« | Tradičné remeslá a domácke výrobyRemenárstvo
Mgr. Petra Jarošová, ÚĽUV
 

« späť | Encyklopédia Tradičné remeslá a domácke výroby

 
Autorka hesla: Mgr. Petra Jarošová, ÚĽUV

Remenárstvo

– remeselná výroba úžitkových predmetov z kože, najmä súčastí konských postrojov (uzdy, ohlávky, opraty a i.) a odevu (opasky, kapsy, tanistry), potrieb pre pastierov a furmanov (biče, korbáče) či hnacích remeníc transmisií vodných kolies i parných motorov. V stredoveku zahŕňalo remenárstvo aj výrobu kože. Po strate významu remenárskych výrobkov v súvislosti so zmenami v doprave a s mechanizáciou poľnohospodárskej práce sa koncom 19. storočia remenárska produkcia rozšírila aj o sedlárske (sedlá, chomúty) a brašnárske výrobky.

 
 
 

Výrobky

Sortiment remenárov bol široký – koncom 17. storočia ho tvorilo viac ako sto druhov výrobkov: postroje     na záprah pre 6, 4 a 2 kone s príslušenstvom, postroj pre koňa do sánok, nemecký postroj, uhorský postroj, koža na celý hintov alebo na pol hintova, koža na bubon, remenné pásy na zvony i remene na zvonce,   zubadlá, popruhy, dvojitý kantár, sedliacky kantár, remeň na šabľu, remeň na mlynárske vrecko, husársky opasok, sedliacke a ženské tašky, kapsy a tanistry, kožené puzdrá, zástery pre mlynárov a tesárov, furmanské biče s obrúčkou i pastierske biče, remene na cepy a podobne. K vybaveniu furmanov patrili kožené tašky aj opasky, ktoré chránili telo a boli bezpečnou skrýšou peňazí. Z drobných remenárskych výrobkov, ktoré slúžili roľníckemu obyvateľstvu, to boli návlaky, čiže remene do krpcov, a ozdobné remene     na haleny a širice. Na sklonku jestvovania niektorých remenárskych dielní, keď sa sortiment produkovaných výrobkov postupne obmedzoval, sa stali významnou výrobnou náplňou remenárov tašky     (sedliacke a vandrovnícke tanistry, poľovnícke kapsy a pod.) a opasky   (pre haviarov, sedliacke pásy, remene do nohavíc, opasky na peniaze). V súčasnosti sa výrobcovia z kože venujú najmä výrobe opaskov, rôznych puzdier a odevných doplnkov. Silnú skupinu tvoria výrobcovia potrieb pre moderné westernové jazdectvo a v kurze je aj amatérska výroba kožených doplnkov a obuvi pre združenia historického šermu.

Oblasti a lokality výroby
Remenárske remeslo sa uplatnilo najmä v oblastiach s potrebou povozníctva, teda v blízkosti baní, hút, intenzívnej ťažby dreva a prosperujúceho obchodu. V mestách sa remenári a sedlári venovali najmä produkcii sediel a jazdeckých postrojov, kým na vidieku prevládala výroba chomútov a ťažných postrojov. Remenári pracujúci pre potreby šľachty sa venovali aj čalúnnictvu, poťahovaniu nábytku kožou a výrobe hintovov. Remenárske dielne zamerané na odevné doplnky pre pastierov a valachov vznikali najmä v 19. storočí v mestách blízko oblastí s rozvinutým salašníctvom.

 
 

Materiál

Vyrobená koža – remeň, useň – je materiál určený na ďalšie remenárske spracovanie. Rôzne druhy výrobkov si v minulosti vyžadovali materiál rôzneho charakteru. Vlastnosti remeňa závisia od toho, z akého zvieraťa pochádza, ale dajú sa ovplyvniť aj v procese činenia.

