« | Tradičné remeslá a domácke výrobyPradenie
PhDr. Juraj Zajonc, CSc. – Ústav etnológie a sociálnej antropológie SAV
 

« späť | Encyklopédia Tradičné remeslá a domácke výroby

 
Autor hesla: PhDr. Juraj Zajonc, CSc. – Ústav etnológie a sociálnej antropológie SAV

Pradenie

– spracovanie rastlinných a živočíšnych vlákien skrúcaním do nite pomocou nástroja alebo zariadenia. V hovorovom jazyku sa pradením nazývalo aj druganie, prípadne aj šúľanie vlákien do nite napr. medzi dlaňami alebo dlaňou a vrchnou stranou stehna bez nástroja. Pradenie bolo súčasťou ručnej domáckej, remeselnej i manufaktúrnej výroby textilu. Nebolo výlučne prácou žien, pretože v určitých oblastiach Slovenska a obdobiach sa mu venovali aj muži.

 
 
 

Výrobky

Produktom pradenia je niť alebo priadza, ktorej štruktúru tvoria vlákna spojené zákrutom. Niť je dodnes základným východiskovým materiálom ručnej výroby textilu pletením, tkaním i viazaním. Z nití sa súkaním (ich vzájomným skrúcaním s opačným zákrutom, než bol zákrut použitých nití) robili cverny (zosúkané nite), šnúry, motúzy, povrazy. Niť je však aj sama textilom: možno ju totiž použiť na zviazanie, omotanie čohokoľvek, na spojenie dvoch kusov tkaniny zošitím atď.

Sila a smer zákrutu nite záviseli od pôvodu a dĺžky vlákien i od nárokov na hrúbku a pevnosť nite, ktoré súviseli s jej ďalším použitím. Konopná a ľanová priadza, používaná najviac v osnove a útku rozličných druhov plátna, mala pravotočivý zákrut. Nite z rastlinných vlákien sa priadli v troch, zriedkavo v štyroch akostných triedach, podľa ktorých boli aj ďalej používané. Akosť nite určovala kvalita spriadaných vlákien. Pri spracovaní ľanových a konopných nití tkaním sa z najkvalitnejších nití (nazývaných napr. tenké, povesnové) zhotovovalo tenké plátno napr. na odevy a obrusy. Z hrubších nití (nazývaných napr. zrebné, pačesné) tkali plátno napr. na uteráky či posteľné plachty. A z najhrubších nití (nazývaných napr. klkové, kloče) boli vrecia, plachty na nosenie sena, slamníky do postele atď.

Vlnené nite určené na osnovu tkaniny mali takmer výlučne pravotočivý zákrut, ktorý musel byť dostatočne silný, pretože osnova bola – najmä pri ubíjaní útku – namáhaná napínaním. Útkové nite mali často aj ľavotočivý zákrut, ktorý bol slabší než u nití útkových, a zhotovovali ich aj druganím. Vlnené nite so slabším zákrutom sa používali aj na pletenie ihlicami, háčikom či na pletenie na krosienkach. Z vlny sa podomácky priadli zväčša nite v jednej kvalite, ktoré boli určené na osnovu, prípadne aj na útok vlnených tkanín. Po upradení sa zmotávali do klbiek.

Priadza sa zhotovovala ako jeden nekonečný kus. Dĺžka nite sa zisťovala pri jej premotávaní z nástroja alebo zariadenia na pradenie do pradena, klbka. Dĺžka nite (hovorovo počet nití) v pradene alebo počet klbiek boli východiskovými údajmi, z ktorých sa následne dalo určiť, koľko osnovy bude možné z pradena nasnovať alebo koľko pradien či klbiek bude potrebných na tkaninu (na jej osnovu i útok) určitej dĺžky a šírky atď. V domáckej výrobe sa ako miera hrúbky, teda kvality ľanových a konopných nití, používal prsteň. Pri manufaktúrnej výrobe určovala kvalitu bavlnenej priadze dĺžka nite vyrobenej z pradiva určitej hmotnosti: čím bola niť dlhšia, tým bola tenšia.

