« | Tradičné remeslá a domácke výrobyVýroba zo šúpolia
Mgr. Tomáš Mikolaj – ÚĽUV
doc. Mgr. Katarína Slobodová Nováková, PhD. – Filozofická fakulta UCM v Trnave
 

« späť | Encyklopédia Tradičné remeslá a domácke výroby

 
Autori hesla: Mgr. Tomáš Mikolaj – ÚĽUV
doc. Mgr. Katarína Slobodová Nováková, PhD. – Filozofická fakulta UCM v Trnave

Výroba zo šúpolia

– výroba úžitkových i dekoratívnych predmetov z listov kukuričného klasu v rámci domáckej výroby. Patrí k najmladším odvetviam výroby z prírodných pletív na Slovensku, v minulosti bola regionálne podmienená pestovaním kukurice.

 
 
 

Výrobky

V tradičnom prostredí bol zo šúpolia rozšírený najmä úžitkový sortiment (rohože, mäsiarske tašky, zásobnice, detské košíky). V priebehu 20. storočia sa sortiment pod vplyvom košikárskeho družstva v Nových Zámkoch a neskôr Ústredia ľudovej umeleckej výroby a jeho výtvarníkov rozšíril aj o podložky pod hrnce, kabelky, obuv, kuchynské prestierania, šperkovnice, klobúky, opletali sa fľaše a niektoré kusy nábytku, zhotovovali dekoratívne predmety, napr. závesné ozdoby, darčekové predmety a drobné suveníry, z ktorých najväčšiu obľubu u ľudí si jednoznačne získali šúpoľové bábiky. Obe inštitúcie prispeli aj k estetickému posunu výsledných výrobkov, keď sa od hrubších tvarov prechádzalo k čoraz jemnejšiemu výrazu.

Výroba zo šúpolia bola rozšírená v nížinných oblastiach Slovenska a najväčší rozmach dosiahla v okresoch Nové Zámky, Galanta, Dunajská Streda a Komárno. Najznámejšími strediskami výroby tu boli obce Nesvady, Bešeňov, Váhovce, Martovce, Kolárovo či Andovce. Šúpolie sa spracúvalo aj v obciach okresov Nitra, Levice, Rimavská Sobota, Košice a Trebišov a postupne sa rozšírilo takmer po celej južnej hranici Slovenska.

 
 

Materiál

Základným materiálom pri výrobe zo šúpolia sú listy kukurice. Kukurica patrí medzi jednoročné jednodomé poľnohospodárske plodiny a dorastá v závislosti od odrody do výšky 1,5 až 5 m. V súčasnosti poznáme viac ako tisíc odrôd. Na rast potrebuje teplé a pomerne vlhké podnebie a kvalitne obrábanú zem, preto je jej pestovanie u nás viazané predovšetkým na nížinné oblasti južného Slovenska s dostatkom tepla, kvalitnej pôdy i vlahy.

Pôvodnou vlasťou kukurice je pravdepodobne Mexiko, odkiaľ sa rozšírila do celej Strednej a Južnej Ameriky. Tu bola nevyhnutnou súčasťou stravovacieho systému domorodého indiánskeho obyvateľstva. Do Európy sa dostala v 16. storočí spolu s inými plodinami Nového sveta – paradajkami, zemiakmi, uhorkami, tekvicou, fazuľou, kávou a kakaom. Najskôr sa pestovala v záhradách v Španielsku ako okrasná rastlina. Po docenení jej kvality ako hospodárskej plodiny sa veľmi rýchlo dostala na Blízky východ a odtiaľ prostredníctvom Turkov do oblasti Balkánu, Maďarska a následne aj ďalších stredoeurópskych krajín. Aj preto sa na Slovensku kukurici hovorilo tiež turecké žito alebo turešina.

Pestovanie kukurice sa na našom území začalo presadzovať od 18. storočia, takmer výlučne na zrno, ktoré slúžilo predovšetkým ako krmivo. V tradičnej kuchyni sa kukurica využívala najmä ako náhradková potravina a jej byle sa uplatnili aj v ľudovom staviteľstve ako strešná krytina alebo na vypletanie stien.

