« | Tradičné remeslá a domácke výrobyHrnčiarstvo
PhDr. Zora Valentová – ÚĽUV
PhDr. Eva Riečanská – ÚĽUV
 

« späť | Encyklopédia Tradičné remeslá a domácke výroby

 
Autor hesla: PhDr. Zora Valentová – ÚĽUV
PhDr. Eva Riečanská – ÚĽUV

Hrnčiarstvo

– výroba keramiky (nádob a predmetov) z pálenej hliny, pôvodne modelovaním v ruke, neskôr s využitím hrnčiarskeho kruhu alebo tvarovaním pomocou foriem. Hrnčiarske výrobky sa vyznačujú charakteristickou hrubozrnnou, pórovitou štruktúrou črepu. Osobitným odvetvím keramickej výroby je džbánkarstvo. S hrnčiarskou výrobou súviselo aj kachliarstvo.

 
 
 

Výrobky

Repertoár hrnčiarskych výrobkov odrážal život a praktické potreby vidieckych domácností, pre ktoré hrnčiari vyrábali rôzne druhy úžitkového riadu a v menšej miere aj drobných dekoratívnych predmetov. Takmer do polovice 20. storočia tvorili hrnčiarske výrobky prevažnú časť nádob používaných v dedinskom prostredí a vďaka svojej dostupnosti aj značnej ohňovzdornosti nadobudli široké uplatnenie. Najviac slúžili v domácnosti na úschovu potravín, na prípravu a podávanie jedál a nápojov aj na ich prenášanie: hrnce, hrnčeky, krčahy, džbány, fľaše, čutory, misy, taniere, rajnice, pekáče, bábovnice a iné formy na pečivo, na lievance, obedáre, mútelnice na maslo. Medzi výrobkami výtvarne vynikali najmä príležitostné, slávnostné a obradové nádoby (napr. veľkorozmerné svadobné hrnce a misy, cechové džbány a pod.). Hrnčiari vyrábali aj drobné úžitkové predmety – kahany na svietenie, svietniky, napájadlá pre hydinu, včelárske dymáky, cedáky, lieviky, kvetináče, kalamáre, hrnce na polievanie, konvy a i.

Zhotovovali aj figurálnu keramiku – úžitkové alebo aj čisto dekoratívne plastiky ľudských a zvieracích postáv: nástrešníky, sošky umiestňované vo výklenkoch domov, sväteničky, svietniky, pokladničky, dózy na tabak, detské hračky. Vo väčšej miere sa tvorba figurálnych plastík stala súčasťou repertoáru niektorých hrnčiarskych majstrov najmä od obdobia druhej polovice 20. storočia (napr. V. Franka či M. Polaška).

Oblasti výroby na Slovensku
Hrnčiarstvo na území Slovenska bolo jedným z najrozšírenejších remesiel od obdobia stredoveku zhruba do polovice 20. storočia. Väčšina výrobkov mala špecifické krajové a lokálne znaky v tvare výrobkov alebo ich dekóre. Niektoré väčšie regionálne celky postupne nadobudli charakter oblastí so spoločnými výrobnými a výtvarnými znakmi. Utvoril sa tak napr. okruh bardejovský, gemerský, liptovský, oravský, pozdišovský, pukanský.

Západné Slovensko. Hrnčiarstvo sa na západnom Slovensku rozvíjalo popri džbánkarstve – mladšom a technologicky odlišnom keramickom odvetví, ktoré je špecifické pre túto časť Slovenska. Niektoré lokality boli centrami oboch druhov výroby, keďže mnohé džbánkarské dielne vyrábali aj hrnčinu (napr. Veľké Leváre, Stupava, Modra, Senica). Hrnčiarske výrobky zo západného Slovenska odrážali rozvinuté poľnohospodárstvo a vinohradníctvo: vínové džbány, čutory, fľaše, mnohé s bohatou plastickou a reliéfnou výzdobou s motívmi hrozna a iného ovocia, vinohradníckym náradím a iniciálami vlastníkov, veľkorozmerné varné hrnce s plastickým nalepovaným dekórom, formy na pečenie. S náboženským životom oblasti súvisela výroba drobných sakrálnych predmetov: hlinené plastiky patrónov, nádobky na svätenú vodu. Najznámejšími centrami výroby boli Bratislava, Čunovo, Devín, Šamorín, Trnava, Pezinok, Šaštín, Marianka. Šaštín a Veľké Leváre boli dôležitými strediskami výroby čierneho riadu. V Modre sa vyrábala keramika zdobená zatekaným (trasákovaným) dekórom. V severozápadnej časti Slovenska boli známymi hrnčiarskymi strediskami Beluša a Žilina.