Najpoužívanejším remenárskym materiálom bola a naďalej je hovädzia useň – hovädzina, pre svoju hrúbku, využiteľnú plochu, pevnosť v ťahu, odolnosť proti oderu i ohybnosť. Volovica a jalovica, koža z mladého dobytka chovaného na mäso, má rovnomernú hustotu väziva a malé boky. Kravina má redšie kožné väzivo a veľké plochy bokov. Býčina je ťažká koža, mimoriadne hrubá na väzoch, a remenári ju používali na postroje a chomúty. Ťeľacina sa používa na jemnejšie výrobky, má jemný líc a vyrovnanú hrúbku materiálu. Menej kvalitným remenárskym a sedlárskym materiálom je bravčová koža, ktorá sa vyznačuje rozbrázdeným lícom, jamkami po štetinách, priedušnosťou a zároveň nasiakavosťou.

Na všetky druhy kože je vhodné činenie trieslom. Existuje niekoľko spôsobov výroby, závislých od druhu spracúvanej kože i od účelu, na ktorý majú slúžiť. V starších obdobiach si remenári kožu vyrábali sami, neskôr ju kupovali od garbiarov alebo ševcov.

V období existencie cechov bola výroba kože remeselným spôsobom a jej výroba v ľudovom prostredí v základných postupoch totožná. Stiahnutá vysušená koža sa dala do vodného námoku, aby získala pôvodnú pružnosť. Potom sa na 3 – 6 dní vložila do suda s haseným vápnom, čím sa z lôžok kože uvoľnila srsť. V tejto fáze bolo potrebné kožami v roztoku pohybovať, aby bol účinok rovnomerný. Popri uvoľnení srsti koža aj napuchla, čím sa stala prístupnejšia prenikaniu trieslových činidiel, ktorým bola vystavená v ďalšom kroku.

Po vybratí z vápenného roztoku sa koža tupým nástrojom očistila od uvoľnenej srsti a ostrým nástrojom sa z nej odstránili zvyšky mäsa a šliach (ktoré sa ďalej predávali na výrobu gleja). Následne sa táto tzv. holina vypláchala v tečúcej vode, aby sa očistila od zvyškov vápna, a nasledovalo samotné činenie kože, v niektorých oblastiach nazývané aj dubenie. Koža sa v tomto kroku vkladala do výluhu z rozdrvenej dubovej alebo smrekovej kôry, ktorá obsahuje triesloviny – látky so sťahujúcim účinkom. V lokalitách, kde sa kožiarska výroba rozrástla do väčších rozmerov, sa stavali aj tzv. ševcovské stupy na drvenie kôry na trieslo. Proces činenia trval 3 – 9 mesiacov, v závislosti od veku zvieraťa. V prvom mesiaci sa roztok vymieňal dvakrát týždenne, neskôr už len raz týždenne. Na začiatku činenia bolo s kožami v dubových alebo smrekových roztokoch tiež nutné každé dve hodiny pohybovať. Jemnosť remeňa dosahovali garbiari tak, že kožu menej lúžili vo vápne a dlhšie činili v triesle.

Koža bola vyčinená vtedy, keď hnedá farba triesla prenikla celou jej hrúbkou. Po vytiahnutí z triesla sa do koží vtierali emulzie z rybieho tuku a loja. Následne sa koža vyťahovala a vyhladzovala, čomu sa pri remeselnom spracovaní kože venovala veľká pozornosť, a dala sušiť na vzdušné suché a tmavé miesto. Aj v procese sušenia sa do kože naďalej vtieral tuk.

Predchodcom vápenného námoku bol výluh z popola a používal sa aj zhnitý ľudský moč. Na výrobu jemnejších kozích, teľacích, ovčích koží sa používal aj roztok kamenca hlinitého, ktorý spolu s ďalšími organickými aj anorganickými látkami dával kožiam biely odtieň.

V časoch nedostatku kvalitnej hovädzej kože sa vyrábalo aj z bravčovej kože, ktorú z vnútornej strany silne nasolili a nechali dva týždne odstáť. Po vypraní a osušení z nej bolo možné vyrábať krpce, ktorých životnosť však bola nižšia.

V súčasnosti sa používajú činidlá na báze chrómu, ktoré čas potrebný na vyčinenie redukujú z mesiacov na niekoľko hodín.

 
 

Technologické postupy a pracovné nástroje

Pracovné nástroje
Vo výbave remenárskych dielní nájdeme základné nástroje spoločné pre všetky oblasti remenárskej výroby i špecifické nástroje výlučne na výrobu konkrétnych remenárskych výrobkov (postrojov, sediel, chomútov, káps či opaskov). Spoločné remenárske nástroje možno zadeliť do skupín podľa úkonov, na ktoré sa používali.

