« | Tradičné remeslá a domácke výrobyTokárstvo
Mgr. Želmíra Šípková, Lesnícke a drevárske múzeum Zvolen
 

« späť | Encyklopédia Tradičné remeslá a domácke výroby

 
Autor hesla: Mgr. Želmíra Šípková, Lesnícke a drevárske múzeum Zvolen

Tokárstvo

(tokárčina, sústruženie) – spôsob opracovania dreva, pri ktorom sa z výrobku rotujúceho na sústruhu nazývanom točovka, tokáreň odoberá hmota za pomoci tokárskych dlát. Popri domáckej tokárskej výrobe, ktorá bola rozšírená v obciach po celom Slovensku, existovali aj oblasti s intenzívnou tokárskou výrobou.

 
 
 

Výrobky

Tokársky sortiment mal aj napriek limitom, ktoré vyplývajú z technologických daností sústruženia dreva, v tradičnom vidieckom prostredí široké uplatnenie a obľube sa teší podnes. Výrobky, ktoré sa v ľudovej umeleckej výrobe zhotovovali a zhotovujú tokárením, možno rozdeliť do štyroch skupín. Jednu tvorí tkáčske náradie, druhú kuchynský riad, tretiu nábytkové súčiastky a štvrtú hračky.

V minulosti bola hlavným činiteľom tokárskej výroby potreba náradia na spracovanie textilných vlákien. Tokárili sa vretená,   praslice, fajfy, kolieska do kačiek na krosná na zavesenie niteľníc, snovadlá a súčiastky, z ktorých sa zostavovali kolovraty.

Ďalšou oblasťou uplatnenia tokárskych výrobkov bol kuchynský riad. Všeobecne rozšírené boli valčeky na cesto, tokársky sa však zhotovovali aj taniere, holby, varechy, lyžice, tĺčiky na zemiaky, mažiare, puzdrá na bryndzu, misky, soľničky, dózy na korenie   a podobné predmety, a to predovšetkým v oblastiach s rozvinutou drevárskou výrobou.

Uplatnenie točených prvkov na nábytku a bytových doplnkoch je mladšieho dáta a súvisí s prenikaním vplyvu mestského bývania na vidiek. Na konci 19. storočia sa možno stretnúť s tokársky zhotovenými časťami nábytku a nábytkovými doplnkami – s nohami stoličiek, stolov, skríň a truhlíc, priečkami operadiel lavíc a stoličiek, rámami na zrkadlá a obrázky, s dekoratívnymi stĺpikmi       a inými detailmi na nábytku, so svietnikmi, s vešiakmi, podstavcami pod vianočný stromček či ozdobnými hlavami na stĺpy železných plotov.

Tokárené hračky sú väčšinou miniatúrami vymenovaných druhov kuchynského riadu, typickým výrobkom používaným vo funkcii hračky je aj tokárená píšťalka.

Časť z uvedeného sortimentu – najmä kuchynský riad a hračky – možno bežne nájsť aj u dnešných výrobcov.

 
 

Materiál

Na točovke možno opracovať akýkoľvek druh dreva, pričom pracovať možno s vysušeným, ale aj so surovým drevom. Pri surovom dreve je nevýhodou vyššia pravdepodobnosť deformácie predmetu či už počas točenia, alebo pri následnom schnutí. Ľahšie a s väčším efektom sa tokárskym spôsobom preto pracuje s vyschnutým tvrdým drevom, pri výrobe dekoratívnych predmetov sa uplatňujú aj ovocné dreviny. Materiál si majster spravidla vyberá, pripravuje a suší sám. Kmene stromov sa pred sušením porežú na kláty, prípadne rozpília na dosky a uskladňujú na suchých tienistých a vzdušných miestach – najvhodnejšie v ľahkých drevených šopách.

 
 

Technologické postupy a pracovné nástroje

Podstatou tokárstva je využitie krútivého pohybu opracúvaného predmetu okolo vlastnej osi na také rýchle, presné a precízne tvarovanie, aké nemožno docieliť inými klasickými technikami opracovania dreva. Malou nevýhodou je, že táto technika umožňuje výlučne výrobu predmetov valcovitého a guľovitého tvaru a ich kombinácií. Základnými pracovnými nástrojmi používanými pri tomto procese sú dláta a točovka.