Oblasti a lokality výroby
Pradenie nití z rastlinných vlákien bolo ako súčasť domáckej výroby textilu rozšírené na celom území Slovenska. Spôsob skrúcania vlákien do nite bol všade rovnaký a oblastné či lokálne odlišnosti boli len v zložení škály druhov spriadaných vlákien a v používaných nástrojoch, zariadeniach, pomôckach. Remeselná výroba plátna neovplyvnila spracovanie rastlinných vlákien na nite, pretože aj remeselní tkáči spracúvali domácky zhotovenú priadzu.

Pradenie nití z vlny bolo v 19. storočí rozšírené tak v domáckom, ako aj v remeselnom spracovaní vlny na tkaniny. Ani tu sa postup pradenia vlnených nití nelíšil. No nite, ktoré používali a často aj priadli súkenníci i pre nich pracujúce osoby, boli tenšie než nite, ktoré priadli pastieri oviec na tkanie valaského súkna alebo ženy na domácke tkanie sedliackeho súkna. Aj pri spracovaní vlny na nite boli rozdiely v používaných nástrojoch, zariadeniach a pomôckach.

Na západnom a strednom Slovensku bolo v 18. storočí rozšírené aj pradenie bavlny pre manufaktúry. Takto zhotovené bavlnené nite sa však v lokalitách, v ktorých pracovali pradiari a pradiarky pre manufaktúry, v domáckej výrobe textilu nepoužívali.

Západné Slovensko. Od polovice 19. do polovice 20. storočia sa na väčšine západného Slovenska priadli konopné nite. Ľanové vlákno sa spracúvalo na nite v okolí Senice, Dunajskej Stredy, v obciach na sever od Komárna i v okolí Čadce. Vlnu v 19. storočí podomácky priadli napr. v oblasti Myjavskej pahorkatiny, na slovensko-moravskom pohraničí, v okolí Nitry. Pradenie vlnených nití bolo súčasťou remeselnej produkcie súkna na Považí, hornom Ponitrí, v Skalici, Pezinku a Modre. V Myjave, Skalici i Sobotišti priadli do konca 19. storočia tenké vlnené nite, z ktorých tkali mlynské plátenko na osievanie múky v mlynských zostavách. Pradenie bavlny pre manufaktúry bolo v 18. storočí zamestnaním obyvateľov Bratislavy a jej okolia, Modry, Trnavy, Pezinka i obcí v horských oblastiach.

Stredné Slovensko. V tejto časti Slovenska v 19. a v prvej polovici 20. storočia priadli nite z vlákien ľanu i konopy. V každom z jej historických regiónov sa v uvedenom období v rámci domáckej výroby spracúvala aj vlna na nite a tkaniny: okrem súkna upravovaného ubíjaním vo valche (na odevy a prikrývky) to bola poloubitá tkanina (na kapsy) i neubíjaná tkanina (na zástery). Na Orave priadli nite z kozej srsti na tkanie súkna. V 18. a 19. storočí pôsobili aj na strednom Slovensku remeselnícke súkennícke dielne (v Dolnom Kubíne, Banskej Bystrici, vo Zvolene, v Lučenci a inde), v ktorých sa aj spriadala vlna. V druhej polovici 18. storočia sa aj vo viacerých dedinách a mestečkách na strednom Slovensku zaoberali pradením bavlny pre manufaktúry. Po roku 1784 to bolo zamestnanie i pre chudobných obyvateľov banských miest.

Východné Slovensko. Aj v tejto časti Slovenska sa od polovice 19. do polovice 20. storočia v rámci domáckej výroby textilu spriadali na nite ľanové i konopné vlákna. Boli tu však aj oblasti, v ktorých spracúvali takmer výlučne ľan (Spiš, Šariš, okolie Bardejova, obce východne od Prešova) alebo konopu (obce južne od Košíc a v okolí Humenného). Domáce pradenie vlny bolo spojené nielen s tkaním súkna, ale aj gúb. V Snine (okr. Snina) a vo Veľkom Folkmári (okr. Gelnica) používali pre pradenie vlny aj pomenovanie firkac. Naznačuje to úzku spojitosť až prelínanie pradenia s druganím vlny, pri ktorom sa používal nástroj nazývaný furka. Pradenie vlnených nití bolo aj súčasťou remeselnej výroby gúb, ktorá bola rozšírená v Gemeri, Šariši, Zemplíne, Above a v Užskej župe najmä v 19. storočí. Pradenie vlny bolo aj základom tkania súkna v remeselníckych dielňach, ktoré sú ako súčasť cechov doložené z 15. až 17. storočia napr. z Košíc, Levoče, Kežmarku, Bardejova, Rožňavy či zo Sabinova.

