« | Tradičné remeslá a domácke výrobyDruganie
PhDr. Juraj Zajonc, CSc. – Ústav etnológie a sociálnej antropológie SAV
 

« späť | Encyklopédia Tradičné remeslá a domácke výroby

 
Autor hesla: PhDr. Juraj Zajonc, CSc. – Ústav etnológie a sociálnej antropológie SAV

Druganie

– spôsob skrúcania vlákien do nite, ktorá bola v porovnaní s pradenou niťou hrubšia, nerovnomerná a mala slabší (ak bola z vlny) alebo silnejší (ak bola z konopy), prípadne ľavosmerný zákrut. Od pradenia sa druganie líšilo aj použitím špecifických nástrojov. Druganie sa v hovorovom jazyku nazývalo aj pradením a bolo súčasťou ručnej domácej a remeselnej výroby textilu. Zhotovovanie nití s ľavosmerných zákrutom sa využívalo aj v manufaktúrnej výrobe, no nenazývalo sa druganím.
V domáckej a remeselnej produkcii textilu – v gubárstve a súkenníctve – drugali ženy i muži. Ako prípravnej fáze niektorých postupov zhotovovania textilu (napr. pri domáckom pletení obuvi) alebo ako špecializovanej domáckej výrobe (napr. druganie dratiev, motúzov) sa mu venovali iba muži.
Pri skrúcaní nití z rastlinných vlákien sa druganím označovalo aj neporiadne, nedbalé pradenie, ktorého nežiaducim výsledkom bola slabo skrútená alebo nerovnomerne hrubá niť, negatívne hodnotená napr. ustáleným spojením „niekde vlas, inde klas“. Ojedinele sa druganím nazývalo aj súkanie – skrúcanie nití do šnúry, motúza.

 
 
 

Výrobky

Drugané vlnené nite s ľavosmerným zákrutom sa používali ako osnova pri tkaní súkna a gúb. Drugané vlnené nite so slabším zákrutom a väčšou hrúbkou, než mali pradené a drugané osnovné nite, tvorili pri tkaní súkna a gúb útok,   pričom ich hrúbka bola často nerovnomerná. Odlišný smer zákrutu osnovy a útku, slabý zákrut útkových nití a ich mäkkosť boli predpokladom dobrého spojenia oboch sústav nití pri tkaní i kvalitného splstenia (ubitia) vlnenej tkaniny pri valchovaní. Drugané nite sa používali aj na pletenie obuvi ihlicami a na pletenie zápästkov na forme, pretože iba z nich bolo možné zhotoviť dostatočne mäkký a zároveň hrubý pletený textil.

Drugané konopné, prípadne ľanové nite mali silnejší zákrut než pradené nite a ich zákrut mohol byť aj ľavosmerný. Buď sa zhotovovali vo veľkej dĺžke, alebo mali len niekoľko metrov či desiatok centimetrov. Drugané nite mali osobitý účel. Hrubá, pevne skrútená niť z dlhých rastlinných vlákien, nazývaná dratva, bola určená na zošívanie, prešívanie kože a súkna. Ešte hrubší a pevnejší bol motúz, ktorý sa používal na priviazanie, zviazanie, upevnenie predmetov, častí odevu atď. Len z oravskej obce Žaškov je známy údaj, že drugané konopné, prípadne ľanové nite používali nielen ako materiál na skrúcanie povrazov, ale aj na tkanie hrubého plátna.

Oblasti výroby na Slovensku
V závislosti od oblasti či lokality sa druganie vlny líšilo od jej pradenia buď vo všetkých prvkoch, alebo iba slabším zákrutom nite. V tejto súvislosti E. Marková konštatovala, že všade, kde sa ešte v 20. storočí domácky spracúvala vlna, poznali jej dvojité pradenie, teda pradenie a druganie. Nie všade však mali tieto dva spôsoby skrúcania vlnených vlákien samostatné pomenovanie a označovali ich len ako pradenie. Skrúcanie rastlinných vlákien, nazývané v textilnom názvosloví lokality či oblasti druganím, sa od pradenia nití líšilo predovšetkým použitím špeciálneho nástroja a nerovnomernou alebo väčšou hrúbkou nite, nie vždy však menším alebo ľavosmerným zákrutom.

