« | Tradičné remeslá a domácke výrobyVýroba štiepaním dreva
Mgr. Želmíra Šípková, Lesnícke a drevárske múzeum Zvolen
 

« späť | Encyklopédia Tradičné remeslá a domácke výroby

 
Autor hesla: Mgr. Želmíra Šípková, Lesnícke a drevárske múzeum Zvolen

Výroba štiepaním dreva

– domácka výroba využívajúca základnú techniku tvarovania dreva, pri ktorej sa drevo delí pomocou vhodného nástroja (sekera, klin, nôž) pozdĺž rastových vlákien. Štiepanie uchováva prirodzenú pevnosť a pružnosť dreva, nedajú sa však pomocou neho zhotovovať presné výrobky. Aj preto bolo často doplňujúcou technikou pri iných formách výroby z dreva (debnárstvo, kolárstvo, sitárstvo, košikárstvo).

 
 
 

Výrobky

Štiepanie dreva a za pomoci neho vytvorené produkty mali v tradičnom vidieckom prostredí úzke a špecifické uplatnenie. V prvom rade sa táto technika využívala na výrobu drevenej strešnej krytiny – šindľa. Šindeľ bol zväčša 40 – 60 cm dlhý a 8 – 15 cm široký dohladka opracovaný kus dreva. Jeho hrúbka na jednom boku bola 2 – 2,5 cm a na druhom sa zvažovala do úplného ostria. Dĺžka šindľa bola limitovaná bočnými konármi stromu, keď sukovité miesta nemohli byť použité pri výrobe, šírka zas vychádzala z polomeru či priemeru klátika, ktorý sa štiepal. Na streche sa šindle vo vodorovných radoch zasúvali pozdĺžnou ostrou stranou do žliabka susedného šindľa a pritĺkali sa na latky upevnené na krokvách.

V tradičnom prostredí sa technikou štiepania popri šindľoch zhotovovali aj lúče – tenké triesky používané na svietenie (fakličky, smolienky), ktoré sú najstarším známym samostatným prenosným osvetľovacím prostriedkom v našich podmienkach. A taktiež štiepané holubičky  , či iné vtáky známe temer z celého európskeho teritória (okrem Stredomoria). V našom prostredí sa spájali s výročnými obyčajovými príležitosťami jarného a zimného cyklu alebo sa vešali nad detské kolísky. V novšom období sa uplatňovali ako dekoratívne predmety, prípadne tiež ako hračky. Z hľadiska objemu produkcie mali však vo výrobe štiepaním dreva okrajový význam.

Štiepanie ako doplnková technika sa uplatňovalo pri viacerých druhoch domáckeho spracovania dreva. Dôležitú úlohu hralo napríklad v košikárstve pri príprave lubov – polotovaru na zhotovovanie košov zo štiepaného pareného lieskového či dubového dreva, ale aj pri štiepaní vŕbového prútia na tzv. šlemy či na lubky z iných drevín, ktoré sa využívali na opletanie prameňov slamy, korienkov či pálky pri výrobe košíkov.

Ďalšou oblasťou výroby, v ktorej malo štiepanie nezastupiteľné miesto, bolo sitárstvo a riečičiarstvo – štiepaním dreva sa zhotovoval lub ako základný konštrukčný prvok sita či riečice. Pri výrobe riečic niekedy pomocou osobitného noža štiepali drevo na tenké lubky určené na vypletanie sieťky. A štiepané drevo sa často využilo aj pri dome, napríklad pri budovaní plotov.

V remeselnej produkcii zas kolári štiepaním zhotovovali spice kolies, ktoré patrili k najnamáhanejším častiam voza, a debnári získavali dielce, ktoré boli východiskovým polotovarom pri príprave dúžok na výrobu sudov a iných nádob.

 
 

Materiál

Špecifické danosti štiepania predurčujú výber materiálu – vo všeobecnosti sa uprednostňuje mladé, surové, rovné, ľahko štiepateľné drevo s hustými letokruhmi a bez hrčiek. Za najvhodnejšie sa považuje drevo z ihličnanov, prípadne z javora, duba a buka.

