« | Tradičné remeslá a domácke výrobySieťovanie
PhDr. Juraj Zajonc, CSc. – Ústav etnológie SAV
 

« späť | Encyklopédia Tradičné remeslá a domácke výroby

 
Autor hesla: PhDr. Juraj Zajonc, CSc. – Ústav etnológie SAV

Sieťovanie

– spôsob viazania textilu z jednej nite, pri ktorom sa jednotlivé oká zachytávajú uzlíkom o oká v predchádzajúcom rade. Tým vzniká sieťovina – prelamovaný textil so štvorcovými, prípadne s kosoštvorcovými, obdĺžnikovými či inak tvarovanými okami. Na Slovensku je technika známa aj pod názvami necovanie či filet, ktoré majú pôvod v nemčine (das Netz = sieť, sieťka), resp. vo francúzštine (le filet = sieť, sieťka). V písomných pamiatkach zo 16. – 17. storočia sú sieťované práce označované aj ako raca, reca (z talianskeho rete = sieť). Sieťovaný textil mal úžitkovú funkciu (spájanie kusov tkanín, prevzdušňovanie textílií) i funkciu dekoratívnu. Sieťovanie ako ručná textilná technika a sieťované textílie boli na území Slovenska súčasťou textilnej kultúry obyvateľov miest i dedín. Sieťovaný textil zhotovovali v rámci domáckej výroby a viazanie sietí na zhotovenie výšiviek bolo aj remeselnou výrobou.

 
 
 

Výrobky

Sieťovaním sa zhotovovali celé textílie alebo ich časti. Úžitkovú funkciu mali siete používané na chytanie rýb a na lov vlkov, líšok, zajacov i vtákov. Sieťky zošité do tvaru vrecka s uchami slúžili na nosenie predmetov (ešte v druhej polovici 20. storočia nákupné sieťovky).
Sieťovaním sa zhotovovali odevné textílie – čepce, zástery i živôtiky. Čepce zhotovené touto technikou boli v stredoveku súčasťou nielen odevu žien, ale aj mužov. V 15. storočí prišiel do módy sieťovaný čepiec priliehajúci k hlave. V šľachtickej spoločnosti Uhorska sa nosenie ženských čepcov vrátane sieťovaných udržalo do 2. polovice 18. storočia. Na dedinách ostal čepiec súčasťou tradičného odevu žien do konca 20. storočia. Údaje o sieťovaných zásterách i živôtikoch pochádzajú zo 16. a 17. storočia z prostredia šľachty i mestského patriciátu. V 19. i v 1. polovici 20. storočia boli rozšírenými odevnými doplnkami odevu žien v mestách i dedinách sieťované goliere, v mestách i sieťované dámske rukavice. Súčasťou textilnej kultúry bolo aj sieťovanie záclon a dekoratívnych interiérových prikrývok.
Pestrú škálu tvoril sieťovaný textil, slúžiaci ako prelamovaná (dierkovaná) súčasť textílií. Sieťované pásy i sieťky iných tvarov slúžili buď ako vložky, spájajúce jednotlivé kusy textílie, alebo ako obruby. V 16. a 17. storočí tvorili sieťované čipky súčasť odevných a bytových textílií šľachty i mestského patriciátu. Boli to vložky do košieľ i záster, obrusov, plachiet na postele i do obliečok na vankúše (tu boli zväčša podložené farebným hodvábom, aby vynikli). V cirkevných textíliách, používaných v katolíckych, evanjelických i reformovaných kostoloch, sa sieťované čipky uplatnili v antependiách, zakrývajúcich prednú zvislú časť oltárneho stola (tu často dosahovali šírku až 50 cm), v prikrývkach na oltár, na kazateľnicu i v bohoslužobných odevoch. V prikrývkach boli štvorcové vyšívané siete všité buď šachovnicovo do plochy textílie, alebo do jej stredu. Aj v dedinskom prostredí sa sieťované čipky, zdobené výšivkou na sieti, všívali do kútnych plachiet a obrusov, tvorili čelenky alebo dienka (zadnú časť) čepcov, obruby odevných a interiérových textílií.