Šúpolím sa nazývajú listy obklopujúce kukuričný klas. Najvhodnejšie šúpolie na ďalšie spracovanie je z neskorých odrôd kukurice s dlhým klasom. Za kvalitný sa považuje list primeranej hrúbky, dostatočnej dĺžky a čo najbelšej farby. Nevhodné sú hrubé a drsné vonkajšie listy, poškodené počasím, ako aj presvitajúce vnútorné listy. Farba listov nemá vplyv na ich kvalitu, ale ovplyvňuje výsledný vzhľad výrobku. Prirodzená farebná škála by sa mala pohybovať od smotanovej po bledohnedú, ktoré ešte možno konečnou úpravou – sírením – vybieliť. Pri väčších farebných rozdieloch šúpolia možno hotový výrobok moriť. Nedostatkom nie je ani zaujímavá prirodzená farebná škála šúpolia, môže zvýšiť estetickú hodnotu výrobku.

Šúpolie sa zbiera v septembri až októbri. Uskladňuje sa vysušené a rozdelené podľa hrúbky a farby buď v papierových vreciach, alebo zviazané v snopoch. Správne uskladnené (napríklad s listami tabaku proti hmyzu) vydrží v suchom prostredí aj viac ako desaťročie.

 
 

Technologické postupy a pracovné nástroje

Tuhé listy kukuričného klasu poskytujú na viazanie a pletenie – základné techniky práce s týmto materiálom – mimoriadne pekný a napriek krátkym rozmerom použiteľný materiál, ktorý sa vyznačuje aj veľkou odolnosťou.

Pred začiatkom práce sa šúpolie navlhčí vo vlažnej vode, aby zmäklo a zvláčnelo. Namáčajú sa naraz maximálne dve hrste listov – väčšie množstvo by sa nestihlo spracovať a uschlo by, a ak by stálo vo vode, znehodnotilo by sa. Následne sa zo šúpoľového listu odstrihne tvrdý okraj, ktorý vyrastal z klasu, na oboch koncoch sa krátko nastrihne a po dĺžke roztrhne na tri až štyri prúžky. Navlhčené šúpolie sa zabalí do bavlnenej látky, aby si udržalo vlhkosť.

Po natrhaní sa materiál vo vlhkom stave stáča ukazovákom pravej ruky doprava a súčasne nadpája širším koncom na stenčujúcu sa točenú priadzu. Pri samotnom pletení sa využíva princíp tkania jednou útkovou niťou, ktorý umožňuje rôzne kombinácie prepletania útku cez osnovu a vytváranie vzorov dekorujúcich výrobok. Najjednoduchšia je plátnová väzba, používajú sa však aj iné typy textilných väzieb a samostatným dekoratívnym prvkom je striedanie vypletaných plôch s nevypletanou plochou. Zručnejšie výrobkyne používajú aj techniku prevliekania dvoma špagátikmi (táto väzba vyzerá ako háčkovaná).

Osnova z postupne pripletaného šúpoľového špagátika sa napína na nehrdzavejúce klinčeky s malou hlavičkou vopred nabité do drevenej formy. Dĺžka špagátika sa nedá urobiť do zásoby, akurát voľne obtočiť okolo prstov ľavej ruky, pretože špagát sa rôzne krúti. Špagát je vlhký, pri práci musí byť pružný, aby sa dal tvarovať a prevliekať pomocou špeciálne vyhotoveného nástroja (podobného háčiku na háčkovanie), najmä pri práci na útkovej časti. Prúžky šúpoľových listov si možno natrhať vopred, ale možno si ich pripravovať aj popri postupujúcej práci, keď sa ich šírka prispôsobí aktuálnej potrebe. Záleží na šikovnosti výrobkyne, aby nebolo vidieť, kde sa nový list spája so starým. Dôležité je v prvom rade udržať približne rovnakú hrúbku priadze.

Tvar a rozmer výrobku určuje drevená forma, ktorá je základnou pracovnou pomôckou na vyhotovenie akéhokoľvek šúpoľového výrobku technikou pletenia. Používa sa buď rám (na plošné výrobky hranatého tvaru), doska (na plošné výrobky okrúhleho tvaru), kopyto (na pletenie obuvi), alebo forma (na trojrozmerné predmety). Tvar formy zodpovedá tvaru budúceho výrobku, preto má podobu kocky, hranola, kužeľa či valca. Niektoré formy sú rozoberateľné, aby ich bolo možné vybrať z upleteného predmetu – napríklad ak sa výrobok smerom nahor zužuje.

