« | Tradičné remeslá a domácke výrobyPletenie na krosienkach
PhDr. Juraj Zajonc, CSc. – Ústav etnológie SAV
 

« späť | Encyklopédia Tradičné remeslá a domácke výroby

 
Autor hesla: PhDr. Juraj Zajonc, CSc. – Ústav etnológie SAV

Pletenie na krosienkach

– spôsob pletenia textilu krútením a krížením rovnobežných nití alebo ich skupín, napnutých zvislo na ráme nazývanom krosienka. Od nich je odvodený aj názov tohto variantu kosého pletenia (pletenie na krosienkach, pletenie na ráme). Textil pletený na krosienkach bol pružný, preto ako súčasť odevu vo forme pokrývky hlavy dobre kopíroval a spevňoval tvar účesu, vo forme pásu priliehavo ovíjal driek a chránil pred chladom. Približne od konca 17. do začiatku 20. storočia bolo pletenie na krosienkach súčasťou domáckej výroby. V období pred 19. storočím malo pravdepodobne aj formu remeselnej výroby.

 
 
 

Výrobky

Na území Slovenska ženy na dedinách plietli na krosienkach dve súčasti ženského odevu – pásy a čepce.

Pásy, ovíjané okolo drieku, boli dlhé (vrátane strapcov) asi 220 až 260 cm. Mali červenú, modrú, hnedú, čiernu i žltú farbu. Pretože pás bol omotaný okolo drieku, výzdoba sa rozvinula predovšetkým na jeho koncoch v úprave voľných nití do podoby strapcov. V ploche pásu, ktorý mal základnú pletenú štruktúru (prostinu), sa vytvárali iba jednotlivé ozdobné rady očiek. Bohatú výzdobu mali pásy, ktoré plietli súkenníci v Lednici. Pásy – aj tie pletené na krosienkach – sa používali v lokalitách, v ktorých sa nosili rukávce nesiahajúce po pás, kde sa začínala sukňa. Preto túto časť drieku zakrývala buď stánka (samostatný rúrovitý kus odevu s plecnicami), alebo horná časť rubáša, ktoré vďaka omotanému pásu priliehali k drieku. Dodnes tvoria pásy pletené na krosienkach súčasť tradičného odevu žien napr. v obciach Čavoj, Čičmany, Valaská Belá a Zliechov.

Oblasti a lokality výroby
Podľa údajov v literatúre sa na Slovensku do začiatku 20. storočia textílie na krosienkach plietli alebo sa takéto textílie používali v niektorých dedinách Bratislavskej, Nitrianskej, Trenčianskej, Turčianskej, Liptovskej, Hontianskej, Novohradskej a Oravskej stolice. Tak ako v prípade viacerých z uvedených stolíc nemožno zistiť, o ktoré obce na ich území išlo, tak ani vo väčšine známych obcí nie je možné presne určiť, v ktorých sa čepce či pásy len nosili a v ktorých aj plietli.

Západné Slovensko. Z tejto časti Slovenska sú známe konkrétne údaje o pletení čepcov z obcí Kubrá a Dubodiel. V Kubrej plietli z bielych bavlnených nití zadné časti čepcov (predná časť bola z plátna). Výzdobu úpletu tvorili kosoštvorce a vlnovky vo zvislých pásoch, menej často vo vodorovných radoch. Tunajšie ženy zhotovovali čepce pre seba i na predaj. Ich čepce kupovali pre vlastnú potrebu ženy z Omšenia, Dolnej Poruby i Trenčianskych Teplíc. Zadné časti čepcov, podobné tým z Kubrej, plietli pravdepodobne aj v Dolnej alebo Hornej Súči. Z Omšenia je známy aj čepiec, v ktorom boli z úpletu iba bočné zvislé časti čelenky. Jej vrchná časť bola z plátna a zadná sieťovaná. Takýto čepiec bol súčasťou odevu širokej (krstnej matky mladuchy) na svadbe. V obci Dubodiel plietli čepce, ktoré okrem žien z tejto obce nosili aj ženy v Omšení. Čepce boli z jedného kusa z úpletu v tvare písmena T. Pásy v tejto časti Slovenska podľa písomných údajov plietli na krosienkach v Kubrej a Opatovej (dnes miestnych častiach Trenčína).