Oblasti a lokality výroby
Sieťovanie bolo v 18. – 20. storočí rozšírené na väčšine územia Slovenska. Sieťovaný textil zhotovený v prostredí miest mal na našom území takmer rovnakú podobu. Textílie i čipky sieťované a používané v dedinách jednotlivých oblastí tvorili pestrú škálu, v ktorej prvkoch sa spájal vplyv historického sieťovaného textilu a tradície domáckej textilnej výroby konkrétnej lokality alebo oblasti.

Západné Slovensko. V tejto časti Slovenska bolo približne od polovice 19. storočia sieťovanie rozšírené vo väčšej miere v dedinách na okolí Bratislavy. Zhotovovali tu najmä sieťované vložky, ktoré sa všívali do plachiet a obrusov. V niektorých obciach v okolí Trnavy nosili, hoci v menšej miere než čepce šité z tkanín, asi od začiatku 20. storočia čepce sieťované a zdobené výšivkou na sieti.
Od konca 19. storočia bolo pod vplyvom spolku Izabella v okolí Bánoviec nad Bebravou rozšírené sieťovanie textílií, ktoré mali pôvod v mestskej textilnej kultúre. Sieťované textílie na predaj vyrábali do konca 40. rokov 20. storočia v okolí Topoľčian. S pôsobením spolku Izabella možno spájať aj používanie sieťovaných čipiek na lemovanie ženských šatiek v niektorých obciach v okolí toho mesta (napr. Krnča, Skačany).
V Omšení i Dolnej Porube pri Trenčíne sieťovali buď celé čepce, alebo iba ich dienko z hnedej priadze. Kosá sieť bola ozdobená bielou, prípadne pestrofarebnou výšivkou s geometrickými alebo rastlinnými motívmi.
V obciach Skýcov, Jedľové Kostoľany a Klátova Nová Ves pravdepodobne do 30. – 40. rokov 20. storočia sieťovali čipky, ktoré koncom 19. storočia zdobili červeno-čiernou, v 20. storočí aj pestrofarebnou geometrickou výšivkou. Pracovali iba ihlou na šitie a očká tvorili bez použitia paličky. Takto zhotovené čipky mali šírku buď 6 – 8 cm a vtedy sa používali na lemovanie krčného otvoru a manžiet ženských rukávcov, alebo 3 – 4 cm a vtedy obrubovali rukávy mužských košieľ. Voľný okraj čipiek bol sieťovaný z pestrofarebných nití.

Stredné Slovensko. V Čičmanoch a Zliechove, ležiacich v Strážovských vrchoch, sieťovali (aj pre niekoľko okolitých obcí) i nosili čepce z bielych ľanových nití alebo z bavlnenej priadze. Na sieťovanie tiež používali ihlu na šitie, no očká tvorili pomocou tenkej ihlice na pletenie. Základom čepca bola kosá sieť v tvare obráteného obráteného písmena T. Časť siete, ktorá tvorila zadnú časť čepca, bola širšia než časť tvoriaca čelenku. Sieť bola zdobená bielou výšivkou s geometrickými motívmi, ktoré sú blízke až totožné s motívmi krížikovej výšivky známej v susednej obci Fačkov. Takéto čepce boli aj súčasťou odevu žien v susedných obciach Košecké Rovné a Valaská Belá. V Košeckom Rovnom boli sieťované čepce, označované ako uzlíkové čepce, zdobené výšivkou žltej farby.
V 19. a začiatkom 20. storočia vyrábali a nosili sieťované čepce aj ženy na Orave. Dominantnou časťou čepca bola čelenka z kosej siete. Vo Veličnej zhotovovali pre nevesty z Párnice, zo Žaškova, Zábreže, z Kraľovian i Poruby čepce nazývané ketéš alebo ketýš. Do polovice 19. storočia bola ich dlhá čelenka zdobená hustou výšivkou retiazkovým stehom, nazývanou štepenia. Postupne tvorilo vzory na čelenke stále viac prázdnych plôšok a vyšívané motívy mali podobu štvorca, kríža, hviezdy a kvetov. Od polovice 19. storočia sa očká sieťovaného podkladu zväčšovali a koncom 19. storočia zdobenie sieťovaných čeleniek čepcov retiazkovým stehom zaniklo. Čepiec so sieťovanou čelenkou i dienkom bol na dolnej Orave prevládajúcim druhom čepca do konca 19. storočia. Vtedy viazanú sieť čelenky začal nahrádzať tyl a háčkovaná čipka. Začiatkom 20. storočia boli na dolnooravských čepcoch sieťované už len dienka. Na Orave nosili aj čepce s kratšou sieťovanou čelenkou, označovanou ako cipky. Zhotovovali ich v Dlhej nad Oravou pre ženy z Chlebníc, zo Bzín, z Hornej Lehoty, Krivej, Malatinej, Pribiša, Pucova i pre ženy z hornooravských obcí Hruštín a Babín. Sieťované čepce nosili aj v lokalitách Novoť, Sedliacka Dubová a v hornooravskom Zábiedove. Hornooravské riedko sieťované čepce boli označované ako nemecké. Pochádzali zo Zemianskej Dediny alebo od žien zo Starých Hôr, ktoré ich predávali na jarmokoch.
Sieťované čepce nosili (nie je známe, či aj vyrábali) i ženy v niekoľkých obciach pri Banskej Bystrici (napr. Kordíky, Sásová) a v obci Prenčov.
Rovnaké čipky ako v západoslovenských obciach Skýcov a Jedľové Kostoľany zhotovovali pravdepodobne do 30. – 40. rokov 20. storočia aj v susedných stredoslovenských obciach Veľká a Malá Lehota neďaleko Novej Bane. Aj tieto čipky boli zdobené červeno-čiernou i pestrofarebnou geometrickou výšivkou na kosej sieti. Používali sa na lemovanie krčného otvoru a manžiet ženských rukávcov.
Rovná sieť bola základom sieťovaných čipiek zdobených výšivkou, ktoré slúžili na výzdobu dolného okraja záster ako súčasti tradičného odevu žien v Nitrianskom Pravne. Sieťované práce vyšívané na rovnej sieti, najmä sieťované vložky do kútnych plachiet, zhotovovali a používali v okolí Krupiny.