 
 

Materiál

Najstaršími materiálmi, z ktorých sa na území Slovenska priadli nite, boli vlákna ľanu (od neolitu), konopy (od mladšej železnej doby) a ovčej vlny (do bronzovej doby). Do 18. storočia sa konopa pestovala vo väčšom množstve než ľan. V Bardejove a v jeho okolí však bola už v 15. storočí produkcia ľanu ako suroviny na nite a plátno taká rozsiahla, že podnietila vznik plátenníctva (tkanie plátna na predaj a jeho predaj). Najrozšírenejším plemenom oviec, ktoré sa do 14. storočia chovali v nížinách, bola sedliacka ovca (nazývaná birka, poľná ovca). So šírením horského chovu oviec na salašoch od 14. storočia v rámci valaskej kolonizácie sa na Slovensko dostalo plemeno oviec valaška. Od polovice 16. do začiatku 20. storočia bolo v horských oblastiach najrozšírenejšie. V 18. storočí začali na veľkostatkoch chovať ovce plemena merino s jemnou vlnou. Remeselníci pri tkaní súkna používali aj nite, v ktorých bola okrem ovčej vlny aj srsť hovädzieho dobytka. Zriedkavo sa v domáckej a remeselnej výrobe spracúvala na nite aj srsť kôz, zmiešaná prípadne s vlnou oviec. Pre manufaktúry v 18. storočí domáci pradiari a pradiarky ručne priadli nite z vlny, bavlny (dovážanej najmä z Pešti), v malej miere aj z ľanu. Zo začiatku 20. storočia sú z domáckej výroby známe aj zriedkavé údaje o spriadaní vlákien pŕhľavy: v Tuhári (okr. Lučenec) z nich tkali plátno na košele, v Málinci (okr. Poltár) a vo Vychylovke (okr. Čadca) slúžilo plátno z ľanovo- alebo konopno-pŕhľavových nití na vrecia, ktoré dobre odolávali vlhku.

 
 

Technologické postupy a pracovné nástroje

Príprava pradiva. Vlákna určené na pradenie, čiže pradivo, museli byť zbavené nečistôt a upravené tak, aby boli od seba oddelené a rovnobežné. Preto sa vlákna ľanu a konopy, súhrnne označované ako kúdeľ, česali na šteti (nazývanej aj česák, hachla, zeleznica a pod.). Bola to kruhová alebo štvoruholníková doštička, v ktorej boli nabité klince. Vlákna podľa lokálnych zvyklostí česali na jednej až troch štetiach, pričom ich zbavovali pazderia (drevnatých zvyškov stoniek) a triedili podľa kvality. Čím boli spracúvané vlákna kvalitnejšie, tým bola šteť hustejšia a klince prípadne tenšie. V okolí Zvolena, Rožňavy a Lučenca používali na česanie konopných, zriedkavo ľanových vlákien dvojicu hrebeňov s jedným či dvoma radmi zubov. Na česanie rastlinných vlákien najnižšej kvality sa pred pradením i počas neho používala dvojica hrebeňov, nazývaných gracky. Hrnčiarske hračky (mištičky, tanieriky, hrnčeky, pokladničky) sa vytáčali na kruhu i modelovali voľnou rukou. Figúrky zvieratiek (koníky, sliepočky, kohútiky, jelene, zajačiky, vtáčiky) i ľudí sa modelovali voľnou rukou. Z Pozdišoviec sú doložené plastiky zvieratiek i ľudí, ktorých základ je vytvorený na hrnčiarskom kruhu a detaily modelované voľnou rukou. V úprave povrchu sa spravidla na vonkajšej strane predmetu využívala farebnosť gliedenej i negliedenej terakoty. Vnútro nádobiek sa polievalo bielou glazúrou alebo glazúrami svetlejších tónov. Výzdobné prvky, najčastejšie s rastlinným motívom, sa na vonkajšiu stranu predmetu nanášali napr. v Pozdišovciach štetcom.