Stredné Slovensko. Pletenie čepcov bolo v tejto časti Slovenska rozšírené do začiatku 20. storočia v Honte. Čepce pletené z doma pradených vybielených ľanových nití sú známe z hontianskych obcí Bzovík, Trpín, Medovarce, Jalšovík, Horné a Dolné Mladonice a Rykynčice. Boli zhotovené z jedného kusa úpletu obdĺžnikového tvaru, ktorý bol preložený na polovicu a zošitý na bokoch. V tyle čepca sa dolný okraj úpletu nastrihol a obšil. Tým vznikol rozparok, v ktorom sa zväzovala tkanica upevňujúca čepiec. Hontianske pletené čepce mali – podľa siluety hlavy s nasadeným čepcom – pomenovanie rožkasté čepce. Výzdobu zadnej časti čepcov tvoril veľký kosoštvorec v strede plochy, okolo ktorého boli menšie kosoštvorce.

Jediným dokladom pletenia na krosienkach z Liptova sú dva čepce z Národopisného múzea v Budapešti, pochádzajúce vraj z Liptovskej Osady. Zadná časť čepcov je z dvojvrstvového úpletu.

Pásy z ovčej vlny prírodnej farby v tejto časti Slovenska plietli v 19. storočí v Zliechove a vo Fačkove, ešte v polovici 20. storočia v Čičmanoch. Hotové pásy, široké 15 – 30 cm, v Čičmanoch farbili na červeno, vo Fačkove na modro a hnedo. V Lednici pásy plietli na krosienkach súkenníci na predaj. Pásy, široké 6 – 15 cm, plietli ženy v hontianskej obci Dačov Lom, v Novohrade v dnes už neexistujúcich obciach Turie Pole a Lešť. Pásy farbili na tmavomodro a čierno.

 
 

Materiál

Čepce sa plietli z doma pradených vybielených ľanových nití alebo z kúpenej bavlnenej priadze. V Kubrej používali na okraji bavlnenej osnovy čepcov doma pradené ľanové nite, ktoré boli odolnejšie proti odieraniu než bavlnené nite.

Pásy plietli z vlnených nití. Menej zachovaných pásov je z bavlny, podľa písomných prameňov boli pletené aj z konopných nití. Pásy boli pletené z farebnej vlnenej priadze (napr. z červeného harasu) alebo – a to častejšie – ich zafarbili až po dohotovení.

 
 

Technologické postupy a pracovné nástroje

Základnou pomôckou na pletenie čepcov a pásov bol zvislý rám v tvare obdĺžnika, nazývaný zväčša krosienka. Najčastejšie stál na dvoch vodorovných latkách, ktoré boli kolmo na rám upevnené v jeho dolnej časti. Pri pletení sa používali aj ploché latky alebo paličky kruhového prierezu (často to boli rovné prúty alebo konáre). Rám aj latky a paličky používané pri pletení čepcov boli menšie než tie, ktoré sa používali pri pletení pásov. Pri pletení čepca žena sedela a pri pletení pásu stála.

Pri pletení na krosienkach sa úplet tvoril prstami zo sústavy nití – z osnovy napnutej na ráme. Omotaním nite okolo dvoch vodorovných rovnobežných motúzikov uviazaných o zvislé stĺpiky krosienok sa pripravovala osnova na pletenie čepcov. Tie sa tvorili spletaním nití takto pripravenej osnovy, tvoriacej jednu vrstvu. Na čepce pletené v Kubrej pripravovali osnovu obsahujúcu 360 hrubých až 890 tenkých nití. Pri pletení pásov sa niť omotávala okolo dvoch vodorovných trámikov, upevnených medzi zvislými stĺpikmi krosienok. Pri pletení sa pracovalo iba s niťami vpredu (akoby s prednou vrstvou osnovných nití), aby mal hotový pás dĺžku dvojnásobku vzdialenosti medzi trámikmi.