Na prípravné práce slúži ponk – pevný drevený stôl, ktorý mal povrch z mäkkého dreva (v súčasnosti z mäkčeného plastu), aby netupil rezacie nástroje. A taktiež strihy, teda mustry výrobných dielov, remenárske kliešte s vrúbkovanými čeľusťami, ktoré umožňovali pevné uchopenie kože, ako aj sedlársky koník, základná pomôcka na šitie remeňa.

Na ručné delenie materiálu sa používa najmä knajp   – remenársky nôž na rezanie hrubej kože. Uplatnenie našli aj mesiacovité a polmesiacovité nože,   pri ktorých sa na rezanie využíva nielen tlak a ťah, ale aj kyvadlový pohyb. Na rezanie remienkov používajú remenári od 20. storočia už strojčeky, na vysekávanie rôznych tvarov, najmä okrúhlych, slúžia vysekávače (štancne). Pri strojovom delení materiálu sa na vertikálne delenie kože (rezanie) používajú strihacie a vysekávacie stroje a na horizontálne delenie kože (stenčovanie hrúbky) stenčovacie a štiepacie stroje.

Po narezaní jednotlivých dielov sa ďalej upravovali ich hrany, a to orezávačmi a rašpľami. Ostré hrany sa zrezávali aj na remienkoch (švihľoch) používaných pri spájaní dielov. Používal sa na to hranorízok, čím sa remienok stal ohybnejším.

V tradičnom remenárstve dvoma hlavnými technikami na spájanie jednotlivých dielov do celku bolo šitie remienkom a dratvou. Základným nástrojom pri šití remienkom sú prerážače   na pozdĺžne otvory a švajce na roztiahnutie otvoru. Pri šití dratvou sa používali guľaté šidlá na prerazenie otvoru, tupé ihly a konopné alebo ľanové dratvy, ktoré sa na spevnenie natierali voskom alebo smolou. Niekedy sa do nich na spevnenie vkladali aj prasacie štetiny.

Plochá časť plátkov z hovädzej kosti alebo z dreva sa používala na hladenie hrán kože. Použitie hrany plátku umožnilo kožu naryhovať.

Technologické postupy
Koža ako rôznorodý a tvárny materiál môže byť spracúvaná viacerými spôsobmi, využívajúc vždy inú z jej vlastností: veľkosť využiteľnej plochy, hrúbku, ohybnosť, čiastočnú nepremokavosť, pevnosť v ťahu či tzv. pamäť kože, teda schopnosť zachovať si tvar alebo motív vtlačený zamokra alebo pri súčasnom pôsobení tlaku a tepla.

Pri vymeriavaní dielcov potrebných na vytvorenie výrobku musí remenár brať do úvahy nerovnomerný charakter spracúvaného materiálu. Keďže ide o nákladný materiál, každá časť vypracovanej kože má svoje presné určenie.

Ako sa už spomínalo, pripravené a podľa strihov vyrezané dielce kože sa v tradičnom remenárstve spájali šitím, a to buď remienkom, alebo dratvou. Remienok je pásik kože, ktorý sa používal pri šití najnamáhanejších častí postroja aj pri šití odevných doplnkov. Odrezal sa knajpom na ponku a na uľahčenie vkladania remienka do šidlom vytvorených dier sa na jednom konci knajpom zašpicatil a na bokoch sa upravil hranorízkom. Po každom stehu sa remienok pritiahol klieštikmi a priklepal kladivkom, aby si „ľahol“. Remienok sa lepšie ukladal, aj keď bol zvlhčený.