Východné Slovensko. Najstaršie sieťované práce z územia Slovenska pochádzajú z Gemera, zo Spiša a Šariša. Ide o výšivkou zdobený sieťovaný textil, ktorý tvoril súčasť textilnej kultúry šľachty, mestského patriciátu, i textil zachovaný v evanjelických kostoloch (napr. v Kežmarku, Štítniku). Zhotovili ho ženy pochádzajúce z vyšších vrstiev spoločnosti.
Z dedinského prostredia sú sieťované práce známe približne od konca 19. storočia zo Spiša. Vodorovná sieť bola základom vyšívaných vložiek, ktoré sa všívali do kútnych plachiet, obrusov i do prikrývok na postele s ustlanými perinami. V podtatranských obciach Batizovce, Gerlachov, Lučivná, Mengusovce a Štôla bolo rozšírené aj sieťovanie a vyšívanie čepcov, ktoré patrili k najozdobnejším súčiastkam tradičného odevu žien v tejto oblasti. Na konci 19. storočia to boli čepce z bielej kosej sieťoviny zdobenej červeno-bielymi vyšívanými motívmi štylizovaných vetvičiek a kvetov. Začiatkom 20. storočia sa na vyšívanie začala používať pestrofarebná vlna a začalo prevládať viazanie vodorovnej siete. V spojitosti s tým sa začiatkom 30. rokov 20. storočia začali na čepcoch vyšívať realisticky poňaté kvety, bohaté kytice vo vázach a zvieracie motívy. Farba sieťoviny sa zmenila na čiernu.
Odlišný vzhľad majú čepce v obciach Štrba (Liptov) a Šuňava (Spiš), ktoré so spomenutými spišskými obcami susedia. Dodnes tu ženy najstaršej generácie zhotovujú a nosia čepce, ktoré však nie sú formované zošívaním, ale ich tvar vzniká priamo počas sieťovania. Počas tvorby čepca sa tvorí sieťovina s rozlične veľkými okami, sieťovanie je kombinované s háčkovaním na vidlici a hotový čepiec sa zdobí stuhami rozličnej šírky, ktoré sa preťahujú okami sieťoviny. Čepce sa – podľa príležitosti ich použitia – zhotovujú v pestrej škále pastelových farieb od čiernej po bielu. Sieťovaním v týchto obciach začali približne v polovici 20. storočia zhotovovať aj obruby na šatky.