Stredné Slovensko. Približne do prvej polovice 20. storočia bolo na strednom Slovensku niekoľko oblastí hrnčiarskej výroby: Pukanec a okolie (Antol, Banská Štiavnica, Beluj, Brehy, Krupina, Nová Baňa, Prenčov, Rudno a i.), Banská Bystrica a okolie (Ľubietová, Sielnica, Tajov, Vlkanová a i.), Horná Nitra a Turiec (Nedožery-Brezany, Nitrianske Pravno, Prievidza, Slovenské Pravno a. i.), Orava (Podbiel, Trstená, Oravský Biely Potok, Tvrdošín), Liptov (Hybe, Ružomberok, Štrba, Važec a. i.), Novohrad a Hont (Hrnčiarska Ves, Hrnčiarske Zalužany, Divín, Halič a i.). Na hrnčiarsku výrobu bol bohatý gemerský región, kde pôsobili mestské (Jelšava, Revúca, Rimavská Sobota, Rožňava a. i.) i dedinské dielne (Držkovce, Meliata, Šivetice, Licince a i.). Popri dielňach, ktoré sa špecializovali na úžitkový riad (napr. Brehy), vynikli niektoré strediská vysokou výtvarnou úrovňou svojich výrobkov. Napr. Pukanec bol známy reprezentatívnymi cechovými džbánmi s bohatým rastlinným aj figurálnym dekórom a textovými nápismi (citátmi a veršami). Keramika z obce Beluj bola zdobená unikátnou škrabanou sgrafitovou technikou. Osobitou farebnosťou a dekórom sa vyznačuje aj keramika z Trstenej a výrobky gemerských hrnčiarskych stredísk. Niektoré stredoslovenské dielne vyrábali okrem bežného úžitkového riadu aj špeciálny sortiment: napr. v Novej Bani to bola drobná figurálna plastika, dielne v Tajove robili fľašky v tvare knižky. V Novohrade a Honte (Hrnčiarska Ves, Hrnčiarske Zalužany, Poltár a. i.) sa vyrábala aj stavebná a technická keramika (škridle, rúry, dymníky, výplne do taviacich pecí).

Východné Slovensko. Východoslovenský región bol oblasťou s mnohými hrnčiarskymi strediskami už v období stredoveku. Záznam z roku 1416 dokladá existenciu hrnčiarskej výroby v Pozdišovciach. Roku 1475 v Bardejove vznikol vôbec prvý hrnčiarsky cech na našom území. V 16. storočí, v období rozmachu cechov, ich bolo najviac založených práve vo východoslovenských mestách (Košice, Spišské Podhradie, Prešov, Sabinov, Kežmarok, Levoča, Stropkov, Spišské Vlachy), neskôr sa hrnčiarske remeslo rozšírilo aj v iných mestách a obciach (Humenné, Michalovce, Sečovce, Stropkov a. i.). Pre oblasť východného Slovenska bol typický štíhly džbánok, ktorý sa zdobený prevažne rastlinným dekórom vyskytoval v mnohých variantoch. Vo väčšine stredísk výroba zanikla na rozmedzí 19. a 20. storočia, tradície hrnčiarskej výroby sa zachovali v mestských dielňach v Bardejove, Prešove a Snine, no najväčšou intenzitou výroby vynikla obec Pozdišovce, ktorá nadobudla medzi ostatnými strediskami osobitné postavenie. Hrnčiarstvo sa tu vyvinulo ako typické dedinské remeslo, popri ktorom sa hrnčiari venovali aj roľníctvu, výroba sa však orientovala na širší než len lokálny trh. Pozdišovské hrnčiarstvo sa ďalej inovatívne rozvíjalo a stalo sa známym najmä po roku 1945 v dôsledku pôsobenia ÚĽUV-u, vďaka ktorému sa udržala alebo obnovila výroba tradičných vzorov aj v iných historických centrách hrnčiarstva na Slovensku.