Hotové výrobky sa skladajú z formy (z klincov) cez osnovné očká až po dokonalom vyschnutí, aby nestratili tvar. Následne sa povrchovo upravujú sírením alebo farbením. Pri sírení sa vystavujú konzervačnému pôsobeniu síry, ktorá šúpolie vyčistí od organických nečistôt, čím sa minimalizuje možnosť vzniku plesní. Zároveň sa šúpolie vybieli a získa lesk. Výrobky sa síria navlhčené v uzavretej väčšej nádobe s vrchnákom približne 15 – 20 minút, pričom sa využíva prášková síra nasypaná do hrnca so žeravým uhlím alebo zapálená sírová tyčinka uložená v plechovke.

Farbenie šúpolia a výrobkov sa robí spravidla na zakrytie nepekne sfarbeného šúpolia alebo spestrenie farebnej škály výrobkov. Niekedy sa farbené listy používali aj na vzorovanie, napr. na farebný výplet časti výrobku. Spočiatku sa šúpolie farbilo odvarmi z rastlín, neskôr anilínovými farbami, výtvarníci ÚĽUV-u zaviedli liehové moridlá, ktoré sa rýchlo odparujú, a nedeformujú tak hotové výrobky.

 
 

História

Výroba zo šúpolia je viazaná na oblasti výskytu kukurice. Pletenie zo šúpolia má na Slovensku krátku históriu – sprvoti bol kukuričný list považovaný za bezcenný odpad. Tvárnosť a pružnosť ho však postupom času predurčili na ďalšie spracovanie a využitie. S pletením úžitkových predmetov sa začalo v druhej polovici 19. storočia, väčšmi sa rozvinulo po prvej svetovej vojne a osvojili si ho predovšetkým ženy v domácnosti.

V medzivojnovom období sa na rozvoji pletenia zo šúpolia, organizovaní prác i predaji výrobkov podieľalo košikárske družstvo v Nových Zámkoch. V mnohých obciach výroba zo šúpolia získala charakter domáckej výroby. Rozvoju pomohli aj kurzy organizované v okolí Nových Zámkov a Komárna v 40. rokoch 20. storočia, v rámci ktorých sa zaučilo veľké množstvo výrobkýň. Po druhej svetovej vojne sa košikárske družstvo v Nových Zámkoch dostalo do pôsobnosti novovzniknutého Ústredia ľudovej a umeleckej výroby, pod ktorého patronátom sa rozvoj tejto oblasti výroby ešte zintenzívnil.

 
 

Výroba organizovaná v ÚĽUV-e

Úžitkové predmety
V rokoch 1946 – 1954 mala výrobu úžitkových predmetov zo šúpolia v ÚĽUV-e na starosti akademická maliarka Oľga Štepániková-Bujnáková, po nej v rokoch 1954 – 1959 výtvarník Július Polkoráb. Pod ich vedením sa vyrábal široký sortiment košíkov, kabeliek, podložiek, rohoží, tašiek, klobúkov, sandálov, papúč, opletali sa fľaše, poháre, dózy, pričom využívaná bola najmä dekoratívna keprová väzba.

Od polovice 50. rokov, po vyňatí družstiev spod patronátu ÚĽUV-u, sa datuje spolupráca ústredia s jednotlivkyňami, ktorých prácu organizovali v jednotlivých obciach (Kolárovo, Bešeňov, Nesvady, Martovce, Váhovce) faktorky.

V rokoch 1959 – 1972 pôsobila ako výtvarníčka pre oblasť úžitkových predmetov zo šúpolia Anna Lizoňová-Stančíková. Roku 1962 vyvzorovala s Alžbetou Šulákovou z Bešeňova novú kolekciu tašiek. Na niektorých boli uplatnené držadlá z prútia, ktoré vyrábal košikársky majster Vendelín Rigo. V rokoch 1964 – 1965 navrhla výtvarníčka kolekcie úsporných prestieraní a podložiek s rôznymi variáciami vzorov vo výplete.

V druhej polovici 60. rokov riaditeľ ÚĽUV-u Ján Zborovský zabezpečil na export do Spojených štátov amerických tradičné hranaté šúpoľové košíky podlhovastého tvaru s dvoma rúčkami na uchopenie. V tradičnom prostredí sa tieto košíky volali saťory alebo cégre a miestni obyvatelia ich využívali najmä na prepravu predmetov prevesené cez ruku alebo na riadidlách bicyklov. Keďže šúpolie ľahko prijíma vlhkosť a výsledný tvar sa môže pri preprave alebo skladovaní meniť, košíky (a neskôr aj ďalšie výrobky) pre ÚĽUV sa vyhotovovali ako kolekcia v troch veľkostiach a zasúvali sa do seba, čím sa zabraňovalo ich deformovaniu.