 
 

Materiál

Základom sieťovaného textilu bola sieť, ktorá musela byť pevná, a preto sa viazala predovšetkým z ľanových a bavlnených nití. Na zhotovenie výšivky na sieti, ktorá ako spôsob výzdoby sieťovaných prác na území Slovenska prevažovala, sa v historickom sieťovanom textile v 16. – 18. storočí používali ľanové, bavlnené, hodvábne, kovové nite (bavlnená alebo hodvábna niť omotaná kovovou fóliou) i kovové (zlaté, strieborné) vlákna, nazývané škófium. Nite na viazanie sietí i na ich vyšívanie boli v prírodných i pastelových farbách. Vo výšivke sa používala aj surová (nebielená) ľanová priadza. Motívy ňou vyšité sa kontúrovali bielenými ľanovými niťami.
Sieťované práce, zhotovované od 18. storočia aj na dedinách, mali sieť viazanú z ľanových, konopných a bavlnených nití. Výšivka bola z ľanových, približne od polovice 19. storočia stále vo väčšom rozsahu z bavlnených, ojedinele aj z hodvábnych nití. Na sieťovanie i na vyšívanie sa používali aj doma pradené nite. Takouto priadzou napr. v 1. polovici 19. storočia vyšívali čelenky čepcov na Orave. Farba siete i výšivky bola v závislosti od miestnych tradícií buď biela (napr. v Čičmanoch), alebo tmavá (napr. sieť čepcov v Omšení a Dolnej Porube bola z domácich, pravdepodobne podomácky nahnedo zafarbených nití), alebo sieť a výšivka boli v dvoch odlišných farbách (napr. čepce v Košeckom Rovnom mali žltú výšivku na bielej sieti). V niektorých oblastiach sa farba siete i výšivky počas desaťročí menila. V podtatranských spišských obciach bola napr. koncom 19. storočia biela sieť zdobená bielo-červenou výšivkou. Začiatkom 20. storočia začali na vyšívanie používať bavlnené i vlnené nite rozličných farieb a do polovice 20. storočia sa materiálom na zhotovenie sieťoviny stali čierne nite.

 
 

Technologické postupy a pracovné nástroje

Základným prvkom sieťovaného textilu je očko, oko z nite vytvorené jej zachytením pomocou sieťovacieho uzla o oká v predchádzajúcom rade. Očká sieťovaného textilu zhotovovaného na území Slovenska mali – až na jednu známu textíliu (oltárnu prikrývku so sieťovanou vložkou s hrachovinkovou väzbou zo Štítnika zo 17. storočia) – štvoruholníkový (štvorcový, kosoštvorcový, kosodĺžnikový) tvar.
Základnými pomôckami na sieťovanie sú sieťovacie ihly a paličky, valčeky alebo doštičky. Sieťovacia ihla je nástrojom, na ktorom je namotaná niť na viazanie siete a ktorý súčasne slúži na vedenie nite pri niektorých fázach viazania sieťovacieho uzla. Na viazanie sietí s malými očkami z jemnejšieho materiálu sa používajú oceľové alebo mosadzné sieťovacie ihly dlhé do 20 cm. Na koncoch majú vidlice, do ktorých sa pri namotávaní zachytáva priadza. Na viazanie sietí s veľkými okami (napr. rybárskych sietí) sú určené dlhšie drevené ploché ihly. Tie majú buď na oboch koncoch vidlice, alebo na jednom konci je otvor s tŕňom, o ktorý sa niť pri namotávaní zachytáva. V Čičmanoch, Zliechove, Jedľových Kostoľanoch, Skýcove, Klátovej Novej Vsi i vo Veľkej a v Malej Lehote sieťovali pomocou väčšej ihly na šitie. To preto, lebo pri viazaní hustej siete s malými očkami cez ne nebolo možné prevliecť sieťovaciu ihlu s namotanou priadzou. Pri sieťovaní bola niť do ucha ihly navlečená viac razy. To preto, aby mali aj pri sieťovaní pomocou ihly na šitie k dispozícii dostatočne dlhý kus nite a aby ju nemuseli často nadväzovať.

