« | Tradičné remeslá a domácke výrobyPletenie ihlicami
PhDr. Juraj Zajonc, CSc. – Ústav etnológie SAV
 

« späť | Encyklopédia Tradičné remeslá a domácke výroby

 
Autor hesla: PhDr. Juraj Zajonc, CSc. – Ústav etnológie SAV

Pletenie ihlicami

– spôsob pletenia textilu z jednej, pri vzorovaní prípadne striedavo niekoľkých nití tvorbou očiek pomocou najmenej dvoch ihlíc. Očká sú vzájomne spojené v postupne vytváraných radoch. Preto je možné úplet ťahaním nite a postupným vyťahovaním očiek ľahko a rýchlo rozpliesť. Textil pletený ihlicami môže mať – podľa použitého materiálu a nástroja – hustú alebo riedku štruktúru a rozličnú mieru pružnosti. Dobre sa prispôsobuje tvaru tela a má dobré tepelnoizolačné vlastnosti. Pletenie ihlicami (pletenie, pletenie na ihliciach, pletenie na ihličkách, štrikovanie) ako ručná textilná technika a ňou zhotovené textílie boli súčasťou textilnej kultúry obyvateľov miest i dedín na území Slovenska. O používaní tejto techniky v textilných remeslách nie sú známe žiadne údaje. Tvorila súčasť domáckej výroby textilu, predovšetkým pre vlastnú potrebu.

 
 
 

Výrobky

Pletením ihlicami sa zhotovovali v najväčšej miere odevné textílie a pletená obuv, interiérové textílie, predovšetkým s dekoratívnou funkciou, a čipky. Na dedinách plietli ihlicami kapce, nazývané aj kopytcia, kapcáty, papuče. Sára tejto pletenej obuvi siahala do pol lýtok a na vnútornej strane mala prípadne rázporok (napr. v Hornej Súči). Pletené kapce mali buď len podošvu podšitú súknom alebo kožou, alebo boli súknom obšité aj v časti kryjúcej chodidlo a pätu. V mestách aj na dedinách bolo rozšírené pletenie pančúch, ktoré sa navliekali na chodidlo a siahali do pol lýtok alebo až pod koleno. Na dedinách vlnené pančuchy, označované aj ako kopytcia a nohavičky, nosili do kožených krpcov a súkenných papúč siahajúcich po členky. Aj vlnené pančuchy mali prípadne na vnútornej strane lýtkovej časti rázporok (napr. mužské kopytcia v Čičmanoch). Pletenie týchto dvoch druhov textílií pretrvalo približne do 60. rokov 20. storočia. Miestami (napr. v Honte) sa dodnes pletú tenké bavlnené pančuchy, ktoré sa nosia do topánok ako súčasť tradičného odevu žien. Ihlicami boli ručne pletené aj ponožky, ktoré sa tiež navliekali na chodidlo, no siahali pod alebo tesne nad členok.

K slávnostnému a sviatočnému odevu mužov i žien patrili od začiatku 20. storočia v časti stredo- a východoslovenských dedín jedno- alebo viacfarebné ihlicami pletené zápästky. Tento ozdobný odevný doplnok sa nosil na zápästiach. V odeve mužov, ak mala košeľa široké rukávy bez manžety, zápästky slúžili aj na ich stiahnutie v zápästí. K pleteným odevným súčiastkam patrili aj prstové alebo palcové rukavice (palčiaky). Od polovice 20. storočia boli v mestskom i dedinskom prostredí rozšíreným druhom textílií pletených ihlicami svetre a vesty. Pletené boli aj čiapky a šály. V niektorých dedinách stredného a východného Slovenska plietli z vlny zástery, ktoré nosili miesto záster tkaných z vlnenej priadze. Ihlicami sa na území Slovenska plietli aj čepce. Nahrádzali čepce zhotovené textilnými technikami náročnejšími na čas a zručnosť. Ihlicami sa plietli aj čipky používané ako obruby textílií. V mestách sa s použitím ihlíc zhotovovali i dekoratívne interiérové prikrývky, napr. v tvare kruhu s lúčovito komponovanou výzdobou.