Západné Slovensko. V tejto časti Slovenska drugali vlnu s použitím jednoduchých nástrojov v oblasti horného Považia a Strážovských vrchov. Podľa etnografických údajov bolo na západnom Slovensku ešte v 20. storočí rozšírené aj druganie konopných vlákien na dratvy a motúzy.

Stredné Slovensko. V každom z jeho historických regiónov sa podľa dostupných údajov v 19. a prvej polovici 20. storočia v domáckej výrobe spracúvala druganím vlna na nite, z ktorých sa zhotovovali tkaniny i pletené textílie. Vlnené nite na útok tu v 18. a 19. storočí drugali aj v remeselníckych súkenníckych dielňach v Dolnom Kubíne, Banskej Bystrici, vo Zvolene, v Lučenci a inde. V 20. storočí aj v tejto časti Slovenska drugali vlákna konopy na dratvy a motúzy.

Východné Slovensko. Domácke druganie vlny tu bolo ešte v polovici 20. storočia spojené nielen s domáckym tkaním súkna, ale aj gúb, a to tak pri ich domáckej, ako aj remeselnej výrobe. Gubárstvo bolo najmä v 19. storočí rozšírené v Gemeri, Šariši, Zemplíne, Above a v Užskej župe. Druganie bolo aj súčasťou prípravy materiálu na tkanie súkna v remeselníckych dielňach, ktoré sú ako súčasť cechov doložené z 15. až 17. storočia napr. z Košíc, Levoče, Kežmarku, Bardejova, Rožňavy, zo Sabinova. Aj v tejto časti Slovenska ešte v 20. storočí drugali konopné dratvy a motúzy.

 
 

Materiál

Druganím sa spracúvali na nite vlákna vlny, konopy a ojedinele aj ľanu. Účelom drugania vlny bolo získať hrubú mäkkú niť, ktorá slúžila ako útok do tkanín alebo sa používala aj ako východiskový materiál na pletenie ihlicami. Druganím sa spracúvali najmä krátke vlákna vlny. Vlákna konopy, ktoré boli určené na druganie, mali byť skôr dlhé než krátke, aby boli nite, dratvy či motúzy pevné.

 
 

Technologické postupy a pracovné nástroje

Pred druganím sa vlna zbavovala nečistôt a následne sa upravila mykaním. Na to slúžili krample – dvojica dosiek (s držadlami) potiahnutých kožou, v ktorej boli zapustené drôtiky v tvare obráteného veľkého L. Mykaním sa vlna čistila a jej vlákna sa dostali do rovnobežnej polohy. Konopné (i ľanové) vlákna sa česali na šteti, ktorú tvorila kruhová alebo štvoruholníková doštička s kovovými ostňami upevnená v strede podlhovastej dosky. Česaním sa z vlákien konopy i ľanu odstránili zvyšky nečistôt a oddelili sa od seba vlákna rozličnej dĺžky a kvality.

Upevnenie vlákien. Najjednoduchším spôsobom upevnenia bolo držanie vlny alebo kúdele (konopných a ľanových vlákien) v ruke alebo ich zachytenie pod pazuchou. Pri druganí konopných vlákien háčikom v Hornej Súči i ručným rámikovým kolovrátkom v Lesnici držal muž konopné vlákna prstami ľavej ruky iba v mieste, v ktorom sa skrúcali do nite. Ešte neskrútené vlákna mu viseli voľne z dlane ľavej ruky alebo ich mal na kolenách. Pri druganí na súkenníckom kolovrate držala osoba chumáč vlny v ľavej dlani a kôpku vlny, z ktorej chumáče vyberala, mala trebárs na kolenách.

Z 19. storočia z Oravy pochádza ojedinelý textový a obrazový doklad o upevnení vlákien, z ktorých sa skrúcala niť, na tele, konkrétne na hlave pod šatkou. Údaj sa síce priamo týka pradenia, no obsahuje aj zmienku vytvárajúcu predpoklad, že tento spôsob upevnenia pradiva používali pri druganí vlny aj pastieri oviec.