Točovky
Dnes používané točovky poháňané elektromotorom alebo aj staršie točovky poháňané vodou, generátorom na plyn z dreveného uhlia či benzínovým motorom, ktoré si tokári vedeli a vedia upraviť tak, aby čo najlepšie vyhovovali ich potrebám, sa vyvinuli z tokární poháňaných ľudskou silou, ktoré sa z bežného užívania začali vytrácať v druhej polovici 20. storočia.

Všetky točovky majú bez ohľadu na náročnosť konštrukcie či systém pohonu spoločné základné časti. Lôžkom sa nazýva podstavec v podobe masívnej konštrukcie, ktorý nesie funkčné časti zariadenia: vretenník, koníka a opierku. Vretenník je srdcom točovky. Je pevne prichytený k lôžku a zabezpečuje otáčavý pohyb predmetu, ktorý je v ňom za pomoci hlavy s čeľusťami pevne upnutý. Koník prostredníctvom hrotu podopiera predmet na opačnom konci ako vretenník, a to tak, aby umožnil jeho otáčavý pohyb. Platí zásada, že výška hrotu koníka je v rovine osi otáčania vretenníka. Opierka podopiera dláto počas sústruženia v žiadanej polohe a musí byť prestaviteľná vo vodorovnej i zvislej rovine.

Spôsob, akým sa točovka uvádzala do pohybu, sa historicky vyvíjal. Najstaršou a zároveň najjednoduchšou formou bol pohon ľudskou silou. Točovky sa zhotovovali domáckym spôsobom s využitím veľmi jednoduchých konštrukčných princípov a ich výskyt bol početný na celom Slovensku. Z hľadiska spôsobu prenosu energie z ľudskej ruky či nohy na stroj sa v našich podmienkach vyskytovali tri typy tokární: tokárne na pohon slákom, tokárne na pohon lukom a tokárne na pohon zotrvačníkom. Ich charakteristickým znakom bola úzka špecializácia – nie zriedka mal jeden výrobca viac druhov tokární, osobitne upravených na špecifický sortiment výrobkov.

Tokáreň na pohon slákom. V tradičnom prostredí Slovenska existovali tri druhy tokární na tento pohon a odlišovali sa spôsobom uchytenia koníka, ktorý sa fixoval buď nohou, alebo klinom, alebo klinom a zároveň skrutkou. Ľavý stĺp s vretenníkom bol pri všetkých troch druhoch osadený napevno, pohyboval sa len pravý stĺp s koníkom. Všetky tokárne na pohon slákom boli dimenzované na prácu posediačky, pri ktorej sa používal nástroj podobný sláku. Slák   bol drevený prút, ktorý mal však namiesto vlásia natiahnutú šnúrku (z baranieho čreva či novšie z koženého remeňa alebo zo žinky na vešanie bielizne), ktorá sa na dolnom konci jednoduchým spôsobom upínala alebo uvoľňovala. Šnúrka sa obtočila okolo opracúvaného predmetu upevneného v tokárni, napla sa a zachytila na dolnom konci. Slák sa uchopil ľavou rukou a pohybom zhora nadol a opačne spôsoboval otáčavý pohyb predmetu, ktorý striedavo menil smer podľa smeru pohybu sláka. Tento základný, najjednoduchší typ tokárne sa používal najmä na tokárenie vretien a píšťaliek. Zo všetkých predností tokární na slák výrobcovia vyzdvihovali predovšetkým možnosť meniť a regulovať rýchlosť otáčania. Nevýhodou zas bolo, že predmet bolo možné opracúvať len vo fáze pohybu, keď sa predmet točil oproti dlátu, a nevyužitá tak bola prakticky polovica pracovného času. Navyše na prácu s dlátom ostávala voľná len jedna ruka. V neposlednom rade nebolo upnutý predmet možné opracovať na jeden raz pre miesto obtočené šnúrou sláka.