 
 

Materiál

Slovensko malo na rozvoj hrnčiarstva dobré podmienky v podobe ložísk hrnčiarskej hliny vrátane rôznofarebných hliniek (engob), zdrojov sklovitej glazúry (najmä z hút v Banskej Štiavnici) a dostatku dreva na vypaľovanie výrobkov v peciach. Hrnčiarsky riad sa vyrábal z hrubej neplavenej hliny, ktorá má väčšinou červenohnedú farbu. V južnej oblasti stredného Slovenska sa vyskytovala a používala aj biela hlina. Hrnčiari využívali miestne zdroje hliny alebo zdroje z blízkeho okolia, pričom často miešali hlinu i z viacerých miest. Vypálením nadobúda hrnčiarska hlina ohňovzdorné vlastnosti, v hrnčiarskych nádobách možno variť, piecť i smažiť.

Získavanie a príprava hrnčiarskej hliny patrili k fyzicky najnáročnejším prácam. Hlina sa kopala ručne buď v hlinisku, alebo v jamách hlbokých až do 5 metrov a cez zimu sa nechávala premrznúť. Uskladňovala sa na chladnom mieste chránenom pred počasím a predtým, ako sa dostala na kruh, sa ďalej spracovávala prekopávaním, ubíjaním, strúhaním, hnetením, šliapaním, rezaním, mletím na hladkú tvárnu hmotu zbavenú nečistôt. Tento zdĺhavý a namáhavý proces zjednodušilo a urýchlilo až v 20. storočí zavedenie najprv ručných, neskôr elektrických mlecích strojov, v ktorých sa hlina zjemňovala opakovaným pretláčaním medzi dvoma valcami.

Na výzdobu sa používali náčrepky, ktoré sa ako krycie farby nanášali na nevypálený črep alebo prvýkrát vypálený črep. Boli nimi hlinky zemitého pôvodu – engoby, ktoré sa kopali súčasne s hrnčiarskou hlinou a poskytovali prírodnú farebnú škálu od bielej cez odtiene červenej až po hnedé, v závislosti od obsahu zlúčenín kovov, najmä železa, prípadne sa kombinovali a dali vzniknúť ďalším farbám. Náčrepky nezemitého pôvodu (na princípe oxidov kovov) hrnčiari buď kupovali (hnedá, modrá), alebo si ich vyrábali sami (zelenú farbu zo zoxidovanej medi) a následne miešali so zemitými hlinkami. Pred používaním sa hlinky rozmočili vo vode a – aby boli dostatočne jemné – premleli sa s vodou na mlynčeku. Zmes hliniek nemohla byť ani riedka (pri vypaľovaní by zhorela), ani hustá (odpadla by).

Na mnohé výrobky sa nanáša priehľadná bezfarebná alebo farebná glazúra, ktorá pálením priľne k črepu a spolu s engobami zvyšuje odolnosť a najmä nepriepustnosť výrobkov. Glazúra je tenký sklený povlak na povrchu výrobkov a vzniká ako odpadový materiál pri spracovávaní striebra (oxid olovnatý). Kupovala sa vo forme šupinkovitého prášku alebo ako kusová glieda, tĺkla sa v drevenej stupke a niekedy sa k nej pridávalo i rozdrvené sklo. Vedno s vodou sa táto masa premlela na mlynčeku a následne zriedila.

V súčasnosti hrnčiari hlinu spracúvajú pomocou elektrických strojov alebo si ju kupujú už spracovanú z keramických závodov. Priemyselne vyrábané farby na výzdobu výrobkov a glazúry sú na trhu dostupné v bohatej škále.

 
 

Technologické postupy a pracovné nástroje

V tradičnom hrnčiarstve sa všetky druhy výrobkov vytáčajú na kruhu z voľnej ruky. Skúsení hrnčiari vedia odhadnúť množstvo hliny potrebné na zhotovenie toho-ktorého výrobku od oka alebo si pomáhajú aj váhami. Hlina nesmie byť príliš tvrdá (nedalo by sa z nej formovať) ani mäkká (steny nádoby by sa neudržali), preto sa pred točením ešte ubíja v rukách, aby sa z nej stratili vzduchové bubliny.