Vlna a kúdeľ mohli byť pri druganí na paličke, háčiku, mutvici i ručnom rámikovom kolovrátku aj položené na rovnej ploche (napríklad na doske stola, sedacieho nábytku, na okennej doske) a zaťažené. Alebo pri druganí dratvy jeden koniec konopných vlákien zavesili na klinec.

Praslica. Na upevnenie rastlinných vlákien a vlny pri druganí sa používala aj praslica. Základom tejto jednoduchej pomôcky bola palica, na ktorej boli vlákna počas drugania upevnené. Palica bola buď samorastlá, opracovaná ručne, alebo sústružená. Vlákna sa upevňovali na hornú časť palice praslice omotaním motúzom, stuhou alebo tkanicou. V obciach Králiky a Malachov používali pri druganí vlny praslicu so samorastlou, na hornom konci rozštiepenou palicou. Rázštep slúžil na zachytenie vlákien.

Tvar praslice a upevnenie jej palice určovali polohu osoby pri druganí. Ak palicu držala pod ľavou pazuchou alebo ak ju mala zastoknutú za pásom, horným lemom sukne, zástery alebo za opaskom ovinujúcim jej driek, mohla sa osoba pohybovať, stáť, prípadne i sedieť. Obrazové doklady z 18. a 19. storočia zobrazujúce druganie postojačky, v chôdzi, pri pasení oviec a pod. ukazujú, že táto činnosť nebola vykonávaná výlučne v zime v uzatvorenom priestore, ale že tvorila súčasť iných, aj v exteriéri a počas ostatných častí roka realizovaných aktivít. V prvej polovici 20. storočia bolo upevnenie praslice za pásom zaužívané pri druganí vlny v okolí Banskej Bystrice.

Telom drugajúcej osoby, ktorá však musela sedieť, bola zachytená aj prísedná praslica. Jej palica bola kolmo upevnená na jednom konci alebo v strede vodorovnej dosky, na ktorej sa pri pradení sedelo. V 19. a 20. storočí bola prísedná praslica najrozšírenejším druhom tejto pomôcky na území Slovenska. V okolí Banskej Bystrice používali pri druganí vlny praslicu, ktorej palica bola zastoknutá do dreveného klátika položeného na zemi.

Druganie vlny pomocou nástrojov. Na území Slovenska sa v domáckej výrobe na druganie vlny používali jednoduché nástroje, ktorých základom bola palička alebo rámik otáčajúci sa na osi. Druganie vlny pomocou týchto nástrojov sa od pradenia líšilo menšou rýchlosťou otáčania nástroja, prípadne aj opačným smerom otáčania, a ak šlo o vreteno, aj spôsobom jeho držania. Vretená používané na druganie boli zväčša dlhšie a ťažšie než vretená na pradenie. Otáčanie nástroja pri druganí, často doľava (proti smeru hodinových ručičiek), bolo náročnejšie než pri pradení. Menšia rýchlosť drugania umožnila venovať väčšiu pozornosť vyťahovaniu dostatočného množstva krátkych vlákien a ich skrúcaniu do hrubej, mäkkej nite. Pri druganí sa nástroje častejšie držali a otáčali vo vodorovnej alebo v mierne šikmej polohe. Zriedkavejšie sa nimi pracovalo vo zvislej polohe ťažšou časťou hore alebo dolu, teda ako s vretenom pri pradení.

V domáckej výrobe súkna a pri príprave vlny na pletenie ihlicami sa na druganie používali prevažne nástroje, ktorých základom bola drevená palička. V Dolnej Porube slúžila na druganie akákoľvek tenká, v Zliechove liesková palička. Smerom k dolnému koncu mierne hrubnúca palička bola aj jedným z dvoch nástrojov používaných na druganie vlny v Súčanskej doline. Palička mala na tenšom konci zárez, do ktorého sa zachytil koniec nite, ušúľanej na začiatku drugania. Palička sa otáčala vodorovne v hrsti pravej ruky kolmo od seba.