Z vlny sa pred pradením ručne vyberali nečistoty a prala sa vo vode. Chumáče a pramene vlny sa rozdeľovali, rozvoľňovali prstami (čuchranie, skubanie vlny). Pravdepodobne na to slúžila aj dvojica hrebeňov s jedným alebo dvoma radmi zubov. V manufaktúrach i v súkenníckych dielňach vlnu čuchrali aj pomocou mechanického zariadenia nazývaného hunčka. Gubári čistili a rozvoľňovali vlnu rozloženú na zemi aj tým, že ju udierali povrazmi, ktorých jednej koniec bol pribitý k zemi. Pred pradením sa vlna mykala, čím sa vlákna v chumáčoch od seba oddelili a rovnobežne usporiadali. Na krampľovanie, drapanie vlny sa v domáckej, remeselnej i manufaktúrnej výrobe používala dvojica nástrojov, pričom každý sa nazýval krampľa – doska na jednej strane s rukoväťou a na druhej s drôtenými háčikmi v tvare obráteného L. Krampľovalo sa pohybom jednej krample po druhej, čím sa rovnobežne uložené vlákna vlny zachytávali na háčikoch.

Pred pradením tenkých nití na tkanie mlynského plátenka vlnu česali dvojicou hrebeňov s dlhými zubami, aby od dlhých vlákien – lebo len tie boli vhodné na tenké hladké nite – oddelili krátke vlákna.

Upevnenie pradiva. Na vretenovom kolovrate sa priadlo bez použitia osobitej pomôcky na upevnenie pradiva, pretože pradúca osoba držala chumáč vlny v ľavej ruke. Z Oravy pochádza z 19. storočia údaj o spriadaní ľanových vlákien, ktoré mala žena zastrčené pod šatkou na hlave. Podľa údajov dostupných od polovice 18. storočia sa na upevnenie pradiva na celom území Slovenska používala praslica (nazývaná kudeľ, gužaj a pod.) Jej základom bola samorastlá, strúhaná alebo sústružená (zložená prípadne z dvoch od seba ľahko oddeliteľných častí) palica. Zvyčajne praslicu pri pradení používala jedna osoba. Jej použitie dvoma pradúcimi osobami bolo zriedkavé. Ak pradúca osoba pri pradení stála alebo chodila (napr. pri pasení dobytka), praslicu držala pod ľavou pazuchou alebo ju mala zastoknutú v páse za horným lemom sukne, zástery či za pásom ovinujúcim driek. Pri použití prísednej praslice pradúca osoba sedela na vodorovnej doske, v ktorej strede alebo na okraji bola kolmo upevnená palica. V 19. a 20. storočí bola jednostranná a obojstranná prísedná praslica najrozšírenejším druhom praslice na Slovensku. Na západnom a v časti stredného Slovenska sa používala aj praslica s palicou upevnenou v doske nízkeho stolčeka s tromi alebo štyrmi nohami. Zriedkavo bola palica praslice upevnená v lavici alebo na kolovrate.

Na praslici bolo pradivo upevnené pomocou motúza alebo tkanice. V Gemeri, v Turci a na Orave bola na ich konci prípadne priviazaná ihlica z drôtu, z medeného, mosadzného, hliníkového plechu alebo odliata z olova. Po omotaní pradiva motúzom či stuhou sa ihlica do neho zapichla.