Pri vytáčaní výrobku hrnčiari používali len drobné pomocné náradie. Vytočený základný tvar sa bruchatí za pomoci dreveného noža, ktorým sa tiež zahládza drsný povrch nádoby. Na vyhladenie povrchu slúži aj kúsok skla, nádobe dáva pravidelne jemne prúžkovaný povrch. Okraje nádoby sa čistia a zjemňujú kúskom kože. Drôt zas slúži na odrezanie vytočeného výrobku od kruhu.

Hlavné technické nástroje – hrnčiarska pec a hrnčiarsky kruh – prešli zložitým vývojom. Hrnčiarsky kruh je známy na našom území asi od 4. storočia pred n. l. od čias Keltov. Pomaly rotujúci typ uvádzaný do pohybu rukou vystriedal v 12. – 13. storočí rýchlo rotujúci hrnčiarsky kruh uvádzaný do pohybu nohou. Od 16. storočia sa používal celodrevený blokový kruh, neskôr priečkový kruh a od konca 18. storočia jednoosový hrnčiarsky kruh s kovovými súčiastkami. Tento typ sa v zdokonalenej podobe a na elektrický pohon používa dodnes.

Po vytočení na kruhu sa hrnčiarske výrobky sušia. Prvé dva dni je nutné obracať ich, aby vyschli rovnomerne a nedeformovali sa. Následne už len čakajú, kým sa nazbiera dostatok ďalších výrobkov, aby sa mohla naložiť plná pec. Vypaľujú sa buď raz (ak ide o terakotu bez povrchovej úpravy alebo o engobovaný riad bez použitia glazúr) alebo dvakrát (pri použití glazúry, ktorá sa nemôže nanášať zarovno s engobami, pretože ani engoby, ani glazúra by sa pri výpale dobre nespojili s črepom). Ak sa nádoby zdobia, deje sa tak už pred prvým výpalom, a to zemitými hlinkami (engobami) alebo farbami nezemitého pôvodu (na báze oxidov kovov) priamo na vysušený holý črep alebo na črep potiahnutý krycím náčrepkom, ktorý tvorí farebný podklad. Vyzdobený črep sa vypáli, následne po vychladnutí glazúruje a vypaľuje druhý raz. Glazúra zvyšuje nepriepustnosť výrobkov a zároveň spoluvytvára výsledný estetický dojem. Výrobky sa glazúrovali celé alebo len ich časť, napr. vnútro či okraj hrdla.

Najjednoduchšie hrnčiarske pece boli jamy vyhĺbené vo svahovitom teréne. Do polovice 20. storočia boli rozšírené poľné pece s odkrytým alebo uzavretým otvorom navrchu, v ktorých oheň stúpal dohora. Rozohrievali sa postupne, aby riad nepopraskal, výpal trval približne 10 hodín. Skúsení hrnčiari vedeli už podľa farby črepu (v uzavretej peci viditeľného cez ventilačné otvory v hornej časti pece) určiť, či bolo pálenie dostačujúce. Následne nechali pec chladnúť a riad z nej vyberali na druhý až tretí deň. Na záver pec vymazávali na poškodených miestach hlinou a prikrývali zvrchu slamou (ak nebola pod strieškou), aby lepšie odolávala poveternostným vplyvom. Platilo, že čím viac sa pec používala, tým bola stabilnejšia.

Niektoré mestské dielne používali interiérové tzv. kasselské pece, prevzaté z výroby fajansy, s vodorovne postupujúcim plameňom. Od polovice 20. storočia sa začali používať pece elektrické. Pred zavedením elektrických pecí sa ako palivo používalo drevo. Dotyk ohňa zanechával na povrchu vypaľovaného riadu nepredvídateľné, z dnešného pohľadu často zaujímavé a výtvarne hodnotné stopy, každý výrobok bol svojím spôsobom originál. Pri vypaľovaní v elektrickej peci odpadáva náročná príprava paliva, nepredvídané poveternostné vplyvy, dlhodobé skúšanie pece a riziko nevydareného výpalu. Zmenil sa však vzhľad výrobkov, keď majú vysokolesklý sklovitý povrch. Aj z tohto dôvodu sa v súčasnosti niektorí výrobcovia vracajú k používaniu dreva.