Oblasti a lokality výroby
Pletenie ihlicami bolo v 19. a 20. storočí známe na celom území Slovenska. Pokým v textilnej kultúre miest mali textílie pletené ihlicami prevažne rovnaký vzhľad, v dedinskom prostredí jednotlivých oblastí boli medzi nimi rozdiely. Podoba textilu pleteného ihlicami na dedinách závisela od charakteru ich textilnej kultúry, v ktorej malo pletenie ihlicami buď už tradíciu (napríklad pri pletení obuvi), alebo bolo novým prvkom. Vtedy buď nahrádzalo staršie techniky (napr. pletenie na krosienkach pri pletení čepcov), alebo sa ním zhotovovali v dedinskom prostredí nové druhy odevných textílií (napr. svetre, vesty).

Západné Slovensko. Najstarším známym druhom ihlicami pleteného textilu na západnom Slovensku boli kapce a pančuchy. Ich pletenie bolo rozšírené na strednom Považí, v dedinách v okolí Trenčína. V Hornej Súči plietli mužské kapce z bielej vlny, ktoré mali sáru zdobenú zvislými plastickými pásikmi alebo pri hornom okraji vzorom vypleteným z čiernej vlny. Častejšie bolo, že sáry kapcov z čiernej vlny mali vzor po celej výške vypletený z bielej vlny. Ženské kapce z bielej alebo zo sivej vlny výzdobu nemali. Ženské i mužské kapce boli v dolnej časti obšité súknom. Podošvu mali zosilnenú podrážkou z niekoľkých vrstiev súkna. Upletený kapec sa pred obšívaním praním v teplej vode a trením na vrúbkovanej doske, postavenej v nádobe, splsťoval.

Pletenie kapcov ihlicami bolo známe aj v Dolnej Porube. Tu plietli ihlicami zo svetlej vlny aj hladké pančuchy. Z obce Omšenie sú známe biele vlnené pletené pančuchy s vypletanou výzdobou pri hornom okraji.

V obci Záriečie plietli ešte v 50. rokoch 20. storočia vlnené pančuchy, ktoré splsťovali a tvarovali. Splsťovali ich buď ručne praním vo vode a trením na vrúbkovanej doske, alebo ich dávali splstiť do valchy v susednej obci Mestečko. Potom splstenú, ešte mokrú sáru pančuchy natiahli na drevenú formu v tvare rozširujúceho sa valca a nariasili ju na 24 až 30 oblých záhybov. Pančuchy nechali na forme usušiť, vďaka čomu ostali ich sáry nariasené. Takéto hunené pančuchy sa uchovávali zviazané, aby sa ich riasenie neuvoľnilo.

Pletenie pančúch, ktoré tvorili súčasť zimného odevu mužov, bolo známe aj v Tekove v oblasti Pohronského Inovca. V tekovských obciach v okolí Levíc plietli ženy bavlnené pančuchy, ktoré sa začiatkom 20. storočia začali nosiť do topánok ako súčasť sviatočného odevu. V okolí Bratislavy plietli ihlicami čipky.

Stredné Slovensko. Aj v tejto časti Slovenska bolo rozšírené pletenie vlnených kapcov a pančúch. V obci Čičmany v Strážovských vrchoch plietli pančuchy, ktoré nosili do krpcov, ženy aj do súkenných papúč. Mužské pančuchy, nazývané kopytcia, mali na vnútornej strane sáry rázporok. Bohatá výzdoba týchto pančúch bola tvorená výpletom geometrických vzorov z červenej, zo žltej, z hnedej, bielej, prípadne i zo zelenej vlnenej priadze. Ženské pančuchy, nazývané nohavičky, mali vyššiu, k lýtku priliehajúcu sáru. Vypletená výzdoba bola len v časti pančuchy od členka smerom dolu. Vlnené pančuchy, nazývané nohavičky, nosili ženy aj v obci Zliechov. Ženské vlnené pančuchy známe z Fačkova boli biele a čierny vypletaný vzor mali v hornej časti sáry a nad členkom. V obci Valaská Belá plietli kapce zdobené vypletanými vzormi, ktoré okrem vlnenej priadze vo farbách známych z Čičmian tvorili aj z fialových nití.

V obci Košecké Rovné plietli z bielych nití čepce. Nahrádzali čepce pletené na krosienkach, ktoré sa do obce dovážali z Moravy. Ihlicami zhotovený úplet napodobňoval aj geometrické vzory čepcov pletených na krosienkach.