Šindle sa zhotovujú z čerstvého, spravidla ihličnatého dreva, najčastejšie zo smrekového a z jedľového, hoci jedľa mala nižšiu trvanlivosť. Smrekovec je na tento druh výroby príliš hrčovitý a navyše pomerne drahý. Štiepaný šindeľ vystavený vplyvom počasia vydrží priemerne 25 – 30 rokov (na rozdiel od šindľa píleného, ktorý má v tom istom prostredí životnosť maximálne desať rokov).

Lúče na svietenie sa štiepajú z bukového, dubového alebo zo živičnatého smrekového dreva, na holubičky a iné figúrky vtákov je najlepšie drevo jedľové, smrekové alebo borovicové. Jemná a citlivá práca na tomto druhu dekoratívnych výrobkov odhaľuje ďalšie vlastnosti štiepaného dreva – priesvitnosť a pružnosť.

 
 

Technologické postupy a pracovné nástroje

Charakteristickým znakom techniky štiepania dreva je, že využíva a rešpektuje prirodzenú danosť dreva – pozdĺžne navzájom deliteľné vlákna. Oddeľujú sa od seba spôsobom, pri ktorom dochádza k minimálnemu narušeniu bunkových stien – drevo sa štiepa kolmo na letorasty v smere dreňových lúčov. To dáva výslednému tvaru v porovnaní s inými technikami delenia dreva pevnosť a štiepanej ploche odolnosť proti vonkajším vplyvom. Nevýhodou je, že zhotovené výrobky nie sú presné. Aj preto je štiepanie často doplňujúcou technikou pri iných formách výroby z dreva (debnárstvo, kolárstvo, sitárstvo, košikárstvo).

Zhotovovanie štiepaných šindľov zo surového dreva je pomerne jednoduchá technika, ktorá sa v priebehu času príliš nemenila. Tomu zodpovedá aj neveľké množstvo a archaický charakter nástrojov. Boli jednak železné: píla (veľká dvojručná), sekera (polkilovka až kilovka, na osekanie konárov, odkôrnenie a predovšetkým štiepanie klátov), oberučný nôž a struh, jednak drevené: kyjanička (drevené kladivo z tvrdého dreva používané na rovnomernejšie štiepanie klátov), strúhací stolec (tiež nazývaný oberučná lavica, dedo, koník) a žliabkovacia lavica (podľa nárečového výrazu pre žliabky – pahy – nazývaná aj pažnica, pažiaca lavica), ktorú pri práci priamo v lese nahrádzali improvizovaným nástrojom zhotoveným z kláta a drevených klinov. Špecificky šindliarskym náradím bol jedine struh (nazývaný aj pažák, pažec, pahovník) – kováčsky zhotovený nôž na vystrúhanie žliabka. Ostatné používané náčinie patrilo k bežnej výbave na prácu s drevom.

Drevené nástroje si vyrábali šindliari sami, železné kupovali buď v obchode, alebo si ich dávali robiť u dedinských kováčov. Napríklad oberučné nože a struhy v okolí Bardejova vyrábali až do prvej svetovej vojny výlučne kováči.

Skúsení šindliari poznali štiepnosť stromu podľa dunivého zvuku, ktorý vydával po poklopaní sekerou. Po spílení a očistení kmeň stromu rozpílili na kusy dlhé 40 – 60 cm (nešlo viac pre suky, ktoré boli pravidelne rozmiestnené na kmeni v tejto vzdialenosti a znemožňovali štiepanie). Následne kláty štiepali za pomoci sekery, ktorú k drevu prikladali, a kyjaničky, ktorou po sekere búchali, na polovičky a štvrtky a tie následne na šindľové doštičky. Tie, keďže boli drsné a nerovné, sa ešte uhládzali v strúhacej lavici oberučným nožom. Do takto upravených doštičiek sa následne struhom na žliabkovacej lavici robili do hrubšej bočnej strany žliabky, ktoré boli asi 1,5 – 2 cm hlboké a 1 – 1,5 cm široké.

Hotové šindle dávali schnúť do štvorhranných hromád alebo ich zväzovali po sto kusoch do okrúhlych zväzkov. V nich ich viazali v starších časoch povrieslami zo slamy alebo z brezového prútia, neskôr drôtom alebo motúzom.

Dospelý muž dokázal spraviť v priebehu desiatich pracovných hodín až tristo šindľov (počítajúc do toho aj stínanie stromov v lese). Za zimu (v období, v ktorom sa na výrobe šindľov pracovalo predovšetkým) teda okolo 10- až 12-tisíc kusov. Stačilo to na pokrytie priemerného gazdovského stavania dupľom.