Produkcia šúpoľových výrobkov bola v tých časoch obrovská – napríklad len v Nesvadoch pracovalo približne 500 výrobkýň. Ženy na južnom Slovensku veľmi vítali možnosť pracovať pre ÚĽUV. Bola to pre ne možnosť privyrobenia si, keďže pracovných miest v tých časoch na južnom Slovensku nebolo veľa. Navyše mohli robiť z domu a starať sa aj o domácnosť a deti. Už spomínaná faktorská organizácia práce bola pri množstve výrobkýň šťastným riešením. Faktorky mali na starosti preberanie výrobkov, kontrolu kvality a ich súpis ako podklad na evidenciu, čo ušetrilo pracovníkom ÚĽUV-u mnoho času.

Na začiatku 70. rokov sa však trh dovtedajším šúpoľovým sortimentom nasýtil a ustal aj export cégrov do USA. Potrebné bolo vyriešiť nový dizajn, aby technika pletenia zo šúpolia na južnom Slovensku nezanikla. Touto úlohou bola poverená výtvarníčka Janka Menkynová-Šcepková. V rokoch 1971 – 1972 s desiatimi výrobkyňami v starej škole v Bešeňove vyvzorovala s tlmočníckou pomocou miestneho farára oválne a štvorcové košíky, prestierania rovnakej šírky, ale rôznych dĺžok a štruktúr, skladačky na stolovanie a rohože vyrábané k dreveným vešiakom. Na oválnych košíkoch riešila nový spôsob pletenia dna a takisto presadila tenšie spriadanie špagátika, aby sa výrobky posunuli od rustikálneho výrazu k čistejším formám. V rokoch 1973 – 1974 vznikla v spolupráci s Máriou Bukaiovou z Bešeňova a Vilmou Szabovou z Kolárova kolekcia na stolovanie s výpletom dvoma špagátikmi v jednotnej štruktúre výpletu. Všetky vyvzorované kolekcie boli riešené v prírodnej farebnosti šúpolia plátnovou väzbou, bez dekoratívnych ozdobných pruhov. Evidentná bola snaha o úžitkový dizajn, zbavený všetkých príkras.

Roku 1978 Janka Menkynová spolu s výrobkyňou Juditou Královou z Bratislavy vyvzorovala okrúhle šúpoľové košíky a prestierania, ktoré požadovali predajne ÚĽUV-u. Táto kolekcia bola realizovaná novou autorskou technikou hrubostáčaného šúpolia v prírodnej a farebne morenej úprave. Prínosom bolo aj nové riešenie dna bez otvoru v strede postupným pridávaním osnovy. Šúpolie sa pri tejto novej technike stáčalo doľava. Tvoril sa tak prameň s mäkšou výplňou, ktorá sa po vyhotovení výrobku ešte na forme zavlhka valcovala doskou (neskôr žehlila), čím sa vytvorila pekná sploštená plastická štruktúra. Výsledkom spolupráce bola kolekcia košov a dóz valcovitého tvaru, ako aj prestieraní okrúhleho tvaru v rôznych veľkostiach.

Roku 1980 kolekciu hrubostáčaného šúpolia doplnila výtvarníčka o väčšie tvary do interiéru, ktoré vyvzorovala s Boženou Dostálovou z Bratislavy, ktorá čoskoro začala v ÚĽUV-e lektorovať šúpoliarske kurzy. Novú techniku sa od nej naučila aj Zuzana Bohušová z Ivanky pri Dunaji. Spolu s ňou roku 1982 doplnila Janka Menkynová sortiment výrobkov z hrubostáčaného šúpolia o oblo tvarované okrúhle a oválne menšie tvary košíkov.

Roku 1984 sa Janka Menkynová vrátila k technike tenkostáčaného šúpolia veľkou farebne morenou kolekciou štvorcových a podlhovastých košíkov s oblými rohmi, ktoré navrhla ako skladačky vzájomne do seba zapadajúcich tvarov. Dopĺňali ich menšie a väčšie tvary prestieraní, všetko v plátnovej väzbe. Vyvzorovala ich s Máriou Bukaiovou a kolektívom žien z Bešeňova.

