« | Tradičné remeslá a domácke výrobyHalenárstvo
PhDr. Alžbeta Gazdíková – SNM-EM Martin
 

« späť | Encyklopédia Tradičné remeslá a domácke výroby

 
Autor hesla: PhDr. Alžbeta Gazdíková – SNM-EM Martin

Halenárstvo

– domácka a remeselná výroba vrchných odevných súčastí prevažne z bieleho (menej z hnedého, zo sivého a z čierneho) súkna pre mužov a ženy z dedinského prostredia na obradové a sviatočné príležitosti i na bežné nosenie v chladnom počasí. Výrobky halenárov boli drahé, ich vlastníctvo bolo jednou z foriem majetkovej prezentácie nositeľa.

 
 
 

Výrobky

Medzi tradičný vidiecky vrchný odev na našom území patrili tri základné typy halenárskych výrobkov – halena, huňa a kabanica. Nosili ich najmä muži, zriedkavejšie ženy. Jednoduchý strih bol zväčša rovnaký pre muža aj ženu. Odlišovali sa veľkosťou, konkrétny odev však v jednej rodine neraz nosili muž aj žena. Muži mávali haleny, hune, kabanice zvyčajne prehodené cez jedno alebo obidve plecia, pričom rukávy boli často zašité a slúžili ako vrecká. Ženy ich nosievali oblečené do rukávov. Ak boli haleny, hune, kabanice súčasťou pracovného odevu, do rukávov si ich obliekali aj muži a odev si prepásavali remeňom, šnúrou alebo špagátom.

Halena (širica, čuha, surovica, halina) bol dlhý súkenný kabát prevažne bielej farby s veľkým obdĺžnikovým golierom (hazucha, grzno, chochol). Golier siahal do polovice chrbta a v nepriaznivom počasí sa prehadzoval cez hlavu. Halena bola tvorená z niekoľkých rovných dielov, predná strana s preloženým okrajom po celej dĺžke sa spínala ozdobnou retiazkou alebo zdobeným remencom s prackou. Známa bola pravdepodobne už pred 16. storočím. Začiatkom 20. storočia patrila k sviatočnému odevu majetnejšieho muža a k svadobnému odevu ženícha. V okolí Nového Mesta nad Váhom obliekali halenu aj ženy. Halena z domáceho hrubého súkna bola zväčša pracovným odevom a ešte v prvej polovici 20. storočia ju nosili najmä furmani, pastieri, hlásnici a strážnici. Slúžila aj ako prikrývka.

Huňu obliekali muži aj ženy, bola bez goliera a siahala približne po kolená. Šila sa z hrubého domáceho súkna bielej, sivej, čiernej alebo hnedej farby. Patrila k najjednoduchším a najstarším vrchným odevným súčastiam, vyskytovala sa aj u iných národov. Jednoduchý rovný strih umožňoval využiť materiál bezo zvyšku. Huňa sa len zriedkavo šila aj deťom. Ešte koncom prvej polovice 20. storočia bola ojedinele súčasťou pracovného odevu pastierov, obecných strážnikov, furmanov.

Kabanica (halena, kabaňa, čuha, deštenák, gubka, krídlový kabát, sukmana, suknica, sukna, kurtka, hunienka) bola strihovo zložitá súkenná odevná súčiastka. Základom bol kimonový strih bez ramenných švíkov, predný a zadný diel tvorili jeden celok. Charakteristické bolo klinovité rozšírenie   zadného dielu a bokov. Dĺžkou sa odlišovala podľa regiónov od pása do polovice stehien. Prevládala biela farba základného materiálu, v niektorých regiónoch (Detva, Orava, Spiš, Liptov) si u mužov získala obľubu čierna a tmavohnedá farba. Kabanice šité pre ženy mali niekde osobitné formy (Hont, Horehronie). V druhej polovici 19. storočia sa nosili kabanice na väčšine územia Slovenska, v priebehu prvej polovice 20. storočia ich postupne nahrádzali mestské a konfekčné formy kabátov.

 
 

Materiál

Základným materiálom na zhotovenie haleny, hune alebo kabanice bola tkaná textília z ovčej vlny – súkno. Surovina sa spracovávala domáckym, remeselným, manufaktúrnym a neskôr priemyselným spôsobom. Pri domáckej výrobe sa používala vlna v prirodzených farbách – bielej, čiernej, hnedej, prípadne sivej, nazývanej buravá. Sivý odtieň súkna vznikol aj miešaním bielej a čiernej vlny. Súkno vyrobené domáckym spôsobom bolo pomerne hrubé a nebolo zbavené prirodzenej mastnoty. Výrobky z neho chránili nositeľa nielen pred chladom, ale aj pred vlhkom. Od 18. storočia sa vo vidieckom prostredí používalo aj manufaktúrne a priemyselne vyrobené tenšie súkno. Remeselne, manufaktúrne a priemyselne vyrábané súkno sa farbilo, čím strácalo prirodzenú mastnotu a tým aj odolnosť proti vlhkosti.