V pohorí Javorníky bolo známe pletenie zdobených pančúch napr. v obci Papradno a bielych vlnených pančúch napr. v obci Zubák.

V Turci používali ihlice na pletenie čipiek tvoriacich obrubu textílií.

Liptov bol ďalšou oblasťou pletenia kapcov ihlicami. V obci Liptovské Revúce boli kapce pletené buď len z hnedej vlny, alebo mali na sáre vypletanú čierno-bielu geometrickú výzdobu. Kapce boli v dolnej časti obšité súknom. Vo Východnej plietli z ovčej vlny jednofarebné alebo prúžkované pančuchy. Ak ich podrážku podšili súknom, boli z nich kapce. Vo Važci plietli ihlicami okrem pančúch aj zápästky. Tie však začali v oblasti horného Liptova pliesť najskôr v obci Hybe. Začiatkom 20. storočia ich tu plietla jedna žena a predávala ich na tamojších jarmokoch. Až neskôr začali ženy vo Važci pliesť zápästky pre seba aj pre mužov. Zápästky z Važca boli ako jediné v obciach horného Liptova pestrofarebné, upletené z kupovanej vlny.

Ihlicami sa v tomto regióne v malej miere zhotovovali aj čipky používané na výzdobu čepcov (napr. v obci Žiar).

Približne od 30. rokov 20. storočia bolo pletenie zápästkov ihlicami známe aj na Horehroní. Takto zhotovené zápästky, na rozdiel od mužských zápästkov pletených na forme, mali v ženskom a mužskom odeve dekoratívny význam. Z horehronských obcí sú známe aj ihlicami pletené vlnené zástery. Ženy ich používali najmä ako ochranu proti vlhkosti pri prácach, pri ktorých sa mohli zmáčať.

Ďalšou oblasťou, v ktorej sa ihlicami plietli kapce, bolo okolie Banskej Bystrice a Zvolena. V obciach Králiky a Tajov neďaleko Banskej Bystrice plietli kapce zo svetlej vlny so sárami s tmavými vypletanými vzormi. V Tajove plietli ihlicami z vlny zápästky, ktoré mali po celej ploche vypletanú geometrickú výzdobu. Podobnú výzdobu mali aj pančuchy, ktoré plietli z vlny v Malachove. Kapce z Očovej boli zdobené vypletanými svetlými kvetinovými motívmi na tmavom základe. Tieto vzory sa v pestrofarebných kombináciách objavujú aj na tamojších domáckych preberaných tkaninách. Pletením kapcov sa zaoberali aj vo Zvolenskej Slatine.

V Honte plietli kapce napr. v Dačovom Lome. Boli celé, okrem svetlej prstovej špičky, z tmavej vlny, ktorá tvorila podklad bohatej, svetlou vlnou vypletenej výzdoby usporiadanej do pásov. Výzdobu, ktorá presahovala aj na podošvu, tvorili geometrické motívy, osemcípe hviezdy, meandre. V Honte bolo rozšírené aj pletenie textilu ihlicami z bavlnených nití, v najväčšej miere bielych. Okrem pančúch, ktoré plietli a nosili napr. ženy v Dolných Plachtinciach, to boli ihlicami pletené čipky.

Kapce, ktorých celá sára i časť kryjúca chodidlo bola zdobená vypletanými vzormi, plietli aj v Novohrade. Kapce známe z obcí Ábelová, Polichno i Madačka boli v dolnej časti obšité súknom.

Východné Slovensko. Pestrú škálu textílií plietli ihlicami na Spiši. Pravdepodobne už v 19. storočí tu miestami boli staršie a na zhotovenie náročnejšie paličkované čepce nahradené čepcami pletenými s použitím ihlíc. Začiatkom 20. storočia plietli ihlicami pančuchy, ktoré nosili do topánok ako súčasť sviatočného odevu. V Ždiari plietli takéto plasticky vzorované pančuchy z ovčej vlny. Z vlny boli aj zápästky, ktoré tvorili buď úžitkovo-dekoratívnu súčasť odevu mužov, alebo dekoratívny prvok odevu žien. Ihlicami sa plietli aj šály z farebnej vlny pre mužov, ktoré boli dekoratívnym doplnkom ich odevu.