Pradenie. Základným prvkom ručného pradenia je otáčavý pohyb nástroja alebo časti zariadenia, ktorý vytvára pradúca osoba. Pohyb sa prenáša na prameň vlákien spojený s nástrojom alebo so zariadením. Vďaka tomu prameň nadobúda zákrut, ktorý spája vlákna do nite. Pradenie pomocou nástrojov malo dve opakujúce sa fázy. V prvej sa otáčaním nástroja vlákna skrútili do nite a v druhej fáze sa otáčaním nástroja niť namotala na nástroj. Základom nástroja na pradenie, nazývaného vreteno, bola drevená, zväčša na obdivoch koncoch zúžená až zahrotená palička (stopka). Na ňu sa zospodu alebo zvrchu nastokol praslen – hlinené alebo kamenné koliesko až zrezaný dvojkužeľ s otvorom v strede. Praslen mal úlohu závažia a zotrvačníka, ktoré udržiavalo rozkrútené vreteno v pohybe. A to najmä na začiatku pradenia, pokým bolo vreteno ľahké. Veľkosť a váha praslenu súvisela s druhom spriadaných vlákien a hrúbkou priadze: čím bol praslen menší, tým jemnejšie vlákna a tenšie nite sa s jeho použitím priadli. Na Slovensku sa používali aj sústružené vretená s dreveným kolieskom, ktoré bolo pevne spojené s paličkou. V okolí Považskej Bystrice a Púchova sa ešte v prvej polovici 20. storočia používali aj ručne strúhané, asi 40 – 50 cm dlhé vretená bez kolieska. Mali hrubú, v hornej časti zahrotenú paličku štvorcového prierezu. Na Spiši a v priľahlých obciach Liptova a severného Gemera používali aj sústružené, do 35 cm dlhé vretená bez kolieska, ktoré mali hrubú, na jednom konci zahrotenú paličku. Aby bolo vreteno s drevným kolieskom i bez neho na začiatku pradenia ťažšie, nastokol sa naň zvrchu alebo zospodu praslík – praslenu podobné závažie odliate najčastejšie z olova. Na hornej Nitre, v Turci, na Horehroní, v Šariši i Zemplíne ho nahrádzal aj naspodku vretena nastoknutý malý zemiak. Na začiatku pradenia sa na vreteno nad praslen alebo koliesko namotal kus upradenej alebo ušúľanej nite, ktorá sa omotala okolo paličky smerom k jej hrotu. Ostatná voľná časť nite sa chytila prstami ľavej ruky a vreteno sa pravou rukou (uchopené palcom, ukazovákom a prostredníkom) otáčalo vo zvislej polohe. Niť, ktorá sa medzi hrotom vretena a prstami ľavej ruky skrúcala, sa priložila k vláknam pradiva. Tie sa na ňu začali prichytávať a skrúcať. Následne sa prstami ľavej ruky začali z pradiva vyťahovať ďalšie vlákna, ktoré sa tiež skrúcali. Keď mala niť dĺžku od pradiva po vreteno v natiahnutej pravej ruke, namotala sa na vreteno. Najskôr sa opačným otáčaním vretena niť uvoľnila z paličky. Potom sa vreteno dalo do polohy, v ktorej niť smerovala kolmo na paličku, a jeho otáčaním v rovnakom smere ako pri pradení sa naň namotala niť. Po namotaní nasledovalo opäť vyťahovanie a skrúcanie vlákien. Ak boli vlákna pradiva dostatočne dlhé, niť sa na hrote vretena zachytila slučkou a po jeho prudkom roztočení medzi dlaňami ho bolo možné pustiť. Vlákna vyťahované z pradiva sa skrúcali, pokým sa rotujúce vreteno nedostalo na zem a nezastavilo sa. Pradenie s voľne rotujúcim vretenom, pri ktorom sa v pravej ruke držala namiesto vretena niť, si vyžadovalo zručnosť a dostatočnú praktickú skúsenosť.

Pri pradení ľanu horšej kvality sa podľa údajov – najstarších z prvej polovice 20. storočia – používali na Spiši, severnej Orave i v Gemeri dvojice hrebeňov, označovaných najčastejšie ako gracky. Hrebeň tvorila polkruhová doštička s rukoväťou. Na okraji rovnej strany doštičky bol rad kovových zubov, ktoré boli mierne ohnuté smerom k rukoväti. V mieste prechodu polkruhovej doštičky do rukoväte bol otvor, ktorým sa gracky otočené zubami nahor a skrížené rukoväťami alebo priložené zubami k sebe nastokávali na čap, vyčnievajúci zo spodnej časti palice praslice. Pred pradením sa vlákna grackali (zachytené na jednom hrebeni sa druhým hrebeňom prečesali). Potom z graciek, nasadených na spodnej časti praslice, spriadali vlákna zachytené medzi ich zubami. Použitím graciek bolo možné spracovať aj ľanové vlákna nižšej kvality na tenké a rovnomerné nite. Gracky boli používané, hoci zriedkavejšie, aj pri pradení vlny.

V remeselnej a manufaktúrnej výrobe súkna sa na území Slovenska vlna priadla aj na vretenovom súkenníckom kolovrate Na vodorovné vreteno (s kovovou osou) sa otáčavý pohyb prenášal strunou z veľkého kolesa, poháňaného pravou rukou. Pradúca osoba uvoľňovala vlákna z chumáča vlny v ľavej ruke. Keď niť dosiahla dĺžku od natiahnutej ruky po vreteno, osoba niť (pomocou latky so zárezmi ovládanej nohou) nasmerovala na vreteno, na ktoré ju namotala.