 
 

Technologické postupy a pracovné nástroje

Halenárstvo technologicky nadväzovalo na spracovanie vlny a výrobu súkna. Vo vidieckom prostredí boli nevyučení halenári aj roľníkmi, chovateľmi oviec a väčšinou sa podieľali aj na výrobe súkna. Ovčiu vlnu po ostrihaní a rozdelení podľa kvality čistili a česali pomocou dvoch česákov, nazývaných krample či hachle. Jemne rozčesanú vlnu (rúnko, plást) spriadali na praslici a tkali na rozmernejších súkenníckych krosnách plátnovou väzbou. Nedostačujúca hustota tkaniny sa upravovala valchovaním v osobitnej technickej stavbe – valche, kde sa vlnená textília splstila vo vode, najlepšie teplej. V niektorých oblastiach (Horehronie) robili i barančokavie, hrčkavie súkno so zatkávanou jarnou jahňacou srsťou. Súkno so slučkami sa pokladalo za vzácnejšie.

Na remeselnú, manufaktúrnu či priemyselnú výrobu súkna sa využívali dokonalejšie česacie, spriadacie a tkacie stroje.     Tenšie priemyselne vyrobené súkno začali prví používať remeselníci. Pri šití sa materiál využíval s čo najmenšou stratou. Na meranie používal halenár špagát a jednotlivé miery vyznačoval na súkne uzlíkom. Halenu ručne zošíval hrubšou ihlou a tenším ľanovým špagátom. Halenárstvom sa zaoberali muži.

Z výzdobných techník bolo najpoužívanejšie našívanie kontrastných vlnených šnúr     okolo okrajov a dominantné zdobenie nimi na zadnom diele a predných dieloch (Orava, okolie Trenčína). Jednoduché aplikácie z farebného továrenského súkna   sa umiestňovali na dolné okraje rukávov, úzke pásy lemovali okraje na predných dieloch a hazuchy halien. Výšivka plným stehom farebnou vlnou na predných dieloch i na hazuchách bola zastúpená vo viacerých regiónoch. Výrazné aplikácie z farebnej kože s výšivkou na kabaniciach boli charakteristické pre Gemer. Súčasťou zdobenia boli aj kožené remence s vyrazeným vzorom, kovové pracky alebo reťaze. Dlhé haleny z južných regiónov stredného Slovenska boli známe jednoduchým motívom z úzkych remencov vytvoreným prešívaním okolo zapínania. Ich dlhé konce viseli vedľa okrajov predného dielu. Na kabaniciach možno nájsť zapínanie ozdobnými mosadznými a inými kovovými háčikmi.

Rozsah a použité techniky výzdoby zaraďovali súkenné odevné súčasti buď medzi sviatočný, alebo každodenný odev. Vrchný odev na každodenné nosenie nebýval zdobený.

 
 

História

Archeologické, ikonografické a archívne materiály potvrdzujú existenciu vlnených textílií na Slovensku už od predslovanského obdobia a ich kontinuálne využívanie ako základného odevného materiálu až do súčasnosti. Na zobrazeniach postáv z konca 18. storočia je zreteľná tvarová podobnosť s dlhými halenami, kratšími huňami či jednoduchšími kabanicami, ako ich poznáme z konca 19. a zo začiatku 20. storočia.

Výroba súkna a jeho ďalšie spracovanie boli tesne prepojené. Na Slovensku existovalo od 15. storočia 64 cechov, ktoré vyrábali súkno, a v zmenenom počte pretrvali až do 19. storočia. Často vytvárali spoločné cechy s krajčírmi, gombičkármi, valchármi, so ševcami a so súkenníkmi. V období panovania Jozefa II. (1780 – 1790) vznikli u nás početné manufaktúry na výrobu súkna. Modernizáciou technického vybavenia sa menili na továrne, ktoré výrazne konkurovali remeselníckym dielňam a postupne obmedzovali ich produkciu. Súbežne existovala ľudová výroba súkna na rozsiahlom území horských oblastí, čo dokladajú aj údaje od polovice 18. storočia. Štatistiky z roku 1930 uvádzajú najväčší počet výrobcov v severných oblastiach Slovenska, kde si pre vlastnú potrebu vyrábalo súkno 6 638 obyvateľov. Ľudová výroba súkna sa ojedinele udržala v niekoľkých horských lokalitách do polovice 20. storočia. V oblastiach s domáckou produkciou súkna existovala aj domácka výroba súkenných odevných súčastí.