Aj v dedinách východného Gemera, napr. v obci Rejdová, boli súčasťou tradičného odevu mužov ihlicami pletené zápästky. Začiatkom 20. storočia tu plietli a nosili zápästky z ovčej vlny, ktorú začala postupne nahrádzať kupovaná vlna rozličných farieb a zápästky sa zmenili z úžitkovej na ozdobnú súčasť odevu. V 20. rokoch 20. storočia tu boli obľúbené aj jednofarebné, najčastejšie zelené zápästky s motívmi z vpletených bielych sklených korálikov. Aj v Gemeri bolo rozšírené používanie ihlíc na pletenie čipiek.

 
 

Materiál

Najrozšírenejším materiálom, ktorý sa pletením na ihliciach spracúval na textil, bola vlna. Prevažne úžitkové druhy textílií (kapce, pančuchy, zápästky používané pri práci, vlnené zástery) sa plietli z ovčej, podomácky upravenej vlny. Táto sa po ostrihaní a očistení skrúcala pred pletením na nite, ktoré mali byť mäkké, mali mať vhodnú hrúbku a menší počet zakrútení na jednotku dĺžky ako napr. vlnené nite určené na osnovu tkaniny. To sa docielilo druganím vlny (pomalým skrúcaním jej vlákien pomocou nástroja, ktorého základom bola palička) alebo jej skrúcaním na kolovrate. Vlnené nite na pletenie sa často aj súkali (skrúcali z dvoch vlnených nití). Domácky zhotovené vlnené nite sa používali na pletenie buď v prírodných farbách vlny (biela, sivá, hnedá, čierna), alebo sa farbili či prifarbovali (na čierno napr. v roztoku s jelšovou kôrou a so železnými pilinami). Prípravou vlny na pletenie kapcov i zápästkov vrátane drugania sa zaoberali – rovnako ako zhotovovaním textílií z nej – muži.

Od konca 19. storočia sa na pletenie textílií s predovšetkým ozdobnou funkciou používala kupovaná vlna. Často používaná bola napr. vlnená priadza, ľudovo nazývaná berlínka. Z kupovaných druhov vlny plietli ženy, ktoré lákala najmä jej široká farebná škála. Pestrofarebné ihlicami pletené vlnené odevné súčiastky z kupovanej vlny sa stali súčasťou slávnostného a sviatočného odevu žien i mužov.

Ďalšími materiálmi spracúvanými na textil pletením ihlicami boli bavlnené a ľanové nite. Používali sa predovšetkým v bielej, v menšej miere v iných farbách. Na dedinách z nich plietli pančuchy, v mestách napr. interiérové dekoratívne textílie. V malej miere – a to takmer výlučne v mestskom prostredí – sa ihlicami plietlo z hodvábnych nití.

 
 

Technologické postupy a pracovné nástroje

Pletenie ihlicami je založené na tvorbe radov očiek, pričom posledný rad je vždy zachytený na jednej ihlici (pri pletení na piatich ihliciach na štyroch z nich). Ďalší nový rad očiek sa tvorí pomocou druhej (piatej) ihlice, ktorej zahrotený koniec slúži na zachytenie očka na prvej ihlici a na prevlečenie nite do tohto očka. Takto vytvorené nové očko ostáva zachytené na druhej (piatej) ihlici. Prvý riadok úpletu sa tvorí nahodením jeho očiek na jednu ihlicu prstami alebo pomocou druhej ihlice. Štruktúra vznikajúceho úpletu závisí od použitých spôsobov tvorby a spájania očiek a od druhu, hrúbky a farby priadze. Od smeru zapichávania ihlice do očka zachyteného na ihlici, od smeru vyťahovania nového očka, od poradia spletania očiek, ale aj od pomeru hrúbky spletanej priadze a použitých ihlíc závisí, či je úplet celistvý, alebo sú v ňom rozlične veľké otvory, či má hladký, alebo plastický povrch, i miera jeho pružnosti. Pri pletení kapcov, pančúch, zápästkov i svetrov na dedinách na Slovensku sa vytváral hladký úplet, v ktorého ploche sa vzory tvorili striedaním nití rozličných farieb. Plastické pletenie sa používalo predovšetkým ako prvok na formovanie vznikajúcej textílie (napr. na spevnenie horného okraja sáry kapcov, na sformovanie päty pančuchy). Plastické pletenie ako prvok výzdoby sa používalo pri zhotovovaní bavlnených pančúch do topánok, odevov (napr. svetrov, viest, čiapok) z vlnených nití i dekoratívnych častí textílií a interiérových textílií v mestskom prostredí.