Tokáreň na pohon lukom. Fungovala na podobnom princípe ako tokáreň na pohon slákom, len namiesto sláka sa na roztočenie predmetu používal pružný prút. Tento prút mal jeden koniec uchytený klinom, klincom alebo drôtom pevne o lôžko točovky, na druhom konci mal priviazanú šnúru, ktorá sa podobne ako pri tokárení slákom obtočila okolo predmetu. Voľný koniec šnúry sa uchopil do ruky, napol sa a zatiahol nadol, čím sa predmet roztočil. Následným povolením ťahu sa prút pružnou silou vyrovnal, čo spôsobilo roztočenie predmetu opačným smerom. Opakovaním týchto úkonov, podobne ako v prípade použitia sláka, bol predmet uvádzaný do prerušovaného otáčavého pohybu, čo umožňovalo jeho opracovanie. Takto bola druhá ruka výrobcu v jednej fáze oslobodená od práce spojenej s uvádzaním obrábaného predmetu do rotačného pohybu a uvoľňovala sa na jemnejšiu, obojručnú manipuláciu s dlátom.

Osobitným typom tokárne s lukom bola tokáreň využívajúca pohon obrábaného predmetu nohou. Zobrazená je na kresbe v diele F. Reuleauxa z 19. storočia. Šnúra obopínajúca obrábaný predmet bola jedným koncom upevnená o prostriedok inej šnúry, spájajúcej ako tetiva dva konce pružného prúta – luku. Luk bol stredom upevnený o strop miestnosti. Druhý koniec šnúry bol upevnený o stúpadlo, ktoré bolo nasedené na čapy v nohách pracovného stola tokárne. Pristúpením stúpadla nadol sa prostredníctvom šnúry a tetivy luk natiahol a po uvoľnení stúpadla svojou pružnosťou vrátil celý mechanizmus do pôvodnej polohy. Pohybmi šnúry nadol a nahor sa obrábaný predmet uvádzal do rotačného pohybu, ktorý menil smer – podobne ako pri predchádzajúcom druhu tokárne na luk – podľa smerovania šnúry. Výhodou poťahovania šnúry pomocou stúpadla na nohu bolo, že tokár mal pri tokárení voľné obe ruky. Tento typ tokárne je používaný aj dnes v západnej Európe, v tradičnom prostredí východnej Európy je doložená tokáreň fungujúca na obdobnom princípe, s rozdielom, že funkciu luku zaveseného na strope plnil prút fixovaný v zemi. Na území Slovenska sa tento druh tokárne vykytoval napr. v Lubine (okr. Nové Mesto nad Váhom).

Tokáreň na zotrvačník. V našich podmienkach bola častá tokáreň na zotrvačník poháňaný nohou,     ktorá z hľadiska technológie predstavovala výrazný posun dopredu. Pracovala na všeobecne známom princípe zalomeného hriadeľa, pomocou ktorého sa kmitavý pohyb mení na otáčavý. Do otáčavého pohybu sa priamo alebo pomocou prevodov uvádzalo masívne koleso, ktoré plnilo úlohu zotrvačníka. Kmitavý pohyb sa zabezpečoval spravidla pomocou stúpadla, ktoré tokár uvádzal do pohybu nohou, čím si uvoľnil na prácu s dlátami obe ruky. Veľkým prínosom tiež bolo, že tento typ pohonu produkoval jednosmerný nepretržitý otáčavý pohyb a dovoľoval využiť na prácu celý pracovný čas, čím ju podstatne zefektívnil.

Známe boli aj tokárne na zotrvačník s oddeleným hnacím kolesom   a prevodom pohybu na točovku pomocou remenice či ozubeného kolesa. Tie však nemohol obsluhovať ten istý človek, ktorý pracoval na točovke. Pomoc obvykle poskytoval niekto z rodinných príslušníkov majstra. Na tento konštrukčný model ručnej točovky nadviazali novšie strojové typy tokární, na ktorých pohon sa uplatňovala voda, v novšom období aj benzínový motor a elektromotor.

Dláta K základným tokárskym nástrojom patrí aj dláto.       Tokári používajú predovšetkým duté, rovné a uhlové dláta. Priložením ostria dláta k rotujúcemu predmetu sa postupne odoberá trieska, čo umožňuje upraviť predmet na požadovanú hrúbku a tvar, využívajúc pritom rôzne možnosti profilovania výrobku.