Drevená palička, kovový, z umelej hmoty zhotovený valček alebo drevená doštička (s mierne zaoblenými hranami) slúžia na tvorbu očiek a na zabezpečenie ich rovnakej veľkosti. Hrúbka týchto pomôcok určuje veľkosť očiek sieťoviny. V Čičmanoch používali pri viazaní siete s malými očkami ihlicu na pletenie.
Viazanie siete sa začína zhotovením slučky, na ktorú sa postupne viažu oká siete. Pretože pri sieťovaní sa niť i vznikajúca sieť pri uťahovaní jednotlivých uzlov napína, musí byť slučka pevne zachytená v jednom bode. Preto sa slučka zavesila buď na kolík vyčnievajúci zo spodnej časti dvojdielnej praslice, alebo, ak bol na konci tejto časti praslice otvor, napr. na háčik do neho vložený, alebo sa slučka zachytila o klinec zatlčený do dosky stola. Ženy v Čičmanoch i v Zliechove sieťovali na slučke, ktorú mali zachytenú o palec na nohe alebo o chodidlo. Na slučku sa priviazala niť vychádzajúca zo sieťovacej ihly i prvé očko (pri viazaní vodorovnej siete) alebo ich prvý rad (pri sieťovaní kosej siete). V mestskom prostredí slúžil na zachytenie tejto slučky špeciálny vankúš, používaný pri ručnom zhotovovaní textilu.
Pri viazaní sieťovacieho uzla je sieťovacia ihla (alebo ihla na šitie) v pravej ruke. Drevená palička (alebo iná pomôcka na tvorbu očiek) leží na ukazováku pravej ruky pritlačená palcom. Niť vychádzajúca zo sieťovacej ihly sa vedie zhora ponad paličku, ukazovák, prostredník a prstenník smerom dolu. Potom sa vráti po zadnej strane prstenníka a prostredníka, ďalej medzi prostredníkom a ukazovákom smerom k palcu. Niť sa pritlačí o valček a ďalej sa vedie smerom hore tak, že vytvára slučku nad očkom, o ktoré má byť vznikajúce očko zachytené. Potom sa niť podloží pod pravú časť paličky. Následne sa sieťovacia ihla zospodu vsunie do slučky zachytenej na prstenníku, pod paličku a zospodu do očka, o ktorú má byť vznikajúce očko zachytené. Vyčnievajúca sieťovacia ihla sa vytiahne a malíčkom ľavej ruky sa zachytí vzniknutá slučka. Potom sa niť pridržiavaná palcom na paličke i slučka chytená na prostredníku a prstenníku uvoľní. Ťahaním nite pravou rukou a napínaním slučky zachytenej na malíčku, ktorá sa tým postupne zmenšuje, sa sieťovací uzol uťahuje. Ak je očko na paličke už stiahnuté a palička je tesne pri práve uviazanom sieťovacom uzle, malíček sa zo slučky vytiahne a uzol sa pevne stiahne. Všetky nasledujúce uzly, ktorých viazaním vznikajú očká, sa tvoria rovnakým spôsobom. Keď je uviazaný potrebný počet očiek, stiahnu sa z paličky, sieť sa obráti a pokračuje sa viazaním nového radu.

Sieťovanie ihlou na šitie sa na Slovensku vyskytovalo v dvoch podobách. V Čičmanoch i Zliechove viazali pomocou ihly na šitie očká okolo tenkej ihlice na šitie. V Jedľových Kostoľanoch, Skýcove, Klátovej Novej Vsi i vo Veľkej a v Malej Lehote tvorili očká siete len prstami bez použitia pomôcky.
V závislosti od postupu viazania jednotlivých radov očiek a z toho vyplývajúcej polohy očiek v hotovom sieťovanom textile rozlišuje sa vodorovná sieť a kosá sieť. Hrany očiek vodorovnej siete sú pri štvorcových textíliách rovnobežné s ich okrajmi a očká kosej siete sa krajov dotýkajú rohmi. Vodorovná sieť sa začína usieťovaním dvoch očiek na slučke. Na konci každého nasledujúceho radu sa očko pridá (na posledné očko predchádzajúceho radu sa uviažu dva sieťovacie uzly). Takto sa pokračuje, pokým nevznikne trojuholník. Ak sa ďalej striedavo na konci jedného riadka očko uberá (dve očká v predošlom rade sa spoja jedným uzlom) a na konci nasledujúceho pridáva, vzniká obdĺžnik, ktorý sa ukončí ubraním očiek na konci každého radu. Takýmto spôsobom je možné zhotoviť aj sieť v tvare viacuholníka, zubov či sieť nepravidelného tvaru. Kosá sieť vzniká vtedy, ak na slučke usieťujeme určitý počet očiek, ktoré tvoria prvý riadok siete. Rovnakým spôsobom viažeme aj ostatné riadky siete.
Sieťovaný textil sa zdobil buď už počas viazania siete, alebo – čo bolo na Slovensku rozšírenejšie – výšivkou na sieti.
Výzdoba siete počas viazania je založená na tvorbe a striedaní očiek rozličnej veľkosti i tvarov a na viazaní očiek, ktoré majú dekoratívnu funkciu. Sieťovina s viazanými vzormi sa tvorí pridávaním a uberaním očiek, viazaním očiek rozličnej veľkosti (napr. zmenou hrúbky paličky, doštičky alebo opakovaným omotaním nite na túto pomôcku), viazaním voľných dekoratívnych očiek, krížením a prevliekaním očiek, striedaním priadze rozličnej hrúbky a kombináciou týchto postupov.