Nástrojom na pletenie sú rozlične dlhé a hrubé kusy železného, oceľového, mosadzného, hliníkového drôtu, paličky z dreva alebo plastu, označované ako ihlice. Hrúbka použitých ihlíc závisí od materiálu použitého na pletenie. Čím je materiál hrubší, tým hrubšie sú aj použité ihlice. V závislosti od spôsobu pletenia sa používajú buď dve dlhšie ihlice, alebo päť kratších ihlíc. Každá z dvojice ihlíc je zahrotená len na jednom konci, druhý koniec ihlice je zhrubnutý (pri drevených ihliciach ukončený drevenou guľôčkou), aby z nej očká nepadali. Každá z piatich ihlíc, ľudovo nazývaných aj ihličky, je zahrotená na oboch koncoch. Samostatným druhom sú tzv. kruhové ihlice – dve kovové alebo drevené ihlice spojené kovovým lankom alebo plastovým vlascom. Na Slovensku si ihlice na domácke pletenie pančúch a obuvi zhotovovali z hrubého oceľového a mosadzného drôtu sami muži, ktorí s nimi pracovali. Na hrote ihlice bol často zárez (kŕčok), aby sa z nej očká nezošmykli. Na pletenie obuvi pre ženy a deti používali zväčša tenšie ihlice, na mužskú obuv hrubšie. V Králikoch pri Banskej Bystrici plietli mužskú obuv na oceľových ihliciach, detskú na mosadzných. Vo Východnej plietli kapce v 19. storočí na drevených ihliciach.

Pri pletení dvoma ihlicami sa postupuje tak, že sa zhotovia diely, ktoré sa do tvaru textílie spoja zošitím alebo zháčkovaním, aby boli spoje pružné. Úplet vzniká z radov očiek, s ktorých pletením sa začína striedavo na jednom a druhom kraji pletenej práce. Takto sa pletú aj celé dvojrozmerné textílie (napr. šál). Ak má textília alebo jej časti rúrovitý tvar (napr. ponožka, pulóver a jeho rukávy), je možné upliesť ju v jednom kuse. Úplet vzniká postupným špirálovitým pridávaním očiek a tvorí sa buď pomocou piatich ihlíc (štyri slúžia na zachytenie očiek vznikajúceho úpletu a piata na tvorbu očiek), alebo pomocou kruhových ihlíc. Pokým napríklad na zhotovenie úpletu s hladkým povrchom dvoma ihlicami je nutné striedavo v jednom riadku zapichávať ihlicu pri tvorbe nového očka spredu a v nasledujúcom riadku zozadu, pri pletení piatimi ihlicami to nutné nie je, pretože sa pletie stále jedným smerom po špirále.

Piatimi ihlicami plietli na Slovensku napr. prstové aj palcové rukavice, pančuchy, zápästky, kapce. Hoci spôsob tvorby očiek i pletenia vzorov bol vo všetkých oblastiach Slovenska rovnaký, odlišnosti sa týkali následnosti fáz pletenia. V závislosti od lokálnych zvyklostí začínali pri pletení obuvi buď od horného kraja sáry a postupovali smerom nadol, alebo začali na päte či v členkovej časti a plietli smerom nahor i nadol.

Úplet z očiek, pletených v radoch alebo v špirále, je možné zhotoviť aj na ráme či na doštičke s kruhovým alebo obdĺžnikovým otvorom (aj v tvare štrbiny) s kolíčkami alebo klinčekmi po obvode. Omotaním priadze na klinčeky sa vytvorí prvý rad očiek, do ktorých sa pomocou háčika vťahuje priadza. Tak sa tvoria nové očká, ktoré sa opäť zachytávajú na klinčeky. Z uvoľnených očiek vzniká úplet, ktorý sa postupne vysúva von z otvoru. Ak sa postupuje jedným smerom po obvode otvoru, úplet má rúrovitý tvar. Dvojrozmerná pletenina vzniká vtedy, ak sa pri pletení na ráme s obdĺžnikovou štrbinou postupuje z jedného konca štrbiny na druhý, pričom sa očká tvoria striedavo na klinčekoch na prednej a zadnej strane štrbiny. V 50. rokoch 20. storočia sa takýmto spôsobom na Slovensku zhotovovali šály a svetre. Ak sa na pletenie použije drevená rúrka s hrubšou stenou alebo drevená cievka z nití so štyrmi kolíkmi alebo klinčekmi okolo otvoru v jej strede, je možné zhotoviť rúrovitý úplet vo forme šnúrky, ktorá sa postupne vysúva von z otvoru v cievke.