Medzi základné stehy pri šití remienkov patrí:

  • prešívanie (môže byť použité v ploche na dekoratívne účely aj na spájanie okrajov dvoch dielov),
  • prešívanie s dekoratívnym efektom (je tvorené vkladaním remienka do otvorov rovnobežných so smerom šitia),
  • špirálovitý steh (používal sa pri spájaní dvoch na sebe ležiacich okrajov kože jednoduchým vkladaním remienka do kože vždy z tej istej strany),
  • šikmý ozdobný/funkčný steh (je podobný špirálovitému, ale šije sa v ploche; šikmý steh bez medzier bol používaný na kapsách ako dekoratívny steh),
  • vrkôčikový steh (používal sa pri spájaní dvoch priľahlých okrajov, najmä pri šití špice krpca, v novodobej remenárskej výrobe v ÚĽUV-e sa využíval pri zošívaní dielov na taškách),
  • slučkový, retiazkový steh (používal sa pri ozdobnom spájaní dvoch na sebe ležiacich okrajov kože a pri dekoratívnom ukončovaní viditeľných častí výrobkov),
  • ozdobný steh – remienková obdoba sedlárskeho stehu (používal sa pri dekoratívnom pripevňovaní kožených remeňov k súkenným širiciam),
  • prerezávaný steh (taktiež sa používal pri dekoratívnom našívaní kožených remeňov k súkenným širiciam, ale aj pri konštrukcii bičov),
  • bodové zošívanie dielcov (používalo sa pri našívaní praciek, remienkov na opasky či remeňov na kapsy).

Pri ručnom spájaní kože šitím dratvou je v remenárstve základom sedlársky steh. Jeho špecifikom je spôsob navliekania nite, keď sa oba jej konce navlečú každý do inej ihly. Pri šití sa následne ihly vkladajú z obidvoch strán do toho istého otvoru.

Pri brašnárskej špecializácii sa koža spája aj kovovými nitmi a z novších techník sa pri spájaní kože využíva lepenie, zváranie či ultrazvuk.

Vzory vtláčané do kože mohli byť funkčné alebo dekoratívne. Najbežnejšou remenárskou výzdobnou technikou bolo vtláčanie vzorov na kožu za pomoci rádlikov a razidiel. Rádlikom         (ostrôžkou) – zúbkovaným kolieskom s plastickým dekórom, ktoré je vsadené do rúčky – sa koža textúrne zryhovala po celej ploche. Popri vytváraní lineárnych vzorov (bodky, zúbky, hadíky, ružičky, tulipániky a i.) sa rádliky používali aj na označovanie línie na šitie. Niektorí remenári vtláčajú rádlikové ozdoby do kože zahorúca, po nahriatí kovovej časti nástroja – hrozí tu však nebezpečenstvo spálenia a znehodnotenia kože.

Kovové razidlá s plasticky tvarovanou raznou plochou sa používali na vtláčanie solitérnych vzorov. Položili sa na navlhčenú useň a primeraným úderom kladivka na razidlo sa na koži vytvoril vzor. Vzory na razidlách   (z rastlinných motívov najmä rôzne druhy kvetov – králiky, ruže, astry, stokrásky, tulipány, púpavy, z geometrických polmesiačiky, hviezdičky a i.) často čerpali inšpiráciu v tradičnej výšivke a ďalších oblastiach ľudovej výtvarnej kultúry.

Vlastnosť tvarovateľnosti kože zamokra a jej „pamäti“ uchovať si vyformovaný tvar aj zasucha sa využíva v práci na formách – kopytách. V súčasnej remenárskej tvorbe je táto technika obľúbená pri výrobe puzdier rôznych tvarov a funkcií.

Pri lisovanom dekore,     ktorý sa využíval na zdobenie vandrovníckych káps s príchlopom, bol princíp rovnaký ako pri tvarovaní kože zamokra. Reliéfny dekor z drevenej formy sa odtláčal zavlhka na príchlop kapsy buď ručne, alebo v drevenom lise. Formy vyrezávali buď zruční pastieri, ľudoví rezbári, alebo profesionálni rezbári-medovnikári. Na spodok remenárskeho lisu sa položilo šesťkrát zložené domáce plátno, naň sa uložila navlhčená koža a na ňu zas forma. Lis sa na polhodinu utiahol a následne sa koža s odtlačenou formou nechala vysušiť.

