plstený polotovar treba namočiť do teplého roztoku šelaku, gleja, bóraxu, liehu a čpavku. Zmäknutý a impregnovaný materiál, zbavený nadbytočného roztoku, sa potom natiahne na formu – na „hlavu“ i na striešku. Každá forma na klobúk je dvojdielna – práve na uvedené dve časti, ktoré charakterizujú rôzne typy klobúčikov. Zafixované a zaťažené sa nechajú uschnúť. Okraj striešky sa zreže podľa formy. Mosadznou kefou sa potom vykartáčujú zvyšky tužidla a jemnejšou kefou sa učešú chĺpky do jedného smeru. Povrch dostane požadovaný lesk potom, čo sa vlhkou teplou handričkou klobúk zvlhčí a nahriatym kusom starého filcu vyleští.

Jalovec, okr. Prievidza, pred r.1990 Čičmany, okr. Žilina, zač. 20. stor. Čierny Balog, okr. Banská Bystrica, zač. 20. stor.

Krojové klobúky dnes používajú predovšetkým členovia folklórnych skupín k príslušným typom tradičného odevu pri svojich vystúpeniach, prípadne jednotliví vlastníci krojov. Na záver však ešte pripomenutie si ich funkcií v druhej polovici 19. storočia v jednom z regiónov Slovenska, u drevorubačov v údolí Hrona, ktoré vykreslil Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský pri opise fyzického zjavu a odevu „handelcov“ vo svojej autobiografii: „A nad všetkým tým i nad handelcom panuje široký, obyčajne masťou napustený ťažký klobúk. Tento klobúk zastupuje viacero služieb: dáždnik, slnečník, krov, nádobu na načieranie vody, korýtko, vejár na rozfukovanie ohňa, a tu i tu miernejší materiál na fuknutie po chrbte.“

Zora Valentová

 


Ďalšie články časopisu Remeslo, Umenie, Dizajn 01/2001:

 

ULUV.sk > ÚĽUV > Časopis R_U_D > Archív ročníkov R_U_D > Rok 2001 > RUD 01/2001 > A nad všetkým panuje klobúk...