 
 

História

Predchodcom pletenia s použitím ihlíc bolo pletenie na ráme s kruhovým alebo obdĺžnikovým otvorom s kolíčkami alebo klinčekmi po obvode. Najstaršie nálezy takto zhotovených pletenín pochádzajú zo 4. storočia pred n. l. z Arábie a zo začiatku 3. storočia n. l. z povodia rieky Eufrat. Túto techniku pletenia používali aj kočovní pastieri žijúci v egyptskej púšti. Od nich sa ho naučili príslušníci kresťanskej koptskej cirkvi, prostredníctvom ktorých sa táto technika šírila ďalej. Na východnom Slovensku sa v 50. rokoch minulého storočia plietli na obdĺžnikovom ráme šály a svetre. Pletením textilu týmto spôsobom sa v uvedenom období zaoberali vo voľnom čase aj vojaci na základnej vojenskej službe.

Pletenie na dvoch ihliciach má pôvod v arabskej kultúre a asi v 5. storočí sa dostalo do Talianska a do Európy. Najstarším vyobrazením pletenia na štyroch ihliciach je maľba z konca 14. storočia z kostola v nemeckom meste Buxtehude, na ktorej Panna Mária pletie košieľku pre Jezuliatko. Tento spôsob pletenia ihlicami má pôvod v kultúre Maurov a do Európy sa šíril zo Španielska. Pletenie ihlicami sa v Európe rozšírilo v 15. storočí. Hlavným sortimentom pletiarskych cechov a gíld boli čipkové pletené pančuchy. Pôvod pletenia ihlicami, pri ktorom sa striedajú v riadku očká z priadze rozličných farieb, je na Blízkom východe. Už z 11. storočia sú známe zo Španielska pletené farebne vzorované oltárne rukavice.

Na Slovensku bolo pletenie na ihliciach známe v dvoch formách. Staršou formou sa zaoberali muži, zhotovujúci kapce a pančuchy. Pletenie týchto druhov textilu na našom území je pravdepodobne späté s valaskou kolonizáciou, prostredníctvom ktorej sa sem dostali z Balkánu pastieri oviec, ovládajúci aj postupy spracovania vlny. Nemožno vylúčiť ani vplyv tradícií remeselnej výroby pančuchárskych cechov, v ktorých pôsobili muži. V Súčanskej doline sa pletením obuvi zaoberali výlučne muži asi do 30. rokov 20. storočia, no ich splsťovanie bolo vždy prácou žien.

Mladšou formou pletenia ihlicami sa približne od konca 19. storočia zaoberali aj ženy na dedinách. Veľký vplyv na jej rozšírení malo školské vyučovanie. Do polovice 20. storočia sa pletenie ihlicami vyučovalo v školách pre ženské povolania i v školách pri kláštoroch ženských mníšskych rádov. Do dedín sa pletenie ihlicami dostávalo aj prostredníctvom osôb prichádzajúcich z miest (napr. slúžok, učiteliek, manželiek štátnych zamestnancov, podnikateľov). Táto technika sa šírila aj preto, lebo bola jednoduchšia než napr. pletenie na krosienkach, paličkovanie, sieťovanie a bolo možné vykonávať ju aj popri iných činnostiach, napr. pri pasení dobytka či dokonca pri chôdzi. V 20. storočí prispeli k šíreniu znalostí tejto techniky aj tlačené návody a vzorníky. S touto formou pletenia ihlicami pravdepodobne súvisí aj rozšírenie pletenia plasticky zdobených úpletov. Mužmi pletené textílie mali totiž hladký povrch a ich výzdobu tvorili farebnou priadzou vypletané vzory.