Výšivka na sieti vychádza zo štruktúry materiálu, na ktorý sa vyšíva, a preto patrí medzi tzv. výšivky podľa počítanej nite. Sieť je pri vyšívaní buď napnutá na malom rámiku, alebo na ráme na vyšívanie, na vankúši, alebo sa vyšívala bez napnutia pomocou dreveného hríbika. Vyšívaním sa tvoria buď husté celistvé plochy (napr. plátnový steh, štepovací, štopkací steh, retiazkový steh), alebo, ak sa celá plocha siete vyplní viacfarebnou výšivkou štopkacím stehom, vzniká tzv. sieťovaný gobelín. Samostatné línie sa vyšívajú stonkovým stehom. Šitím slučkových stehov, kruhových motívov i lístkoviny do siete sa umocňuje jej prelamovaná štruktúra a nadobúda vzhľad čipky. Ak bol sieťovaný textil používaný ako samostatná textília, poslednou fázou bolo obšitie jej okrajov, zosilnených pridaním nití rovnobežných s okrajom, slučkovacím stehom.

 
 

História

Znalosť sieťovania v praveku potvrdzujú nálezy častí rybárskych sietí z tohto obdobia. Pôvod iných sieťovaných textílií než rybárskych sietí sa najčastejšie kladie do starovekej Perzie. Doklady o viazaní sietí na území Slovenska pochádzajú z obdobia Veľkej Moravy. Sú to nálezy závaží, ktoré boli súčasťou rybárskych sietí, i kostených a železných sieťovacích ihiel z 8. – 9. storočia. Boli nájdené v Mikulčiciach na Morave a slúžili pravdepodobne na sieťovanie sieťoviny s menšími očkami, než mali rybárske siete.
V 15. storočí sa sieťovanie rozšírilo v Európe vo vyšších vrstvách spoločnosti. Postupne sa udomácnilo aj v Uhorsku, ktorého súčasťou bolo územie dnešného Slovenska. Od 16. do 18. storočia bolo sieťovanie a sieťované textílie súčasťou textilnej kultúry šľachty, meštianstva i cirkevných inštitúcií. Vo výzdobe sieťovaných textílií z horného Uhorska sa v tomto období uplatnili motívy pochádzajúce predovšetkým zo západoeurópskych vzorníkov, vydávaných najmä v Taliansku a v Nemecku. Podľa nich vytvorené výšivky zobrazovali buď náboženské, prípadne textom doplnené motívy (napr. Adam a Eva, obetovanie Izáka, Baránok Boží, postavy evanjelistov, svätá Katarína), alebo svetské motívy (postavy: mladý pár, jazdec na koni; geometrické vzory: osemcípa hviezda, ružica; rastliny: klinček, granátové jablko, ľalia, tulipán, vetvičky s úponkami, kvetinový ker; zvieratá: lev, jeleň, páv, dvojhlavý orol). Viazaniu sietí a ich výzdobe výšivkou sa venovali šľachtičné a ich pomocníčky na panských dvoroch. Špecializované dielne sa zaoberali výrobou sietí na predaj.