 
 

História

Keďže koža (useň, remeň) je organický materiál podliehajúci v nepriaznivých podmienkach rozkladu, o existencii remesiel spracúvajúcich kožu na úsvite našich dejín sa dozvedáme najmä zo sekundárnych archeologických nálezov, ako sú pracky a nákončia z opaskov alebo kovové súčasti postrojov z obdobia Veľkej Moravy. Tieto nálezy sú však zriedkavé a dá sa z nich usudzovať, že koža bola v tom čase skôr doménou vyšších spoločenských vrstiev.

Z obdobia ranofeudálneho uhorského štátu už existujú správy o usadzovaní garbiarov, ševcov, remenárov a sedlárov ako nevoľníkov na cirkevných majetkoch. Od 12. storočia sa špecializovaná remeselná výroba sústredila v rukách slobodných mešťanov vo formujúcich sa slobodných kráľovských mestách. Na území Slovenska vzniklo 11 samostatných remenárskych cechov; prvý v Košiciach roku 1450, ďalšie v Bardejove a Prešove, Šamoríne a Dunajskej Strede, Banskej Bystrici, Bratislave a i. Vo väčšine lokalít však remenári tvorili spoločný cech buď s ďalšími remeselníkmi vyrábajúcimi či spracujúcimi kožu (garbiari, sedlári, mieškari), alebo s remeselníkmi spracujúcimi kov a drevo, s ktorými spolupracovali pri výrobe sediel a postrojov (kováči, zámočníci, kolári). Keď bol dopyt po nových výrobkoch slabší, remenárski a sedlárski majstri sa väčšinu svojho pracovného času venovali opravám starých výrobkov.

Od 16. storočia sa remeslo vo väčšej miere presúvalo aj do zemepanských mestečiek, kde sa však remeselníci okrem svojej profesie venovali aj poľnohospodárstvu. Mnohé mestečká sa stali strediskami výroby kože aj pre širší trh (Rajec, Brezová pod Bradlom, Pezinok, Modra, Skalica, Bytča, Nemecká Ľupča, Brezno, Jelšava, Ratková) – napríklad len v Brezovej pod Bradlom roku 1753 pracovalo 69 garbiarskych dielní. Na vysokej kvantitatívnej aj kvalitatívnej úrovni bola výroba kože i v Bratislave, z čoho ťažili aj remeslá, ktoré ju spracovávali, ako remenári (s 12 dielňami), sedlári, rukavičkári, taškári, ševci či čižmári. Keďže k najpočetnejším remeslám vôbec patrili remeslá vyrábajúce obuv, dá sa predpokladať, že spotrebovali aj väčšinu garbiarskej produkcie – napríklad v Banskej Bystrici bolo roku 1685 zo 151 remeselníkov 21 čižmárov, 12 ševcov a 5 remenárov.

Po zrušení cechov vznikol remenársky spolok v Banskej Bystrici (1874) a spolky s účasťou remenárov v Rimavskej Sobote a Bátovciach. Roku 1890 bolo v župách na území Slovenska 584 sedlárov a remenárov (z toho 413 remenárov) a v 4 municipálnych mestách 49 sedlárov a remenárov. Ich počet síce postupom času klesal – roku 1900 na 567 a roku 1910 na 512 – napriek tomu existencia týchto dielní vypovedá o pretrvávajúcom význame konskej ťažnej sily. Nezáujem o remenárske výrobky výrobcovia v tomto období kompenzovali rozšírením produkcie o sedlárske a brašnárske výrobky.

Jedna z najdlhšie jestvujúcich remenárskych dielní, ktorá zhotovovala aj brašnárske výrobky pre roľníkov a pastierov až do zoštátnenia roku 1950, bola v Banskej Bystrici. Jestvovala nepretržite takmer 300 rokov a pracovala nielen pre blízke okolie, ale pre celé Uhorsko a Balkán. Výrobky z radvanskej dielne reprezentovali krajinu aj na medzinárodných výstavách (roku 1896 v Budapešti) a veľtrhoch pred i po prvej svetovej vojne. Pre potreby ľudových vrstiev tu zhotovovali kapsy, opasky, remene, krpce, návlaky, a to jednak na objednávku, jednak na predaj na trhoch či prostredníctvom podomových obchodníkov. Posledný majster Štefan Mulický vyrábal pastierske opasky a kapsy aj v komunálnom podniku, ktorý prevzal jeho dielňu po zoštátnení v 50. rokoch minulého storočia. Zhotovoval opasky pre divadelnú šatnicu Matice slovenskej v Martine a pre folklórne súbory.