Pred samotným sústružením sa materiál vopred pripraví. Drevo sa nareže na požadovaný rozmer, prípadne sa nahrubo opracuje, aby sa uľahčila práca na točovke. Používajú sa na to univerzálne drevárske nástroje – píla, oberučný stolec, oberučný nôž.

Pripravený materiál sa upne do točovky. Najskôr sa nahrubo „omietne“ širším dutým dlátom a potom sa upravuje do finálnej podoby s prihliadnutím na výzdobné prvky.

Z hľadiska technológie výroby, najmä polohy dláta a spôsobu uberania triesky, sa rozlišujú tri základné tokárske postupy – pozdĺžne, priečne a čelné tokárenie.

Pri pozdĺžnom (osovom) tokárení je tlak ostria dláta nasmerovaný kolmo na os otáčania, pričom ostrie akoby kĺzalo po povrchu predmetu. Pracuje sa zľava doprava i naopak, pričom z hmoty dreva sa môže uberať alebo ju možno hladiť. Rez je vždy smerovaný od väčšieho priemeru k menšiemu. Pri tomto spôsobe tokárenia sa využívajú základné profily (priblížené v texte nižšie).

Pri priečnom (tangenciálnom) tokárení   sa ostrie dláta dotýka striedavo pozdĺžnych (rovnobežne na os otáčania) aj čelných (kolmo na os otáčania) vlákien dreva. Tento spôsob si vyžaduje ostrý nástroj a jeho správne vedenie.

Pri čelnom (radiálnom) sústružení sa trieska uberá nie z bočného, ale z čelného pohľadu na opracúvaný predmet. Tlak dláta je vedený rovnobežne s osou otáčania a ostrie sa posúva v rovine kolmej na os tak, že na opracúvanom predmete vzniká ryha kruhového tvaru. To umožňuje okrem iného vyhĺbiť do opracúvaného predmetu dutinu (napríklad pri výrobe mís a pohárov). V tomto prípade býva predmet obvykle upevnený len v jednom mieste točovky – pomocou vretenníka. Aj pri upnutí tokáreného predmetu na vretenník a zhotovení na to určených pomôcok   sa vyžaduje vstup výrobcu, keď každý na najlepšie kroky prichádza na základe vlastných skúseností alebo poznatkov.

Ako bolo spomenuté, hlavným výzdobným prvkom tokárených predmetov je profil. Tokár nepracuje s veľkým arzenálom profilov. No ich rytmickým opakovaním a kombinovaním základných tvarov a veľkostí sa dajú docieliť svojrázne, často prekvapivé a esteticky účinné efekty. Dôležité je mať predstavu o finálnom výrobku už pri drevenom polotovare.

Medzi základné profily, ktoré tokár využíva vo svojej práci, patrí oblúk, zub, žliabok, vrub, plôška a vlnovka. Oblúk sa charakterizuje voči rovnému povrchu točeného predmetu ako výstupok oblého tvaru, zub zas ako výstupok vo vrchole zahrotený do špica. Žliabok je zahĺbenie oblého tvaru a vrub zahĺbenie v spodnej časti zahrotené do uhla. Plôška je malá rovná plocha, ktorá oddeľuje uvedené profily od seba, pričom jej hrana zároveň ohraničuje jednotlivé profily. Vlnovka je zložený profil a vzniká plynulým prechodom z oblúka do žliabku.

 
 

História

Tokárenie je starý pracovný postup, doložený už na egyptských pamiatkach. Pri pohľade do našej minulosti domácku tokársku výrobu zaznamenávame prakticky na celom území Slovenska, početnejší výskyt však dosahovala v severných regiónoch. Miestom osobitnej koncentrácie a určitej špecializácie tokárskej remeselnej výroby zameranej na produkciu pre vidiecke obyvateľstvo bola kopaničiarska oblasť Starej Turej a Nového Mesta nad Váhom, kde pracovali početní výrobcovia kuchynského riadu a hračiek. Výrobou kolovratov bol zas známy Žaškov na Orave, Zborov pri Bardejove či Jahodníky pri Martine.