Šitie halien na Slovensku sa teda vyskytovalo vo dvojakej forme – ako remeslo s kvalifikovanými pracovníkmi a ako druh domáckej výroby. Halenárska výroba nebola sústredená v centrách s intenzívnou produkciou, ale v územne rozptýlených lokalitách. Prvé údaje o halenárskych cechoch zo 16. storočia potvrdzujú výrobu a používanie vlnených odevných častí. Často boli členmi cechu súkenníkov alebo krajčírov. V posledných fázach existencie halenárskeho remesla od 19. do polovice 20. storočia prevzali jeho výrobný sortiment krajčíri, najmä strihovo zložitejšie kabanice. Postupný zánik remesla ilustruje údaj z roku 1931, keď pracovalo pre trh už len 28 výrobcov.

Remeselná výroba halien a rozšírenie cechov boli najviac zastúpené v Bratislavskej, Nitrianskej, Tekovskej, Zvolenskej, Novohradskej, Gemerskej a Abovskej župe. Halenári spočiatku šili pravdepodobne aj z domáceho hrubého súkna, postupne používali výhodnejšie ponuky tenšieho remeselného a manufaktúrneho súkna. Výskyt halien z tenšieho remeselného súkna v ľudovom odeve sa približne kryje s oblasťou, kde boli v minulosti halenárske cechy. Halenári šili na objednávku, ale tovar distribuovali aj na trhoch a jarmokoch.

Domácke šitie halien sa sústreďovalo najmä v horských oblastiach Slovenska s dostatkom doma vyrobeného základného materiálu. Výrobcovia si šili haleny pre vlastnú potrebu a pre blízke okolie, čím dopĺňali finančný príjem rodiny. Halenárstvo ako domácka výroba pretrvalo dlhšie než remeselná výroba – súpisy z roku 1930 uvádzajú, že pre vlastnú potrebu vyrábalo haleny podomácky 2 647 osôb, najviac v regióne Šariša.

V prvej polovici 20. storočia boli súkenné odevné súčasti v ľudovom odeve postupne nahrádzané mestskými formami odevu.

 
 

Výroba organizovaná v ÚĽUV-e

Haleny, hune, kabanice sa stali inšpiráciou aj pre textilných a odevných výtvarníkov tvoriacich v ÚĽUV-e. Popri ľudovom odeve navrhli a realizovali módny odev inšpirovaný ľudovým odevom, jeho výzdobou, farebnosťou, materiálom, strihom. Medzi prvé patria návrhy Oľgy Bujnákovej z roku 1947 a Eleny Holéczyovej z rokov 1948 – 1949. Najviac návrhov pochádza z 80. a 90. rokov 20. storočia, keď vznikli celé kolekcie módnych odevov. V nich, aj keď v menšom počte, boli aj návrhy inšpirované tradičnými halenami a kabanicami. Išlo predovšetkým o dámske kostýmy, vesty, plášte a rôzne dlhé kabáty. V niektorých modeloch prevládala inšpirácia materiálom, jeho farebnosťou, v iných bol základom inšpirácie strih alebo detaily výzdoby. Výtvarníci Jozef Bajus, Klára Brunovská, Dagmar Hilbertová, Eva Kováčová, Silvia Ondrišová vo svojich modeloch           kultivovane a príťažlivo prepojili módne trendy doby a vybrané prvky tradičného odevu.

 
 

Literatúra a odkazy

| Botík, Ján – Slavkovský, Peter, a kol.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska 1. Bratislava: Veda 1995.
| Furmánek, Václav – Pieta, Karol: Počiatky odievania na Slovensku. Bratislava: Tatran 1985.
| Apáthy, Š. (ed.): Horehronie: Kultúra a spôsob života ľudu. Bratislava: SAV 1969.
| Kolektív autorov: Etnografický atlas Slovenska. Bratislava: Veda 1990.
| Markov, Jozef: Slovenský ľudový odev v minulosti. Bratislava: SVKL 1956.
| Nemeskürthyová, Ľudmila: Katalóg cechových remesiel. Rkp. materiál. Bratislava 1978.
| Paličková-Pátková, Jarmila: Ľudová výroba na Slovensku. Bratislava: Veda 1992.
| Špiesz, Anton: Remeslá, cechy a manufaktúry na Slovensku. Martin: Osveta 1983.
| Špiesz, Anton: Remeslo na Slovensku v období existencie cechov. Bratislava: Vydavateľstvo SAV 1972.

 
 
⇧ horeÚstredie ľudovej umeleckej výroby © 2019