Okrem remeselnej zručnosti odrážali hrnčiarske výrobky aj estetické cítenie výrobcov a poskytovali priestor na výtvarné vyjadrenie. Najviac sa rozvinulo na výrobkoch, ktoré neboli len čisto úžitkové, ale mali aj dekoratívnu alebo reprezentatívnu funkciu. Výtvarné komponenty sú obsiahnuté už v použitej surovine (hline) a jej farebnosti, na ktorú nadväzuje povrchová úprava výrobkov. Rozličné štýly výzdoby sa vyvinuli najmä v dôsledku používania hliniek a glazúr. Pre technologickú náročnosť mala osobitné miesto hrnčina potiahnutá na celom povrchu alebo sčasti bielou kaolínovou engobou (Beluj, Nová Baňa, Pukanec, Pozdišovce, Bardejov, Sabinov).

Hrnčiarsky riad sa zdobil dvomi dekoratívnymi princípmi: rytmický geometrický dekór vychádzal z technológie rotácie hrnčiarskeho kruhu, rastlinný a figurálny dekór, maľovaný štetcom, bol voľnejší. Obidva princípy sa na výrobkoch často prelínali, podľa vzorov zaužívaných v jednotlivých regiónoch alebo strediskách.

Najrozšírenejšia medzi výzdobnými technikami bola maľba rožkom a kukučkou (grguľou, garguľou). Výskumy ukazujú, že rožok sa používal skôr v dedinských dielňach, kým kukučka skôr v mestských a prímestských. Medzi ďalšie výzdobné techniky patrila maľba prstom, maľba štetcom, zdobenie hubkou (pripevnenou na kúsku drievka), lyžicou (tzv. brýzganie, keď hrnčiar nechal z lyžičky kvapkať farbu na výrobok, pričom ju striasal vertikálne i horizontálne), hrebeňom (vyrobeným z tvrdej kože), mramorovanie (rožkom nanesené pásy rozotrené slamkou, drievkom alebo pierkom), trasákovanie (zatekanie s následným roztočením výrobku na kruhu), plastická výzdoba, rytie. Mnohé boli charakteristické pre jednotlivé oblasti či hrnčiarske dielne – napr. maľovanie hubkou či vtláčanie listov rastlín do mokrého črepu pre Gemer, rytie a vyškrabovanie pre Beluj, mramorovanie a trasákovanie pre Modru atď.

Najjednoduchšou, archaickou úpravou črepu bolo jeho zadymovanie. Tzv. čierny riad sa vyrábal zvláštnou technikou vypaľovania v poľných peciach, pri ktorom sa používalo vlhké palivo bohaté na sadze (borovica, breza, jaseň). Pred skončením pálenia, keď bola pec dobre rozohriata, sa do výhrevných otvorov pece nahrnuli uhlíky a nezhorené drevo a všetky otvory sa utesnili. Pevne uzavretá pec sa nechala deň, dva stáť a pod vplyvom redukčnej atmosféry sa v nej črep začadil sadzami z dymiaceho paliva. Črep tak v závislosti od použitého dreva získal čierne alebo sivé zafarbenie. To preniklo do všetkých pórov črepu a bolo trvácne. Výrobky sa používali najmä na úschovu potravín, lebo zadymený črep je vysoko pórovitý a má lepšie chladiace vlastnosti. Je to prostá keramika, bez náčrepkov i glazúry, zdobená pred vypálením len jednoduchým geometrickým alebo rastlinným dekórom za pomoci trenia hladkého kameňa (čím sa získal lesklý vzor) alebo vyškrabovania ostrým kameňom. Čierny riad bol od stredoveku rozšírený na celom území dnešného Slovenska. Od konca 18. do začiatku 20. storočia sa popri glazovanej keramike vyrábal v známych hrnčiarskych strediskách (v Modre, Brehoch, Komárne, Novej Bani, Pozdišovciach, Pukanci, Šiveticiach, Šaštíne, vo Veľkých Levároch). V 50. rokoch minulého storočia ÚĽUV obnovil jeho výrobu s Jánom Kováčom v Šiveticiach, začiatkom 90. rokov zas s Tomášom Mihokom v Kurime.

