« späť | Encyklopédia Tradičné remeslá a domácke výroby
Korytárstvo
– domácka a remeselná výroba drevených nádob a riadu technikou dlabania a strúhania.

Výrobky
Tradičný sortiment korytárov tvorili člny ≡ (monoxyly).
(s rozmermi cca 200 x 70 x 90 cm), korytá na solenie mäsa (150 x 50 x 70 cm), korytá na zarábanie chlebového cesta (100 x 50 x 60 cm), korytá (vaničky) na kúpanie detí, , misy na chlebové cesto a prípravu rôznych pokrmov, , varechy, , , vejačky (lopaty na čistenie obilia od pliev viatím), formy na maslo, soľničky, (poháre na načieranie vody z prameňa pre ľudí pracujúcich v lesoch). Technikou dlabania a kresania sa robili aj iné výrobky, napr. kadluby na uskladňovanie obilia, stupky na drvenie soli a semien, žľaby na napájanie dobytka,Materiál
Základnou surovinou na výrobu korytárskych výrobkov je mäkké drevo listnatých stromov – topoľ, vŕba,
Vhodné drevo musel výrobca nielen poznať, ale ho aj vedieť vyhľadať, využiť jeho všeobecne známe vlastnosti a vedieť sa vyrovnať aj s osobitnými zvláštnosťami konkrétneho obrábaného kmeňa. Korytár už podľa charakteru terénu a rázu prostredia poznal, kde rastie aký druh stromov a či sa tam dá nájsť vhodný materiál. Ak v poraste nenachádzal napríklad rakyty ani brezy, vedel, že sotva nájde osiky.
Strom vyberal vhodnej hrúbky na plánovaný výrobok, rovnovláknitý, zdravý, bez trúdnikov a iných parazitných húb, ktoré drevo robia krehkým. Vedel, ako strom rúbať a štiepať, ako sa mu s ním bude pracovať v časti kláta zo slnečnej strany a ako v žilovatejšej časti zo strany severnej. Zdravie stromu vnútri zisťoval aj sluchom – sledoval, ako drevo vedie zvuk pri údere obuchom sekery. A tiež vedel, ako treba drevo dokončeného výrobku sušiť, ako ktoré drevo pri vysychaní znáša slnko, vietor, teplo od ohňa, do akej polohy treba výrobok pri vysychaní postaviť a ako zabrániť popraskaniu.
Korytári z východného Slovenska podrobne ovládali miestopis Slovenska a východnej Moravy. Naspamäť poznali miesta výskytu topoľov, osík a vŕb, priamo v konkrétnych polesiach, pri konkrétnych obciach. Kvôli osike a topoľu sa na dlhšie obdobie zriekali trvalého bydliska a svoj život podriadili spôsobu získavania dreva a povahe výroby.
Technologické postupy a pracovné nástroje
Technologický postup výroby ≡ korytárskych výrobkov pozostáva zo štyroch pracovných úkonov: príprava materiálu, kresanie, dlabanie a strúhanie, a z využitia trojakých nástrojov: píly, sekier a nožov. Základným pracovným nástrojom sú sekery. Píla je len pomôckou pri stínaní stromu a pri rozdelení kmeňa na kláty potrebnej dĺžky ≡ . Nože sa používajú pri konečnom dopracovaní výrobku.
Stromy na korytárske výrobky môžu sa sťať v ktoromkoľvek vegetačnom období, nemá to vplyv na akosť dreva. Drevo sa spracováva hneď začerstva. Hrúbka, veľkosť a rast stromu sú rozhodujúce pri voľbe, aké výrobky sa z neho vyrobia. Na výrobu korýt, korýtok alebo vahanov sa zoťatý strom rozpíli na a tie sa pomocou klinov z tvrdého dreva na polovice. Vonkajšia strana kláta sa zhruba okreše toporom s veľmi širokým ostrím nazývaným . Vnútorná strana sa vyseká ( ) tzv. lesnou sekerou s dlhou úzkou čepeľou a dohladka sa nazývanou (ktorá má kovovú časť v reznej ploche oblo tvarovanú), ku koncu aj jednoručnou . Rúčky motyčiek bývajú len také dlhé, aby bolo možné nástroj pevne uchopiť, inak však čo najkratšie, aby sa nástrojom dalo pracovať vnútri vyhlbovanej dutiny. Na záver sa ešte vonkajšia strana kláta zarovná a vyhladí oberučným nožom. Pri opracovávaní vonkajšej strany koryta alebo vahana sa používa s trakom. Prehodí sa cez hlavu a chráni prsia korytára pred nárazmi oberučného noža.