Nite sa pri pletení na krosienkach spájali krížením (prekladaním) a krútením (prepletením), ktoré sa využívalo viac než kríženie. Kríženie (často zdvojených nití) sa využívalo zväčša len na začiatku a na konci pletenia čepcov a v miestach, v ktorých sa šírka pletenej textílie mala zúžiť, alebo tam, kde nemal byť úplet pružný. Pri pletení krížením smerovala každá niť šikmo z jednej strany osnovy na druhú, pričom sa krížila s ostatnými niťami osnovy. Pri pletení krútením sa dve nite (jedna prichádzajúca zľava a druhá sprava) opakovane vzájomne ovinuli a pokračovali opačným smerom, než bol ten, z ktorého vyšli. Výsledkom bola pružná pletenina, v ktorej sa jedna niť spletala vždy len s jednou niťou na pravej a s jednou na ľavej strane. Uvedenými dvoma spôsobmi sa okrem jednotlivých nití spájali aj ich dvojice i väčšie skupiny. Štruktúry vytvorené krížením a krútením sa odlišovali vzhľadom i vlastnosťami: úplet upletený krížením bol v porovnaní s krúteným úpletom menej pružný. Základná pletená štruktúra, vytvorená krížením i krútením, sa v Čičmanoch nazývala sprostina (prostá, jednoduchá pletenina).

Nite sa prstami spletali v hornej časti osnovy, pričom rovnaká pletená štruktúra sa tvorila aj v dolnej časti osnovy. Jej vzor bol však otočený hore nohami. Každý riadok krúteného úpletu sa začínal pliesť na pravej strane osnovy. Krížený úplet sa plietol striedavo z pravej a ľavej strany. Ak sa tvoril vzorovaný úplet, po každom riadku, v ktorom sa spletaním nití tvoril vzor, nasledoval vždy riadok prostiny. Aby bol úplet dostatočne hustý, tak v hornej, ako aj v dolnej časti osnovy, po upletení každého riadka sa do pletením rozdelených nití osnovy vložila latka alebo palička, ktorá bola na oboch koncoch širšia ako osnova.

Pri pletení čepcov sa latkou práve upletený riadok stlačil najskôr smerom k hornému a potom smerom k dolnému úpletu. V osnove tesne nad dolným úpletom ostávalo počas pletenia vložených aj do 10 latiek (podľa výšky voľnej osnovy). Tie sa postupne od najspodnejšej vyberali a opäť vkladali do osnovy, pričom spodný úplet sa ubil vždy tou latkou, ktorá bola v osnove práve najnižšie.

Pri pletení pásov sa do osnovy vkladali paličky (v Čičmanoch používali 35 – 40 paličiek), ktorými sa úplet nielen ubíjal, ale aj prenášal na zadnú časť osnovy. Preto paličky nesmeli byť dlhšie ako vnútorná vzdialenosť medzi zvislými stĺpikmi krosienok. Najskôr sa vytváral výplet vpredu dovtedy, pokým voľnú osnovu nezaplnili postupne vkladané paličky. Potom sa ich posúvaním v osnove smerom dolu popod dolný trámik krosienok prenášali na zadnú časť osnovy jednotlivé riadky úpletu. Pritom sa paličky – až na poslednú – z osnovy vyberali. Po prenesení úpletu dozadu sa vpredu pokračovalo v pletení a vo vkladaní paličiek.

Vzory sa pri pletení na krosienkach tvorili v krútenom úplete, a to predovšetkým kombináciou súvislých plôch a dierok. Rozličné štruktúry úpletu sa vytvárali okrem opakovaného spájania skupín nití rozličného počtu aj cieleným vedením nití pri krútení (odlišný vzhľad mal úplet, ak sa nite spájali krútením sprava doľava alebo naopak).

Pri pletení na krosienkach sa vytvárala buď jedna, alebo dve textílie súčasne. Ako jedna textília boli zhotovované čepce v Honte a pásy. Tvorili ich dve súbežne vznikajúce a k sebe smerujúce časti úpletu. Medzi nimi bolo miesto, v ktorom sa pri pletení čepca do osnovy (kolmo na jej nite) vložila (vplietla) niť, zamedzujúca rozpleteniu textílie. Alebo sa nite osnovy zachytili retiazkou z nite, vďaka čomu ostal úplet aj v tomto mieste pružný. Hotová pletenina sa po zložení z krosienok upravila do formy čepca zošitím. Upletený pás, ktorý bol ako spojitý pás ovinutý okolo vodorovných trámikov krosienok, sa v mieste medzi dvoma kusmi úpletu rozstrihol. Po zafarbení pásu sa pramene nití na jeho koncoch opletením a obšitím slučkami upravili na strapce.