 
 

História

Keramika patrí medzi najstaršie kultúrne prejavy ľudstva. Prvé dôkazy z nášho územia o využívaní hliny ako výtvarného výrazového materiálu siahajú až do mladšieho paleolitu. Vestonická venuša (29 000 – 25 000 pred n. l.), keramická soška z pálenej hliny nájdená v moravských Dolných Věstoniciach, je považovaná za jednu z prvých keramických plastík v dejinách ľudstva.

Počiatky hrnčiarskej výroby siahajú do neolitu. Na našom území jestvovala špecializovaná hrnčiarska výroba už pred obdobím Veľkomoravskej ríše. Za jej existencie (833 – 907) bolo hrnčiarstvo popri kováčstve a šperkárstve najrozvinutejším odvetvím. Z tohto obdobia pochádzajú nálezy niekoľkých hrnčiarskych osád (nálezy keramiky a celých hrnčiarskych dielní v oblasti Nitry z 9. storočia). Hrnčiarstvo ako samostatné remeslo jestvovalo v poddanských osadách pravdepodobne už od raného stredoveku (9. – 12. storočie), ako na to poukazujú niektoré názvy obcí (napr. Hrnčiarovce, Lančár).

Rozmach hrnčiarstva pokračoval s rozšírením používania rýchlo rotujúceho kruhu na pohon nohou v 12. – 13. storočí. Stredoveké hrnčiarstvo sa sústreďovalo v podhradských osadách, na panstvách a v mestách. Známe strediská vznikali na miestach s výskytom kvalitnej hrnčiarskej hliny a dostatkom dreva na vypaľovanie výrobkov. Najstarší písomný doklad o hrnčiarstve na Slovensku ako remesle pochádza z Bratislavy z roku 1379, z roku 1416 jestvuje zmienka o hrnčiarskej výrobe v Pozdišovciach na východnom Slovensku (do súčasnosti známom hrnčiarskom stredisku). V tomto období sa u nás začali zakladať cechy – profesijné remeselnícke organizácie. Prvý hrnčiarsky cech na Slovensku vznikol v Bardejove roku 1475. Ďalšie vznikali v mestách najmä v priebehu 16. a 17. storočia. Na dedinách vznikali cechy v 17. a 18. storočí. V polovici 19. storočia bolo na našom území činných 61 cechov. Popri cechovom hrnčiarstve malo veľký význam aj vplyv na udržiavanie tradícií remesla dedinské ľudové hrnčiarstvo, rozšírené ako vedľajšie zamestnanie popri poľnohospodárstve. Muži sa v zimných mesiacoch venovali výrobe, zjari zas predaju. Zatiaľ čo vo väčších mestách začali hrnčiarske dielne postupne miznúť už od polovice 19. storočia, v mestečkách a na dedinách pracovali hrnčiari ešte v prvej tretine 20. storočia.

Postupný úpadok hrnčiarstva súvisel s rozvojom mechanizovanej výroby keramiky a s rozšírením lacnejšieho a trvácnejšieho továrenského riadu (plechový a smaltovaný riad, kamenina a pod.). Vývoj remesla negatívne ovplyvnili aj hospodárske krízy a svetové vojny. Na začiatku 20. storočia sa na Slovensku hrnčiarsky tovar vyrábal približne v 75 lokalitách. V prvých dvoch desaťročiach 20. storočia zanikla výroba v 40 lokalitách a do polovice storočia sa skončila v ďalších viac ako 20 lokalitách.

Napriek tomu, že od konca 19. storočia vznikali snahy o pozdvihnutie ľudovej výroby a zachovanie jej technických a výtvarných kvalít, v popredí záujmu rôznych organizácií a spolkov boli predovšetkým textilné odvetvia. Zveľaďovacie snahy sa v tomto období hrnčiarstva takmer nedotkli. Najvýznamnejšou a jedinou svojho druhu a úrovne bola od roku 1883 keramická dielňa v Modre, ktorá pretrvala do nedávnych dní ako Slovenská ľudová majolika. Väčší záujem o hrnčiarstvo nastal až po druhej svetovej vojne, keď v podpore remesla zohral významnú rolu ÚĽUV.