Pokým pradenie na vretene i na vretenovom kolovrate malo dve fázy, pri pradení na krídlovom kolovrate sa tieto činnosti vykonávali súčasne, a to vďaka osi s dvoma krídlami (pero), na ktorej bola nastoknutá pohyblivá cievka. Cievka a os s krídlami sa otáčali nezávisle, pričom ich rýchlosť bola odlišná. Poháňané boli prostredníctvom zdvojenej struny (ovinutej dva razy), ktorá prenášala pohyb z kolesa kolovratu. Niť získavala zákrut vďaka otáčaniu krídla, ktoré ju viedlo na cievku. Kolovrat bol poháňaný nohou, a preto bolo možné využiť aj pravú ruku na urovnávanie spriadaných vlákien. V domáckej výrobe na území Slovenska boli v 19. a 20. storočí používané tri typy kolovratov, ktoré sa odlišovali vzájomnou polohou kolesa a krídla s cievkou: ležaté, nachýlené (šikmé) a stojaté kolovraty.

Počas pradenia pomocou vretena i krídlového kolovratu sa vlákna vlhčili slinami, aby sa lepšie skrúcali. Ak bola vlna príliš hrubá, bolo ju nutné zapľúvať. Ak sa spriadali vlákna horšej kvality, obsahujúce ešte pazderie, toto sa z pradiva odstraňovalo vyhrýzaním zubami.

 
 

História

Rozvoj výroby textilu z pradených nití, najmä tkanín, bol spätý s prechodom od lovu a zberu k poľnohospodárstvu, ktoré od neolitu poskytovalo suroviny na ich zhotovenie. Na Slovensku sú dokladmi pradenia v tomto období nálezy praslenov i odtlačok tkaniny na nádobe z jaskyne Domica (v okr. Rožňava). Približne v polovici 18. storočia sa na území Slovenska začali používať v domáckej, remeselnej i manufaktúrnej výrobe sústružené vretená s dreveným kolieskom. S remeselnou výrobou súkna, ktorá sa na území Slovenska rozvíjala od vrcholného stredoveku v rámci súkenníctva, i s jeho manufaktúrnou výrobou od 18. storočia súvisí rozšírenie pradenia na vretenovom kolovrate. Na územie Slovenska sa dostal asi z územia Nemecka prostredníctvom tamojších súkenníkov. Asi už na prelome 16. a 17. storočia bolo na území Slovenska známe na panských hospodárstvach pradenie na krídlovom kolovrate. Tento typ kolovratu sa najviac šíril v spojitosti s rozvojom manufaktúr od 20. rokov 18. storočia, ktoré ho zaviedli do spriadania bavlnených a vlnených vlákien domácimi pradiarmi a pradiarkami: do roku 1725 pochádzali z Banskej Bystrice, Modry, Trnavy, Pezinka, Bratislavy i Banskej Štiavnice; po roku 1765 to boli aj obyvatelia mnohých dedín a mestečiek v širšom okolí Bratislavy, na západe a v strede Slovenska, približne po Lučenec. Najviac ľudí priadlo bavlnu pre najväčšiu manufaktúru na Slovensku – kartúnku v Šaštíne.

Pradenie s použitím krídlového kolovratu sa postupne stalo súčasťou domáckej výroby priadze pre vlastnú potrebu. Jeho rozšírenie na východnom, čiastočne i na strednom Slovensku podnietili v druhej polovici 18. storočia aj snahy o zveľadenie domáckej výroby tkanín. Roku 1786 prišli na pozvanie cisárskeho dvora z Čiech dvaja tkáči a traja pradiari, ktorí sa usadili v Levoči, Prešove a v Košiciach. Ich úlohou bolo o. i. učiť obyvateľov dedín i miest Spiša, Šariša, Oravy i Liptova spracúvať a jemne priasť ľan, konope, vlnu i bavlnu. V rámci akcie boli kolári, stolári, tesári, mlynári povinní okrem iných nástrojov na spracovanie vlákien a výrobu priadze a tkanín zhotoviť bezplatne aj kolovraty. Akcia bola najúspešnejšia na Spiši, kde trvala do roku 1795 a zúčastnili sa jej dievčatá zo 199 spišských obcí.