Na zhotovenie štiepanej holubičky postačuje krátky dobre naostrený nôž a dva kvádriky dreva. Z jedného sa vytvorí hlava, trup a chvost, z druhého zas krídla. Lepšie sa štiepa čerstvé drevo alebo aspoň naparené. Na prvom kvádriku sa vyznačí a vyreže hlava a trup vtáčika a do zvyšnej časti s dekoratívne orezanými okrajmi sa do polovice narežú tenučké štiepy, ktoré budú slúžiť ako pierka chvosta. Rovnakým spôsobom sa upraví aj kvádrik určený na krídla, ktorý sa následne nahusto štiepa po oboch stranách k stredu. Krídla vtáčika sa vyformujú roztiahnutím štiepov, pričom rozličným spôsobom ich zakladania možno vytvoriť rôzne sklony krídiel. Následne sa kvádrik s krídlami osadí do zárezu v strede kvádrika s trupom a zafixuje sa malým dreveným klinom.

Technika štiepania sa využila aj pri výrobe niektorých druhov píšťal, keď sa telo nástroja – obvykle z lieskového prúta – pred vytvorením dutiny rozštiepilo na dve polovice, ktoré sa po vybratí jadra opäť spojili. Takisto po nej siahali korytári pri prvotnej úprave klátika. A miesto si našla aj pri výrobe súsekov – štiepaním sa pripravovali žliabkované doštičky ako polotovar na ďalšie výrobné kroky.

 

História

Šindliarstvo je na Slovensku doložené už v 16. storočí, keď sa spomína vývoz šindľov mimo nášho územia. Ba v účtovných knihách mesta Bardejov nachádzame viacero záznamov už z prvej polovice 15. storočia, ktoré dosvedčujú, že domy v meste boli pokryté práve šindľom. Keďže v meste bol v tých časoch prevažne nemecký element, z tohto faktu by sa dalo usudzovať, že výrobu šindľov tam priniesli nemeckí kolonisti už v 13. storočí. Podporiť túto teóriu by mohol latinský pôvod nemeckého slova Schindel a fakt, že pôvodnou slovanskou pokrývkou strechy bola slama.

Šindle sa zhotovovali pre vlastnú potrebu, ale aj na predaj. V niektorých oblastiach bola ich výroba ešte v 17. storočí súčasťou poddanských povinností. V druhej polovici 19. storočia došlo k najmasívnejšiemu rozšíreniu výroby šindľov, keď sa jej v horských oblastiach Slovenska venovali stovky rodín. Výskum z okolia Bardejova uvádza, že koncom 19. storočia sa tam sezónnym šindliarstvom zaoberalo približne 800 rodín.

Z územného hľadiska sa výroba šindľov sústreďovala v podhorských oblastiach s dostatkom suroviny. Ešte v polovici 20. storočia výskumy dokladali jej živú existenciu v týchto regiónoch a lokalitách: Kysuce (Raková, Oščadnica), Orava (Oravská Lesná), Liptov (Liptovské Revúce, Liptovské Sliače, Važec, Liptovská Sielnica, Štrba), Spiš (Ždiar, Torysky), Šariš (Hervartov, Hertník), Horehronie (Lehôtka, Poniky, Šumiac, Heľpa, Pohorelá, Švermovo, Polomka), Gemer (Rejdová, Vyšná Slaná).

Od začiatku 20. storočia v súvislosti so zmenou hospodárskych pomerov začína aj na dediny prenikať továrensky vyrobený pokrývačský materiál z iných surovín (škridla, plech, eternit), a tak výroba šindľov postupne ustupuje lacnejším materiálom. Približne v polovici 20. storočia sa popri štiepaných šindľoch objavuje aj menej nákladná výroba píleného šindľa, ale ani to nezastavilo zásadný pokles ich výroby.

Po období útlmu, keď sa šindle vyrábali len na objednávku pre oblasť pamiatkovej starostlivosti, sa v poslednom období v súvislosti s oživením stavebníctva vrátane záhradnej architektúry a tiež s módnou vlnou budovania novodobých drevených domov objavili viacerí noví výrobcovia. Väčšinou ide o malé rodinné firmy v podhorských obciach severného Slovenska, ktoré sa hlásia k regionálnym tradíciám. Spravidla ponúkajú pílený, ale aj štiepaný šindeľ zhotovovaný na priemyselnej báze, ako aj súvisiaci pokrývačský drevený sortiment a samotné pokrývanie.