V Súčanskej doline drugali vlnu na pletenie obuvi aj pomocou dreveného háčika nazývaného druga alebo holka. Nástroj sa držal vo vodorovnej polohe a koniec s háčikom smeroval od druganej vlny. Drugajúca osoba otáčala drugu viac pohybom zápästia a predlaktia než prstami pravej ruky. Skrúcané vlákna smerovali od ľavej ruky k hornému koncu drugy a niť sa namotávala v jej dolnej časti, tesne nad háčik. Drevený samorastlý háčik, nazývaný kľučka, používali na druganie vlny aj v Kšinnej a Uhrovci. Pri druganí ho otáčali vodorovne v pravej dlani tak, že háčik kľučky smeroval k druganej vlne. Niť prechádzala od ľavej ruky na koniec háčika. Tam bola zachytená v záreze na konci kratšieho ramena háčika alebo omotaním okolo žliabku po obvode konca kratšieho ramena háčika. Odtiaľ niť pokračovala kolmo na paličku nástroja, na ktorú sa nad háčikom namotávala. V obciach na hornom toku rieky Nitra skrúcali pomocou dreveného háčika srsť z chvostov kráv do nití, z ktorých plietli kušnice (textília v tvare kvetu so štyrmi lupeňmi, do ktorej sa zabalilo konopné alebo ľanové semeno a vložilo sa do lisu pred lisovaním oleja).

V Uhrovskej doline slúžil na druganie vlny aj križik. Nástroj držal muž pri druganí v pravej dlani a otáčal ho vodorovne, pričom jeho koniec so vsadenou doštičkou smeroval k druganej vlne. Skrúcané vlákna išli od ľavej ruky na jeden z koncov doštičky, na ktorom boli omotaním v záreze zachytené. Muž niť namotával tesne nad krížením paličky a doštičky.

Vo Fačkove, v Čičmanoch, Zliechove, Dolnej Porube či vo Valaskej Belej drugali zas na mutvici, zhotovenej z vrcholca jedle alebo smreka. Tvorila ju palička s jedným   alebo dvoma krížmi z výčnelkov po orezaných bočných konárikoch nad sebou. Alebo kríž v strede mutvice tvoril kolmo vsadený kolík. Muž držal mutvicu vodorovne v pravej ruke pred sebou za tenší koniec a pri otáčaní ju nadhadzoval. Dolná časť mutvice s vyčnievajúcimi konárikmi smerovala od pradiva. Hotová niť sa navíjala nad kríž alebo medzi kríže mutvice. Vo Valaskej Belej podľa spomienok pamätníkov namotávali niť medzi výčnelky po konárikoch.

Palička bola aj základom vretena, ktoré bolo i nástrojom na druganie. Na vretene sa zo stredne dlhých až krátkych vlákien vlny drugali nite na útok a z dlhých vlákien sa priadla priadza na osnovu tkanín. Útkové nite boli mäkšie, menej skrútené a mali prípadne opačný zákrut. Zhotovovanie obidvoch druhov vlnených nití na vretene sa na väčšine územia Slovenska nazývalo pradením. Iba v niektorých obciach na východnom Slovensku tieto dve činnosti rozlišovali aj pomenovaním, pričom na druganie používali väčšie vreteno než na pradenie, nazývané druga, drugadlo, drugalec alebo drugalce. Vreteno držali pri druganí vodorovne bokom vpravo a otáčali ho smerom doľava. Alebo ho držali vo zvislej polohe ako pri pradení, no otáčali pomalšie a jeho dolný koniec súčasne opisoval kružnicu, čím bol zákrut vlákien malý.

V Strážovských vrchoch, v Uhrovskej doline, v Liptove, na Orave a Pohroní, v okolí Zvolena, Banskej Bystrice i v Novohrade slúžil na druganie vlny ručný rámikový kolovrátok.     Tvoril ho obdĺžnikový alebo sčasti oblý rámik, ktorý sa otáčal okolo osi vychádzajúcej z rukoväte. Vodorovné prečnievajúce priečky rámika boli zahrotené a na hornej priečke boli ukončené zárezom, guľôčkou alebo háčikom na zachytenie nite. Pradúca osoba držala takýto rámikový kolovrátok v pravej ruke a ľavou vyťahovala vlákna vlny. Rukou s kolovrátkom robila krúživý pohyb smerom doprava, čím sa rámik kolovrátku otáčal a niť zachytená na konci prečnievajúceho trámika sa skrúcala. Keď mala niť dĺžku od pradiva po kolovrátok v natiahnutej pravej ruke, osoba niť namotala okolo zvislých priečok rámika a pokračovala v druganí.