Roku 1985 na žiadosť predajní ÚĽUV-u navrhla kolekciu nákupných košíkov a tašiek na rameno v hrubšej, rustikálnejšej štruktúre, s použitím tradičnej techniky a uplatnením nového farebného riešenia. Vzorovala ich s Máriou Bukaiovou, Alžbetou Furugiasovou a Alžbetou Radiczovou z Bešeňova.

Roku 1989 s Máriou Bukaiovou vyvzorovala z tenkostáčaného šúpolia v jemnej, hustej štruktúre kolekcie okrúhlych košíkov valcovitého tvaru rôznych veľkostí v prírodnej farbe šúpolia i morených.

V 90. rokoch počas pôsobenia výtvarníčky Boženy Dostálovej ako výrobnej manažérky pre oblasť šúpolia bola obnovená výroba viacerých výrobkov z 50. – 60. rokov minulého storočia, napríklad cégrov, šúpoľovej obuvi a niektorých dekoratívne riešených výrobkov na stolovanie. Roku 2003 výtvarníčka Anna Saxová-Menkynová vytvorila kolekciu košíkov a dóz okrúhleho a oválneho tvaru s oblým riešením na pečivo a chlieb, kde využila efekt kontrastu prírodne sfarbeného šúpolia. Košíky vzorovali v Nesvadoch Mária Kesziová, Zuzana Renžová a Oľga Fujaszová.

Mnohé výrobky zo spomínaných kolekcií sa vyrábajú a predávajú dodnes, niektoré už celé polstoročie, a stále je o ne pre ich nadčasovosť záujem. Roku 2017 spolupracovalo s ÚĽUV-om na ich výrobe päť žien z Nesvád (Priszka Gyűrűsiová, Valéria Gyűrűsiová, Mária Kesziová, Alžbeta Miškovičová, Gizella Šimoničová).

Dekoratívne predmety
Spomedzi dekoratívnych predmetov vyrábaných v ÚĽUV-e sa stali jednoznačnou ikonou šúpoľové bábiky. V ľudovom prostredí sa vyskytovali veľmi jednoduché formy bábik zo šúpolia, určené na hranie pre deti. Bábika bola prostá, technika jej vyhotovenia založená na skladaní a preväzovaní listov šúpolia a ďalších prírodných materiálov do tvaru bábiky. Práve touto hračkou sa roku 1956 inšpirovala výtvarníčka ÚĽUV-u Kamila Ryčlová-Rauchová pri kreovaní ikonických šúpoľových bábik, zdokonaliac tvar i technológiu výroby.

Tematicky šúpoľové bábiky, ktoré popri krojovaných bábikách rozšírili sortiment ÚĽUV-u v tejto oblasti, vychádzali z tradičného ľudového prostredia. Zobrazovali ženy, mužov i deti pri najrôznejších pracovných i hrových činnostiach, ako aj zoomorfné motívy (sliepočky, oslík, kohútik a pod.). Za krátky čas si získali obdiv nielen doma, ale aj za hranicami, čoho dôkazom bol ich intenzívny export do západnej Európy i USA.

Podstata spôsobu výroby bábiky spočíva vo využití tvárnosti šúpolia vo vlhkom stave jeho stáčaním, skladaním a fixovaním do finálnej podoby pomocou hliníkového drôtu, ktorý je kostrou figúrky. Po vyschnutí šúpolia už nie je možné figúrku tvarovať. Na výrobu je popri šúpolí a hliníkovom drôte potrebná aj vata (ako základ proporčných častí figúrky), polystyrénová guľôčka (ako výplň hlavičky), niť (na spájanie a zväzovanie listu a jednotlivých častí), konopné vlákno (na vlasy figúrky), lepidlo.

Spočiatku sa na realizácii výtvarných návrhov Kamily Ryčlovej-Rauchovej podieľala šestica zaučených výrobkýň z Bratislavy a okolia (medzi inými „matka šúpoliek“ – ich prvá výrobkyňa – Serafína Pátková či Mária Šimkovičová), ktoré časom prichádzali aj s vlastnými nápadmi a zaúčali ďalšie výrobkyne. Počet výrobkýň v čase najväčšej slávy šúpoliek na konci 60. rokov sa vyšplhal až na štyristo a mesačne produkovali desaťtisíce kusov. Z nich svojím majstrovstvom vynikali popri spomínaných dvoch výrobkyniach predovšetkým Marta Simichová, Jozefína Frátričová, Marta Záhorová či Jozefína Brunnerová. Každá mala svoj osobitý prejav, na bábikách spoľahlivo určiteľný. V polovici 70. rokov export do zahraničia ustal, čo sa prejavilo aj poklesom počtu výrobkýň – obľúbenosť tvorby šúpoľových bábik však pretrvala dodnes.