 
 

Výroba organizovaná v ÚĽUV-e

V začiatkoch činnosti ÚĽUV-u prevzala v rokoch 1945 – 1953 starostlivosť o hrnčiarstvo a majoliku keramička Júlia Kováčiková-Horová. Sústredila sa na vyhľadanie a zorganizovanie výrobcov, na ich zaškolenie pre súčasnú výrobu, na zabezpečenie hmotného vybavenia dielní, na preštudovanie sortimentu slovenského hrnčiarstva a majoliky a na návrhársku prácu pre jednotlivé dielne. Z podnetu ÚĽUV-u vzniklo roku 1947 hrnčiarske výrobné družstvo v Pozdišovciach s pobočkou v Pukanci, kde to umožňoval počet výrobcov a kde ÚĽUV získal pre novú myšlienku ľudí. V oboch strediskách ÚĽUV zriadil dielňu a vybavil ju kruhmi a elektrickými pecami. Po roku 1952, keď výrobné družstvá prevzal Slovenský zväz výrobných družstiev, začal ÚĽUV spolupracovať s jednotlivcami. Rušenie živností v 50. rokoch sa totiž existenčne dotklo aj hrnčiarov.

Roku 1955 ÚĽUV začal spoluprácu s výrobcami v pôvodných hrnčiarskych strediskách, konkrétne v Bardejove (Ján Frankovič), Pozdišovciach (Michal Parikrupa), Prešove (Jozef Koloži), Držkovciach (Ľudovít Bráz, Ján Dusza, neskôr František Molnár, Ján Kartík, Jozef Moravčík, Ján Bajusz), Meliate (Ján Kožiar, Jozef Lipták), Šiveticiach (Ján Kováč), Pukanci (Ján Moravčík, Ján Majláth, Ján Könyveš, Viliam Frank), Haliči (Ján Zerola) a inde. V 60. rokoch sa do spolupráce zapojili výrobcovia v Brehoch (Ján Brodziansky), Novej Bani (Ján Schnier), v Snine (Ján Halamka), v 70. rokoch Emil Majnhold v Ľubietovej a neskôr ďalší a ďalší, z ktorých mnohých – aj tých súčasných – možno nájsť v našej elektronickej encyklopédii výrobcov.

Pôsobenie prvej výtvarníčky ÚĽUV-u pre keramiku Júlie Kováčikovej-Horovej sa najvýraznejšie prejavilo v Pozdišovciach. Podnecovala hrnčiarov do vlastnej tvorivosti a pripravila viacero návrhov na drobné úžitkovo-dekoratívne predmety s charakteristickými znakmi keramiky tohto strediska. Pod jej vedením vznikol celý rad netradičných výrobkov, napr. súpravy na mlieko, na víno, kávu i čaj, dózy, cukorničky, soľničky, popolníky, vázy, súpravy na ovocie, lampy. Výtvarníčka je tiež autorkou známeho motívu karičiek – tancujúcich postáv, ktorý sa dodnes v rôznych variáciách používa vo výzdobe pozdišovskej keramiky. V ďalších obdobiach pôsobili v starostlivosti o hrnčiarsku výrobu v ÚĽUV-e Ľubomír Jakubčík (v rokoch 1953 – 1973), Ladislav Beránek (1962 – 1966), Eva Kramplová (1972 – 2016) a Peter Heriban (od roku 2016).

Spoluprácou s hrnčiarmi ÚĽUV od počiatku svojej činnosti zachovával výrobu pôvodných regionálnych typov hrnčiarskych výrobkov. Výrobcovia nadväzovali na miestne tradície a osobne prevzaté vedomosti od predchodcov. Väčšina tradičných výrobkov sa preniesla k mestskému zákazníkovi v pôvodnej forme.

V 70. rokoch začala nastupovať generácia výrobcov, ktorá poväčšine nadobudla znalosti o výrobe z hliny už v stredných umeleckých školách, keramických školách alebo z vlastného záujmu ako samoukovia. Tradičný hrnčiarsky sortiment poznávali štúdiom a v kontakte so starými majstrami alebo s výtvarníkmi ÚĽUV-u. S generačnou výmenou výrobcov sa výroba preniesla aj do nových lokalít, napr. tradičnú hrnčinu z Trstenej vyrábal keramikár v Trnave, Držkovce sa robili v Bratislave, Snina v Nitre, Liptov v Námestove, Pozdišovce v Šamoríne, Bardejov v Kurime, Beluj v Pukanci a podobne. V predajniach ÚĽUV-u sa prvé keramické výrobky, ktoré pochádzali z prenesenej výroby, objavili roku 1971.