 
 

Výroba organizovaná v ÚĽUV-e

Výrobu šindľa – predovšetkým vzhľadom na jeho prísne určenú funkčnosť – výtvarníci ÚĽUV-u po druhej svetovej vojne sledovali a podporovali len okrajovo. V novom tisícročí, s návratom prirodzeného žitia remesiel, sa však predvádzanie tejto starej výroby stáva atraktívnym diváckym spestrením remeselných podujatí, napríklad cez osobu Petra Kormoša z Vikartoviec (okr. Poprad).

Popri úžitkových predmetoch sa však v tradičnej ľudovej umeleckej výrobe zhotovovali štiepaním dreva aj subtílnejšie výrobky dekoratívneho charakteru a práve tie sa stali základom na ďalšiu návrhársku prácu výtvarníkov ÚĽUV-u. Tí techniku štiepania posunuli do celkom novej výrazovej a funkčnej polohy jej uplatnením pri výrobe moderných dekoratívnych a úžitkových predmetov. Inšpiračným zdrojom im boli predovšetkým štiepané holubičky a jemnosť ich štiepov, ktoré boli charakteristické pružnosťou a priesvitnosťou.

Vo svojich návrhoch nadviazali jednak na samotné štiepané holubičky, ktoré variovali do závesných i stojacich dekoratívnych ozdôb.       A širokú spotrebiteľskú obľubu mali taktiež tienidlá na lampy                     (stolové, stojaté i závesné), charakteristické typickým náladovým svetlom. Produkované boli v širokej škále tvarových variantov a veľkostí a svojho času patrili v ÚĽUV-e k najpredávanejším výrobkom.

Autorsky sa na ich dizajnovaní podieľali výtvarníci ÚĽUV-u Václav Kautman (v 50. rokoch), Viktor Holubár-Holešťák a Stanislav Koreň (od 60. rokov), neskôr Marián Bočkay (v období 80. rokov) a Peter Humaj (v 90. rokoch). Pri výrobe tienidiel mnohokrát navzájom spolupracovali výrobcovia venujúci sa rôznym oblastiam výroby, spájajúc do pôsobivého výsledku rôznorodé materiály (drevo s kovom či keramikou).

V dlhej histórii techniky štiepania dreva v ÚĽUV-e patrili medzi najvýraznejších majstrov Vincent Vrábel, Vojtech Dobrý, Ladislav Dóka, František Bartko, Jozef Jánoš, v súčasnosti jeho syn Milan Jánoš, Jiří Stoklasa či František Trúchly .

 
 

Literatúra a odkazy

| Apáthy, Štefan: Drevorubačstvo a spôsoby spracovania dreva. In: Horehronie. Kultúra a spôsob života ľudu, zv. 1 – Ľudové zamestnania. Bratislava: Vydavateľstvo SAV 1969.
| Apáthy, Štefan: Šindliarstvo v okolí Bardejova. In: Slovenský národopis. 2, 1954, č. 1 – 2, s. 65 – 93.
| Botík, Ján – Slavkovský, Peter, a kol.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska, zv. 1. Bratislava: Veda 1995.
| Lichard, Milan: Prirodzené delenie dreva. In: Remeslo, umenie, dizajn. 4, 2003, č. 2, s. 34 – 37.
| Mešša, Martin: Šindeľ – archaický? In: Remeslo, umenie, dizajn. 3, 2002, č. 4, s. 36 – 38.
| Okrucký, Ján: Štiepané drevo v slovenskej ľudovej umeleckej výrobe. Bratislava: ÚĽUV 1963.
| Paličková-Pátková, Jarmila: Ľudová výroba na Slovensku. Bratislava: Veda 1992.
| Šplíchal, Václav – Otavová, Marie, a kol.: Poselství dřeva. Most mezi mezi minulostí, přítomností a budoucností: historická paměť, svědectví, vize. Letohrad: Golempress 2007.
| Václavík, Antonín: Výroční obyčeje a lidové umění. Praha: ČAV 1959.

 
 
⇧ horeÚstredie ľudovej umeleckej výroby © 2018