Vysoká produkcia ľanu v 18. storočí podnietila nárast domáckej produkcie plátna – a tým aj nití – v Trenčianskej a vo Zvolenej stolici, v Liptove, Gemeri, Turci, Zemplíne i v plátenníckych centrách Spiš, Šariš a Orava. Na Orave sa v 19. storočí loketkári zaoberali aj samostatným predajom nití.

Krídlový kolovrat prenikal do domáckej výroby v oblastiach a lokalitách Slovenska rozlične rýchlo. Skôr sa udomácnil na západnom a strednom než na východnom Slovensku, kde preto dostal aj moderné pomenovania (mašinka, motorka). Vo väčšine obcí na východ od línie medzi Popradom a Rožňavou sa krídlový kolovrat začal používať až po roku 1918.

Okrem pradenia pre vlastnú potrebu v rámci domáckej výroby patrilo k povinnostiam poddaných aj odovzdávanie priadze alebo pradenie vlny, konopy i ľanu patriacich zemepánovi. V manufaktúrnej výrobe na prelome 18. a 19. storočia a v remeselnej výrobe vlnených tkanín na prelome 19. a 20. storočia bolo ručné pradenie nahrádzané pradením strojovým. V remeselnom tkáčstve na západnom Slovensku bola ešte v medzivojnovom období a v domáckom tkaní plátna na strednom a východnom Slovensku až do začiatku 60. rokov 20. storočia spracúvaná na plátno ručne domácky pradená konopná alebo ľanová priadza.

 
 

Literatúra a odkazy

| Ábelová, Viera – Chlebana, Milan: Praslice na okolí Trenčína. Trenčín: ONV 1979.
| Bednárik, Rudolf: Ihlice na praslice v umení ľudu. In: Časopis muzeálnej slovenskej spoločnosti. 36 – 37, 1946, č. 3, s. 71 – 72.
| Filová, Božena – Kovačevičová, Soňa (eds.): Etnograficky atlas Slovenska. Bratislava: Veda 1990.
| Furmánek, Václav – Pieta, Karol: Počiatky odievania na Slovensku. Bratislava: Tatran 1985.
| Gunda, Béla: Prastarý spôsob pradenia nití u Slovákov. In: Národopisný sborník, sv. 4, 1943, č. 3, s. 262 – 268.
| Marková, Ema: Výroba gúb na Slovensku. In: Slovensky národopis. 12, 1964, s. 68 – 137.
| Marková, Ema: Mlynské plátenká a pytlíky. In: Slovensky národopis. 15, 1967, s. 555 – 569.
| Marková, Ema: Slovenské ľudové tkaniny. Bratislava: Veda 1976.
| Marková, Ema: Výroba halenového súkna na Slovensku. In: Slovenský národopis. 30, 1982, s. 69 – 88.
| Paličková-Pátková, Jarmila: Ľudová výroba na Slovensku. Bratislava: Veda 1992.
| Staňková, Jitka: Domácke spracovanie plátna a súkna. In: Horehronie. Kultúra a spôsob života ľudu: ľudové zamestnania. Bratislava: SAV 1969, s. 355 – 469.
| Špiesz, Anton: Manufaktúrne obdobie na Slovensku: 1725 – 1825. Bratislava: SAV 1961.
| Špiesz, Anton: Vývoj pradenia bavlny v Banskej Štiavnici a v iných stredoslovenských mestách (1759-1816). In: Historické štúdie. 5, 1959, s. 24 – 109.
| Uhlár, Vladimír: Vretená a kolovraty na Slovensku. In: Sborník Slovenského národného múzea. Etnografia 7. 60, 1966, s. 9 – 55.
| Luther, Daniel (ed.): udnuté priadky. K tradičnému spoločenskému životu mládeže na Slovensku. Bratislava: Nadácia Prebudená pieseň 1999.
| Zajonc, Juraj: Domácka výroba tkanín v juhozápadnom Zemplíne (1900 – 1990). In: Slovenský národopis. 41, 1993, s. 397 – 422.
| Zajonc, Juraj: Premeny vlákna. Trnava: Edition Ryba 2012.
| Zajonc, Juraj: Vplyv modernizačných snáh Jozefa II. na domácku výrobu plátna. In: Ethnologia Europea Centralis. 10, 2011, s. 17 – 28.

 
 
⇧ horeÚstredie ľudovej umeleckej výroby © 2022