Záujem o výšivku na viazanej sieti, ktorú začala nahrádzať výšivka na vyťahovanej sieti, upadal v kultúre šľachty a obyvateľov miest od polovice 17. storočia. Sieťovanie sa postupne stalo textilnou technikou, ktorú používali aj nižšie spoločenské vrstvy. Postupy viazania siete a jej výzdoby výšivkou, ktoré dedinské ženy poznali z panských dvorov i kláštorných dielní, začali používať na vlastnú potrebu. V 18. storočí sa sieťované práce dostali do tohto prostredia pravdepodobne aj podomovým predajom. V sieťovaných vyšívaných textíliách dedinských žien sa v zjednodušenej podobe zachovali motívy z predchádzajúcich storočí a súčasne sa v nich objavili napr. vetvičky, kvietky, vlnovky, srdiečka.
V 19. storočí sa sieťovanie opäť stalo obľúbenou textilnou technikou žien v mestách a vo vyšších spoločenských vrstvách. V tomto prostredí sa rozvinula i výzdoba sieťovaných prác priamo pri viazaní. Aj na území Slovenska zohrala dôležitú úlohu pri šírení znalosti sieťovania encyklopédia ženských prác od Thérèse de Dillmont i znova vydávané vzorníky, prinášajúce motívy výšiviek na sieti podľa súdobého vkusu. Od konca 19. storočia sa sieťovanie šírilo aj prostredníctvom spolku Izabella (založeného roku 1895). Jeho vplyvom sa udomácnilo napr. v obci Rybany pri Bánovciach nad Bebravou. K udržiavaniu techniky sieťovania v škále ručných prác dedinských i mestských žien prispievala aj školská výučba. Výroba sieťovaných prác bola súčasťou výučby na dievčenských školách. V tomto období sa sieťovanie šírilo z mestského prostredia a zo stredných vrstiev spoločnosti do textilnej kultúry obyvateľov dedín. Podľa záznamu v kronike Batizoviec sa sieťovanie v tejto obci rozšírilo okolo roku 1880 z iniciatívy manželky majiteľa tehelne v susednej obci Gerlachovo. V dedinskom prostredí sieťovanie pretrvalo do polovice 20. storočia. Potom ručne viazanú sieťovinu začal nahrádzať vyšívaný tyl alebo háčkovaný filet.

 
 

Výroba organizovaná v ÚĽUV-e

V produkcii ÚĽUV-u sa sieťovanie využívalo len okrajovo. Vo forme výšivky na kosej sieti sa uplatnilo pri tvorbe dekoratívnych obrázkov, ktoré motívmi a červeno-bielou farebnosťou nadviazali na sieťované práce z podtatranských spišských obcí z prelomu 19. a 20. storočia.

 
 

Literatúra a odkazy

| Danglová, Oľga: Výšivka na Slovensku. Bratislava: ÚĽUV 2009.
| Dillmont, Thérèse de: Encyklopaedie der weiblichen Handarbeiten. [ca. 1900].
| Gazdíková, Anna: Textilné techniky v ľudovom prostredí. In: Zborník Slovenského národného múzea. 87, 1993, Etnografia 34, s. 150 – 161.
| Haronik, Rastislav: Vyšívaná sieť v Nitrianskom Pravne. In: Remeslo, umenie, dizajn. 1, 2000, č. 3, s. 24 – 25.
| Chlupová, Anna a kol.: Slovenská ľudová výšivka. Techniky a ornamentika. Bratislava: Alfa 1985.
| Marková, Ema: Práce z nití. In: Slovenský ľudový textil. Tkaniny – výšivky – čipky – kroje. Martin: Osveta 1957, s. 81 – 112.
| Pražák, Vilém: Slovenské lidové výšivky. Bratislava: Vědecké ústavy města Bratislavy 1935
| Rybáriková, Anna: Čipky zo Skýcova. In: Remeslo, umenie, dizajn. 12, 2011, č. 2, s. 30 – 32.
| Sedláčková-Serbousková, Marie: Techniky lidového krajkářství v Československu. In: Věci a lidé. 2, 1949, č. 3 – 5, s. 140 – 169.
| Stehlíková, Magdaléna: Staré textilné techniky na Slovensku. In: Sborník Slovenského národného múzea. 55, 1961, s. 77 – 92.
| Toranová, Eva: Výšivky minulých storočí. Bratislava: Tatran 1984.
| Zajonc, Juraj: Sieťovanie a výšivka na sieti. Bratislava: ÚĽUV 2000.
| Zajonc, Juraj: Premeny vlákna. Niť plná uzlíkov. In: Remeslo, umenie, dizajn, 3, 2003, č. 4, s. 41 – 51.

 
 
⇧ horeÚstredie ľudovej umeleckej výroby © 2016