 
 

Výroba organizovaná v ÚĽUV-e

Remenárstvo našlo v produkcii ÚĽUV-u sortimentné uplatnenie v kožených doplnkoch odevu, taškách, puzdrách a obaloch na knihy, ktoré vznikali podľa autorských návrhov výrobcov alebo výtvarníkov ÚĽUV-u. Popri vlastnej tvorbe rozvinuli plodnú spoluprácu s výtvarníkmi ÚĽUV-u výrobcovia Ladislav Frankendorfer, Štefan Mlynarovič, Ján Krepop, Ladislav Kulcsár, Ľudovít Staňo, Ján Staňo, Peter Orenčák, Lujza Drgoňová, Marta Kopčayová či Jiří Halámek. Práve Jiří Halámek ako interný lektor ÚĽUV-u pomáhal až do roku 2020 v rozlete viacerým kožiarom z radov mladých tvorcov, napríklad Pavlovi Adamcovi či Anne Pereszlényiovej.

V 60. a začiatkom 70. rokov navrhovala v ÚĽUV-e kožené doplnky najmä Anna Lizoňová-Stančíková. Jej návrhy dámskych odevných doplnkov – opaskov, kabeliek a tašiek – pôsobia moderne a originálne, keďže sa na nich nebála kombinovať kožu s inými materiálmi, napríklad textilom. Tradičnou kultúrou sa inšpirovala najmä v dekore, využívajúc raznicovú a rádlikovú výzdobu.

Iný pohľad na tradíciu vnášala od konca 60. rokov minulého storočia do remenárskej a brašnárskej produkcie ÚĽUV-u výtvarníčka Janka Menkynová. Spolupracovala s väčšinou výrobcov a z ich dielne vzišlo mnoho úspešných a obľúbených vzorov. Jej dizajn bol predovšetkým minimalistický, praktický a vhodný na každodenné nosenie. V spolupráci s Jánom Krepopom a Jánom Kulcsárom navrhla kolekciu tašiek z hovädzej usne, tvarovo inšpirovaných plátennými sajdákmi i vlnenými horehronskými cedilami. V detailoch využívala napríklad vrkôčikový steh z krpcov, točené strapce z mešcov či motívy ozdobného vyšívania širíc. V neskorších návrhoch zjemnila štýl a priklonila sa k elegancii, naďalej však zachovávala minimalizmus, typický aj pre jej návrhy z ďalších materiálov. Jej návrhy sa vyznačujú dôrazom pre detail, ktorým mohol byť napríklad mechanizmus zapínania z odlišného materiálu. Časté u nej bolo aj kombinovanie materiálov, kde bola pri vzniku výrobkov potrebná spolupráca viacerých majstrov.

 
 

Literatúra a odkazy

| Botík, Ján – Slavkovský, Peter, a kol.:: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska, zv. 1 a 2. Bratislava: Veda 1995.
| Floriánová, Olga: VIII. Práce z kůže, 2. část. Strážnice: Národní ústav lidové kultury 2002.
| Herman, Juraj: Remenárske nástroje (Príspevok k typológii pracovných nástrojov a pomôcok). In: Zborník Slovenského národného múzea. História 39. XCIII, 1999, s. 53 – 69.
| Houdek, Ivan: Cechovníctvo na Slovensku. Turčiansky Svätý Martin: Muzeálna slovenská spoločnosť 1943.
| Michalides, Pavol: Základy výtvarnej výroby. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1963.
| Paličková-Pátková, Jarmila: Ľudová výroba na Slovensku. Bratislava: Veda 1992.
| Polonec, Andrej: Slovenské opasky, kapsy a spínadlá. Martin: Osveta 1960.
| Špiezs, Anton: Remeslo na Slovensku v období existencie cechov. Bratislava: Veda 1972.
| Valentová, Zora (ed.): Ústredie ľudovej umeleckej výroby. Bratislava: Ústredie ľudovej umeleckej výroby 1995.

 
 
⇧ horeÚstredie ľudovej umeleckej výroby © 2020