Ako dva kusy úpletu z nití jednej osnovy vznikali súčasne zadné časti čepcov známych z Kubrej. Úplety v tvare obdĺžnikov oddelili rozstrihnutím osnovy medzi nimi. Ako dva kusy súčasne sa plietli aj čepce v Dubodiele, kde mal však každý úplet tvar písmena T. Ten vznikol tak, že po upletení užšej časti budúceho čepca sa k osnove z každej strany pridali ďalšie nite, napnuté medzi ďalšou dvojicou vodorovných rovnobežných motúzikov, uviazaných na zvislých stĺpikoch krosienok. Pôvodné i pridané nite osnovy sa potom spletali do jedného širšieho úpletu. Do tvaru čepca sa úplety z Kubrej i z Dubodiela vytvarovali šitím.

 
 

História

Najstaršie textilné pamiatky potvrdzujúce existenciu pletenia na krosienkach pochádzajú z Egypta a zo Škandinávie z obdobia rokov 1500 – 1000 pred n. l. V Egypte táto technika pletenia pretrvala do 12. storočia a z nálezov v koptských hroboch sú známe predovšetkým na krosienkach pletené čiapky a vrecúška. Z Egypta preniklo pletenie na krosienkach do Grécka, kde ním – rovnako ako v antickom Ríme – zhotovovali čepce, závoje, obrusy i uteráky. Znalosť pletenia na krosienkach v starovekej Európe potvrdzujú viaceré nálezy zo severských krajín: napr. vlnená sieťka na vlasy a pás pletený na krosienkach z obdobia okolo roku 1400 pred n. l. z Dánska. V 15. až 17. storočí bola táto technika pletenia rozšírená v Európe vo vyšších spoločenských vrstvách. Súčasťou tradičnej ľudovej textilnej kultúry sa stala približne od konca 17. storočia. Pletenie čepcov zaniklo na Slovensku začiatkom a pletenie pásov v prvej polovici 20. storočia.

 
 

Výroba organizovaná v ÚĽUV-e

V produkcii ÚĽUV-u sa pletenie na krosienkach využilo v malom rozsahu. Roku 1978 vznikli podľa návrhu textilnej výtvarníčky Oľgy Koreňovej dve súpravy, obsahujúce čiapku a šál, zhotovené pletením na krosienkach. V návrhoch vychádzala z čepcov z Kubrej, zhotovených touto technikou.

 
 

Literatúra a odkazy

| Černá, Anna: Pletení na rámu. Praha: vlastný náklad 1912.
| Gazdíková, Alžbeta: Textilné techniky v ľudovom prostredí. In: Zborník Slovenského národného múzea. 87, 1993, Etnografia 34, s. 150 – 161.
| Marková, Ema: Práce z nití. In: Slovenský ľudový textil. Tkaniny – výšivky – čipky – kroje. Martin: Osveta 1957, s. 81 – 112.
| Marková, Ema: Po stopách krosienok (Poznámky k štúdiu starých textilných techník na Slovensku). In: Slovenský národopis. 5, 1957, s. 47 – 86.
| Marková, Ema: Nové smery v pletení na krosienkach. In: Umění a řemesla. 1974, č. 1, s. 21-25.
| Sedláčková-Serbousková, Marie: Techniky lidového krajkářství v Československu. In: Věci a lidé. 2, 1949, č. 3 – 5, s. 140 – 169.
| Smolková, Marie Amálie: O starobylém pletení na „krosienkách“. Praha: Národopisná společnost československá 1904.
| Socháň, Pavol: Výstava slovenských výšivok. In: Národnie noviny. 18, 1887, č. 114, s. 2.
| Socháň, Pavol: O ženských pásoch. In: Národopisný sborník. 1, 1939, s. 28 – 33.
| Stehlíková, Magdaléna: Staré textilné techniky na Slovensku. In: Sborník Slovenského národného múzea. 55, 1961, s. 77 – 92.
| Vydra, Josef: Tkanice a pletenice jako zbytky staré lidové kultury na Slovensku. In: Národopisný věstník českoslovanský. 19, 1926, č. 1, s. 23 – 39.
| Zajonc, Juraj: Premeny vlákna. Od rohože k čipke. In: Remeslo, umenie, dizajn. 3, 2002, č. 3, s. 46 – 50.
| Zajonc, Juraj: Čipka na čepci (technologické a slohové paralely). In: Petrović Leš, Tihana (ed.): Čipka u kulturi tekstila i odijevanja; Lace in the Culture of Textile and Clothing. Zbornik radova sa znanstveno-stručnoga skupa. Lepoglava: Turistička zajednica grada Lepogalve – Grad Lepoglava 2003, s. 75 – 108.

 
 
⇧ horeÚstredie ľudovej umeleckej výroby © 2017