Zmienky o organizovanej a profesionálnej remeselnej tokárskej výrobe na Slovensku siahajú do stredoveku. Záznamy o tokároch, združených spravidla v spojených cechoch s inými remeselníkmi, sa zachovali v troch mestách: Košice (1459), Prešov (1548) a Bratislava (1650). Krátkodobý rozmach tokárskej výroby nastal v druhej polovici 19. storočia a súvisel s vlnou historizmu vo výrobe nábytku. So zmenou spotrebiteľského vkusu a s nástupom moderného nábytku po prvej svetovej vojne však tokárstvo zaznamenalo zásadný ústup (roku 1826 bolo na Slovensku evidovaných 64 tokárskych majstrov, roku 1890 až 171, no roku 1936 už len 76).

Po druhej svetovej vojne sa tokárstvo ako tradičná technika spracovania dreva uplatňuje vo výrobnom družstevníctve i v Ústredí ľudovej umeleckej výroby, ale svoje miesto si nachádza aj medzi profesionálnymi výtvarníkmi a dizajnérmi.

 
 

Výroba organizovaná v ÚĽUV-e

Tokárskemu opracovaniu dreva sa na pôde ÚĽUV-u venovala primeraná pozornosť od počiatkov, a to v rovine jednak podchytávania výrobcov v teréne a jednak ich profesionálneho výtvarného vedenia. Spomedzi profesionálnych výtvarníkov zanechali výraznú stopu v tejto oblasti Václav Kautman (v ÚĽUV-e pôsobil v rokoch 1950 – 1961), Stanislav Koreň (1954 – 1984), Viktor Holubár-Holešťák (1948 – 1954) a Imrich Trizma (1961 – 1965), v novšej histórii Marián Bočkay a Janka Menkynová z pozície hlavnej výtvarníčky ÚĽUV-u. Z výrobcov prvé miesto patrí legende slovenského tokárstva Jurajovi Leporisovi z Prievidze. Tokárstvom sa však v rámci práce s drevom zaoberali desiatky ďalších výrobcov, z ktorých mnohí získali aj titul majster ľudovej umeleckej výroby – ich prehľad ponúka elektronická encyklopédia Výrobcovia. Ich výrobky boli a sú nadčasové,                                                                                   mnohokrát kombinujúc drevo s ďalšími tradičnými materiálmi a technikami. Z mladšej generácie autonómnych tvorcov a výtvarníkov vynikajú Tibor Uhrín z Košíc a Michal Hanula z Ružomberka.

V oblasti tokárskej výroby na Slovensku vidieť kontinuitu výtvarných návrhov, keď sa mladší výrobcovia aj dizajnéri obsahovo často inšpirovali a inšpirujú prácami svojich predchodcov.

 
 

Literatúra a odkazy

| Apáthy, Štefan: Drevorubačstvo a spôsoby spracovania dreva. In: Podolák, Ján (red.): Horehronie. Kultúra a spôsob života ľudu. Bratislava: Vydavateľstvo SAV 1969.
| Becker, Helga: Umělecké soustružení dřeva. Praha: Grada 2007.
| Botík, Ján – Slavkovský, Peter, a kol.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska, zv. 2. Bratislava: Veda 1995.
| Husová, Beáta: Juraj Leporis – sústružené drevo. Výskumná správa. Bratislava: ÚĽUV 1989. Uložené v Múzeu ľudovej umeleckej výroby v Stupave pod č. DF/VS/251.
| Okrucký, Ján: Ľudové tokárne a tokárenie. Výskumná správa. Bratislava: ÚĽUV 1964. Uložené v Múzeu ľudovej umeleckej výroby v Stupave pod č. DF/VS/79.
| Okrucký, Ján: Príspevok k typológii ľudových tokární na Slovensku. In: Slovenský národopis. 19, 1971 č. 1, s. 66 – 71.
| Paličková-Pátková, Jarmila: Ľudová výroba na Slovensku. Bratislava: Veda 1992.
| Sabo, Jozef: Tokár. Bratislava: Jozef Sabo 2011.
| Špiesz, Anton: Remeslá, cechy a manufaktúry na Slovensku. Martin: Osveta 1983.
| Špiesz, Anton: Remeslo na Slovensku v období existencie cechov. Bratislava: Vydavateľstvo SAV 1972.

 
 
⇧ horeÚstredie ľudovej umeleckej výroby © 2018