 
 

Výroba organizovaná v ÚĽUV-e

V produkcii ÚĽUV-u sa textílie pletené ihlicami objavili začiatkom 70. rokov 20. storočia. Boli to najmä svetre, pulóvre, čiapky, dámske odevné komplety, v menšom rozsahu rukavice, ponožky. Výzdobu týchto pletených odevných textílií tvorili motívy prevzaté z tradičnej pletenej obuvi, prípadne z iných, nie iba tradičných pletených textílií. Roku 1971 navrhla Oľga Mrázková kolekciu odevov z ovčej vlny pletených ihlicami – čiapky, svetre, pulóvre, sukne, vesty i haleny. Súčasťou tejto kolekcie bola aj ihlicami pletená obuv, vychádzajúca tvarovo z jej tradičných foriem. Výzdobu týchto pletených textílií tvorili vzory prevzaté z kopýtc z Čičman.

Čiapky, svetre a sukne, tvoriace odevný komplet, navrhla roku 1981 Klára Brunovská. Materiálom na jeho zhotovenie bola najmä melírovaná vlna, použitá ako podklad výzdobných motívov. Aj tie vychádzali z dekóru tradičnej, na ihliciach pletenej obuvi. Koncom 80. a začiatkom 90. rokov 20. storočia vznikli v ÚĽUV-e svetre podľa návrhov Jozefa Bajusa. Boli zdobené geometrickými a rastlinnými motívmi. Iná séria podľa jeho návrhov upletených svetrov, čiapok, šálov i rukavíc bola inšpirovaná výzdobou tradičných textílií zo spišských obcí Torysky a Repaše.

Z 1. polovice 90. rokov pochádzajú návrhy pulóvrov od B. Berzédyovej a S. Mendelovej. Čiapky a rukavice podľa návrhu S. Mendelovej sú zdobené motívmi tradičných tkanín z Dobrej Nivy. Po roku 2000 sa navrhovaniu ihlicami pletených odevných textílií venovala J. Šebestová. Okrem pulóvrov, čiapok a šálov navrhla aj súpravu ponožiek a palcových rukavíc, ktorých výzdoba vychádzala z výzdoby rukavíc pletených na forme.

 
 

Literatúra a odkazy

| Baran, Ludvík: Staré formy plstěné lidové obuvi v karpatské oblasti Československa. In: Československá ethnografie, 4, 1956, s. 179 – 200.
| Czintelová, Angela: Zápästky. In: Remeslo, umenie, dizajn, 8, 2007, č. 4, s. 38 – 39.
| Gazdíková, Alžbeta: Textilné techniky v ľudovom prostredí. In: Zborník Slovenského národného múzea, 87, Etnografia 34, 1993, s. 150 – 161.
| Husová, Beáta: Pletenie ihlicami. In: Ústredie ľudovej umeleckej výroby. Publikácia vydaná pri príležitosti 50. výročia ÚĽUV-u. Bratislava: ÚĽUV 1995, s. 72 – 73.
| Kovačevičová, Soňa: Ľudový odev v hornom Liptove. Bratislava: SVKL 1955.
| Marková, Ema: Práce z nití. In: Slovenský ľudový textil. Tkaniny – výšivky – čipky – kroje. Martin: Osveta 1957, s. 81 – 112.
| Marková, Ema: Ľudová pletená obuv z vlny. In: Slovenský národopis, 20, 1972, s. 610 – 629.
| Paššuthová-Kluvánková, Štefánia: Ženské ručné práce. Príručka ženských ručných prác pre národné a stredné školy. Bratislava: Štátne nakladateľstvo 1948.
| Pátková, Jarmila: Ľudový odev v okolí Trnavy. Bratislava: SVKL 1957.
| Sedláčková-Serbousová, Marie: Techniky lidového krajkářství v Československu. In: Věci a lidé, 2, 1949, č. 3 – 5, s. 140 – 169.
| Staňková, Jitka: Zapiastky. In: Český lid, 4, 1949, č. 7 – 8, s. 146 – 152.
| Staňková, Jitka: Poznámky k papučářství v Súčanské dolině. In: Slovenský národopis, 2, 1954, s. 45 – 64.
| Stehlíková, Magdaléna: Staré textilné techniky na Slovensku. In: Sborník Slovenského národného múzea, 55, 1961, s. 77 – 92.
| Zajonc, Juraj: Premeny vlákna. Slučky a očká. In: Remeslo, umenie, dizajn, 3, 2002, č. 4, s. 45 – 48.

 
 
⇧ horeÚstredie ľudovej umeleckej výroby © 2017