V niektorých tradičných hrnčiarskych lokalitách (Bardejov, Držkovce, Meliata, Snina) pokračovala výroba pôvodného sortimentu. Hrnčiari si prispôsobovali veľkosť nádob, ale tvar a dekór nemenili. V iných lokalitách popri tradičnom sortimente vznikali aj nové druhy výrobkov. U Jozefa Koložiho z Prešova bola charakteristická aktuálnosť a funkčnosť sortimentu na použitie v domácnosti namiesto iných továrenských výrobkov (pohárov, hrncov, mís na kvety a pod.). Ján Kováč zo Šivetíc ako vynikajúci kruhár točil nádoby obrích rozmerov. Jeho meno je spojené aj s úsilím ÚĽUV-u o obnovenie zadymovanej keramiky v polovici 50. rokov. V Pozdišovciach bol novátorským úsilím najmä vo farebnosti a dekóre známy Michal Parikrupa. Vracal sa k návrhom J. Kováčikovej-Horovej, upravoval tradičný vzor, rozširoval sortiment o popolníky, vázy, pohárové a miskové súpravy. V Pukanci sa výrobky inovovali od 60. rokov (stolovacie súpravy, soľničky, popolníky, plastiky, svietniky). Pôsobenie výtvarníka je zreteľné aj v Brehoch vo výrobkoch varnej hrnčiny a úžitkového riadu na stolovanie, ktorú s hrnčiarom Jozefom Brodzianskym obnovil a inovoval Ladislav Beránek.

Výrobcovia, ktorí výrobu prenášali do nových lokalít, sa pridržiavali starých vzorov, úpravy robili väčšinou len vo výzdobe. Novonavrhnutá bola len malá časť výrobkov. Hrnčiarska výroba organizovaná v ÚĽUV-e v priebehu vývoja prispôsobovala svoj sortiment dobovým požiadavkám. Mnohé z výrobkov zobrazených v regionálnych typoch sa už nevyrábajú. Hrnčiarske výrobky so svojimi overenými klasickými tvarmi nádob si nevyžadovali zásadné zásahy a i dnes, keď je zaručená zdravotná neškodnosť použitých materiálov, môžu slúžiť vo svojej pôvodnej podobe i funkcii. Ďalší vývoj hrnčiarskeho remesla závisí od viacerých faktorov, ohrozený je však najmä znižujúcim sa počtom hrnčiarov a nedostatočným odbytom ich výrobkov.

 
 

Literatúra a odkazy

| Botík, Ján et al.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska 1. Bratislava: Veda 1995.
| Lichard, Daniel: Hrnčiarstvo. Bratislava: ÚĽUV 2002.
| Paličková-Pátková, Jarmila: Ľudová výroba na Slovensku. Bratislava: Veda 1992.
| Plicková, Ester: Pozdišovské hrnčiarstvo. Bratislava: SVKL 1959.
| Plicková, Ester: Krása hliny. Tri storočia tradičného hrnčiarstva na Slovensku. Bratislava: Fortuna Print 1996.
| Plicková, Ester: Podoba človeka v tradičnej hrnčiarskej plastike. In: Remeslo, umenie, dizajn. 6, 2005, č. 1, s. 34 – 38.
| Stano, Pavol: Hrnčiarstvo v slovenskej ľudovej umeleckej výrobe. Bratislava: ÚĽUV 1962.
| Turzová, Marta: Belujské hrnčiarstvo. Martin: Osveta 1990.
| Valentová, Zora: K vývoju vo výrobe keramiky v ÚĽUV-e. In: Valentová, Zora (zost.): Keramika. Staré techniky pre nový život (zborník zo sympózia remeselníkov). Bratislava: ÚĽUV 2004, s. 54 – 63.

 
 
⇧ horeÚstredie ľudovej umeleckej výroby © 2017