Lyžice, naberačky a varechy sa vyrábajú z menších kusov driev, ktoré sa získajú radiálnym delením kratších klátov. Naštiepané klátiky sa
Pri opracovaní svoru ≡ alebo dlabaní kadlubov ostáva vonkajšia strana budúcich výrobkov bez opracovania, len sa odstráni kôra a odrežú sa prípadné výrastky. Hmota sa z vnútornej časti vysekáva alebo aj vypaľuje.
Korytári pri svojej práci nepoužívajú žiadne pomocné zariadenia na prichytenie výrobku, predmety obrábajú , v rukách, na kolene a fixujú ich . Nepoužívajú žiadne špeciálne miery ani meracie pomôcky, výrobky zhotovujú intuitívne, vychádzajúc z dlhodobých skúseností.
Samostatnou kapitolou je . Pracovný nástroj nie je nemenný výrobný činiteľ, výrobca ho pružne upravuje práve rôznymi spôsobmi brúsenia. Napr. na javor nevytiahne ostrie tak natenko ako na mäkšie druhy driev, pretože by sa ľahko zlomilo. Naproti tomu mäkšie drevo by sa hrubším ostrím poštiepalo. Pri výrobnom postupe má výrobca vždy poruke drevenú misku s vodou, v ktorej je stále namočená oslička. Dôležitá je hladkosť brúsneho kameňa, v minulosti si brúsne kamene často zaobstarával výrobca sám z nálezísk, ktoré poznal. Precíznej starostlivosti výrobcu o nástroje zodpovedal nakoniec aj .
História
Korytárstvo nebolo na Slovensku do 18. – 19. storočia špecializované ani organizované. Výroba bola roztrúsená po celom Slovensku. Menší kresaný riad si vedel vyrobiť každý šikovnejší gazda alebo pastier.
Významnejší rozvoj korytárstva u nás nastal v 80. rokoch 19. storočia po príchode rumunských rómskych korytárov z Podkarpatskej Rusi na východné Slovensko. Korytárstvo ako svoje hlavné zamestnanie si osvojili už vo svojich pôvodných sídlach na území Rumunska a výrobné znalosti tradovali z generácie na generáciu. Migrovali najmä v dôsledku rozrastania pôvodných korytárskych osád, čo spôsobovalo nedostatok vhodných driev v okolí, ako aj ťažkosti s odbytom výrobkov. Takto sa z korytárskych osád vyčleňovali jednotlivé rodiny a odchádzali na iné miesta.
Prvé osady na Slovensku si rumunskí korytári vytvorili v a v Pavlovciach nad Uhom, k ďalším významným sídlam patrili osady v Podhorodi a . Z nich sa postupne vyčleňovali niektoré rodiny a zakladali nové osady v iných častiach východného Slovenska. Tak vznikli korytárske osady v obciach Myslina, Papín, Udavské, Valkov, Stropkov, Chotča, Kravany, Malé Trakany, Tužice, Nižný Žipov či Oborín-Kucany, pozostávajúce zväčša iba z jednej korytárskej rodiny. Migračné pohyby rumunských korytárov sa takmer výlučne obmedzovali na najvýchodnejšiu časť východného Slovenska. Neskôr sa však usádzali a pracovali aj na západnom Slovensku (ich prítomnosť je doložená napr. v obciach Kráľová pri Senci, Ratnovce, Zlaté Moravce či Želiezovce), ba aj na Morave.
Korytári zakladali svoje osady mimo obce v lese alebo pri lese, kde bol dostatok vhodných listnatých stromov. Drevo na výrobu si zadovažovali kúpou zo štátnych alebo z obecných lesov, v ktorých blízkosti mali svoje obydlia, alebo výmenou za hotové výrobky. Výrobou korýt a vahanov sa zaoberali výlučne muži. Svoje výrobky predávali na trhoch alebo po domoch, prípadne ich vymieňali za potraviny. Predajné oblasti mali jednotlivé korytárske osady prísne rozdelené, aby si navzájom nezasahovali do odbytu. V období prvej Československej republiky väčšie množstvá výrobkov predávali prostredníctvom priekupníkov.