Roku 1963 vydal ÚĽUV brožúrku s inštruktážnym postupom výroby šúpoľovej bábiky pod názvom Bábiky z kukuričného šúpolia v slovenskej ľudovej umeleckej výrobe. Publikácia sa stala prvým návodom na zhotovenie figúrky pre širokú verejnosť.

Spolupracovníčkou Kamily Ryčlovej-Rauchovej na oddelení šúpoľových a textilných bábik ÚĽUV-u bola od roku 1961 Eva Kováčová, ktorá dovtedy vyrábala pre ÚĽUV krojované bábiky. S vlastnými návrhmi prišla už na konci 60. rokov a roku 1970 po odchode Kamily Ryčlovej-Rauchovej z ÚĽUV-u prebrala vedenie tohto oddelenia až do roku 1993 (od roku 1984 ako vedúca oddelenia vývoja). Zaslúžila sa o výrazný tematický rozvoj tejto oblasti, keď obohatila dekoratívne predmety zo šúpolia o rôznorodé kolekcie, a výrobu posunula aj technologicky (napr. nahradila dovtedy používanú vatovú výplň hlavičiek bábik polystyrénovou guľôčkou).

Jej prvými návrhmi boli v 60. rokoch v čase uvoľnenia politickej atmosféry Sväté rodiny a anjelici. Nasledovali remeselníci, kapela, páry v dobovom oblečení, betlehemy (aj v špeciálnom obale na zavesenie), ľudové rozprávky (neskôr kombinované s modrotlačovým obalom), zvieratká domáce, lesné i exotické, nevynechajúc za celý čas, samozrejme, ani klasické šúpoľové bábiky s tematikou z ľudového prostredia. V polovici 80. rokov obohatila ich sortiment o bábiky zhotovované technológiou šúpolia nalepovaného na papierový kornút a na konci 80. rokov o bábiky v regionálnych krojoch. Osobitným pokusom boli nadrozmerné bábiky (vysoké až 30 cm), na ktoré sa však ťažko zháňalo dostatočne dlhé šúpolie. Zo šúpolia navrhovala Eva Kováčová aj kolekcie závesných ozdôb (ovocie, stromčeky, miniatúry ľudovej architektúry, anjelici, motýliky, guľky).

Okrem Kamily Ryčlovej-Rauchovej a Evy Kováčovej obohatila dekoratívny šúpoľový sortiment ÚĽUV-u svojimi návrhmi aj Janka Menkynová, predovšetkým v sortimente závesných ozdôb (variácie vtáčikov, kvietkov, betlehemov, bábik, rybičiek, anjelov), a nakoniec aj samotné výrobkyne. Ich dnešná produkcia vychádza zo smeru, ktorý určili a určujú v tejto oblasti výtvarníčky ÚĽUV-u. Širší zoznam výrobkýň možno nájsť v našej encyklopédii výrobcov.

 
 

Literatúra a odkazy

| Husová, Beáta: Šúpoľové bábiky. Bratislava: ÚĽUV 1996.
| Markanič, Michal: Košikárstvo z kukuričných šúp. In: Věci a lidé, 2, 1950, s. 390 – 393.
| Podolák, Ján: Pestovanie poľnohospodárskych plodín a chov hospodárskych zvierat na Slovensku od polovice 19. do polovice 20. storočia. In: Agrikultúra, 3, 1965, č. 4, s. 29 – 77.
| Slavkovský, Peter: Agrárna kultúra Slovenska – premeny v čase. Bratislava: Veda 2002.
| Stoličná, Rastislava: Kukurica, jej rozšírenie a význam ako jedlej obilniny. In: Slovenský národopis, 24, 1976, č. 1, s. 115 – 121.
| Stoličná, Rastislava: Jedlo ako kľúč ku kultúre: geneticko-historické a sémantické aspekty nášho stravovania. Martin: Matica slovenská 2004.
| Tinesová, Ivana: Šúpoľová obuv. Bratislava: ÚĽUV 2016.
| Valentová, Zora: Pletenie zo šúpolia. Bratislava: ÚĽUV 1996.

 
 
⇧ horeÚstredie ľudovej umeleckej výroby © 2017