Korytárstvo začalo z prirodzeného prostredia ustupovať v 50. – 60. rokoch 20. storočia, ale nevymizlo nikdy. Hlavnou príčinou ústupu bol zánik súkromného hospodárenia a nahrádzanie drevených výrobkov priemyselnou produkciou, ale aj ťažkosti so zaobstarávaním vhodného dreva a napokon i obmedzenie pohybu Rómov.
Výroba organizovaná v ÚĽUV-e
Dlabanému drevu venovalo ÚĽUV pozornosť od svojich počiatkov, keď bol jeho hlavným výtvarníkom Václav Kautman. Výroba korytárskych výrobkov v ÚĽUV-e sa spája najmä s menom rodu Kanálošovcov, z ktorého prvým korytárom pracujúcim pre ÚĽUV bol
V Zozname výrobcov ÚĽUV-u z roku 1984 je okrem neho medzi výrobcami-korytármi uvedených ďalších trinásť výrobcov kanálošovského rodu: Alexander Kanáloš zo Žitaviec, Dezider Kanáloš z Ostravy-Kunčíc (ktorý odišiel na Moravu aj pre možnosť práce v bani), František Kanáloš z Kroměříža, Igor Kanáloš z Podhorode, Ján Kanáloš z Bratislavy, z Podhorode, Ladislav Kanáloš z Podhorode, Michal Kanáloš z Ostravy-Slezskej, Mikuláš Kanáloš z Teliniec, Pavel Kanáloš zo Serede, Pavol Kanáloš zo Žitaviec, Štefan Kanáloš zo Zemplínskej Širokej a Štefan Kanáloš ml. z Podhorode.
Výtvarníčka Janka Menkynová navrhla prvé misky a podnosy pre Jozefa Kanáloša so synom roku 1987. Navrhla ich z dôvodu nasýtenia trhu predmetmi, ktoré dovtedy vyrábali korytári pre ÚĽUV (korytá rôznych veľkostí a vahany). Nový sortiment Jozefa Kanáloša časom prevzali aj ďalší Kanálošovci.
Veľkou ranou pre ÚĽUV bola tragická autonehoda Jozefa Kanáloša st. i ml., pri ktorej obaja zahynuli. Ich rodina je však v ÚĽUV-e dodnes prítomná v osobe Igora Todera z Michaloviec, ktorý je synom Jozefa Kanáloša st., len si osvojil meno svojej manželky. Po smrti otca a brata prevzal ich sortiment a pridal ho k svojmu dovtedajšiemu sortimentu lyžíc, naberačiek, lopatiek, vidlíc (tiež z autorskej dielne Janky Menkynovej). Z ďalších korytárov, ktorí v poslednom čase spolupracovali a spolupracujú s ÚĽUV-om, spomeňme Ladislava Stromka z Liptovského Petra, Martina Kanaloša z Podhorode, Jaroslava Kybaka z Pohorelej, Jána Čolláka z Piešťan, Jána Farkaša z Pavloviec nad Uhom, Romana Rosinu z Púchova, Jána Šida z Galanty či Milana Grušku z Prešova.
S korytárstvom v ÚĽUV-e sa spája aj film Radúz a Mahuliena z roku 1970, pre ktorý vyrobili dlabané člny korytári z Kráľovej pri Senci.
Literatúra a odkazy
| Botík, Ján – Slavkovský, Peter, a kol.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska 1. Bratislava: Veda 1995, s. 254 – 255.
| Holicová, Viera: O korytárskej výrobe neďaleko Piešťan. In: Národopisné aktuality, 14, 1977, s. 79 – 81.
| Okrucký, Ján: Výskum výroby sekerou (korytárska výroba). Výskumná správa. Bratislava: ÚĽUV 1963. Uložené v Múzeu ľudovej umeleckej výroby v Stupave pod č. DF/VS/71.
| Okrucký, Ján: U majstrov sekery. In: Umění a řemesla, 1964, s. 191 – 196.
| Stano, Pavol: Korytárska výroba rumunsky hovoriacich cigánov na východnom Slovensku. In: Slovenský národopis, 13, 1965, s. 549 – 563.