Druganie vlny pomocou zariadení. Pri remeselnej a manufaktúrnej výrobe vlnených tkanín sa osnovné nite so silnejším zákrutom i útkové nite so slabým zákrutom drugali na vretenovom súkenníckom kolovrate. Pri jeho použití nemalo skrúcanie nití so slabým a prípadne aj s ľavosmerným zákrutom zväčša špeciálne pomenovanie a nazývalo sa pradením. Iba remeselní tkáči gúb na východnom Slovensku v polovici 20. storočia rozoznávali, že na kolovrate sa útok do gúb drugá a osnova pradie, pričom pri druganí točili koleso kolovratu doľava. Tomu, že aj pri manufaktúrnej výrobe súkna skrúcali mäkšiu a hrubšiu priadzu smerom doľava, nasvedčuje údaj o používaní súkenníckeho kolovratu s prekríženou šnúrou. Prekríženie umožňovalo, aby sa pri otáčaní kolesa kolovratu doprava vreteno krútilo opačným smerom.

Pri druganí na súkenníckom vretenovom kolovrate sa vlákna najskôr pomocou otáčajúceho sa vodorovného vretena, poháňaného šnúrou z veľkého kolesa kolovratu, skrúcali, potom sa namotávali na vreteno a celý postup sa znova opakoval. Pri druganí sa koleso súkenníckeho kolovratu otáčalo pravou rukou, a to pomalšie než pri pradení, aby mala niť menší zákrut a aby bolo možné z ľavej ruky palcom a ukazovákom uvoľňovať väčšie chumáče vlny než pri pradení. Pri uvoľňovaní chumáčov sa ruka vystrela a vzďaľovala od hrotu vretena. Keď niť dosiahla dĺžku maximálnej vzdialenosti ruky od vretena, drugajúca osoba prestala vlnu z ruky uvoľňovať a kolesom otáčala dovtedy, kým nemala niť dostatočný zákrut. Potom niť nasmerovala na vreteno, na ktoré sa začala namotávať. Na usmerňovanie nite k hrotu vretena pri skrúcaní a na vreteno pri namotávaní slúžila latka so zárezmi a s oblúkovitým remeňom. Do oblúka remeňa bola vsunutá pravá noha, ktorou sa ovládala poloha priadze voči vretenu kolovratu.

Na druganie vlnených osnovných nití so silnejším zákrutom (od pradených nití sa často líšili len ľavosmerným zákrutom) sa v remeselnej i domáckej výrobe používal aj krídlový kolovrat. V domáckej výrobe slúžil aj na druganie vlnených nití určených na pletenie na ihliciach. Pri druganí na krídlovom kolovrate sa vlákna súčasne skrúcali do nite i namotávali na cievku kolovratu. Tento kolovrat sa však používal na druganie vlny pri jej domáckom spracovaní v oveľa menšej miere než vreteno. Ak mal totiž kolovrat dvojitý pohon (pohyb sa z jeho veľkého kolesa prenášal na pero – prvok zabezpečujúci stáčanie vlákien – aj na cievku kolovratu), vlákna vlny skrúcal príliš rýchlo a so silným zákrutom. Na skrúcanie mäkších nití so slabším zákrutom bol preto vhodnejší kolovrat s jednoduchým pohonom (pohyb sa prenášal iba na cievku a z nej trením aj na pero).

Druganie rastlinných vlákien pomocou nástrojov. Vývoj drugania ako špecifického spôsobu skrúcania rastlinných – v najväčšom rozsahu konopných – vlákien je s druganím vlny spätý iba sčasti. Ide o postupy – prípadne len o ich pomenovanie – prenesené z oblasti spracovania vlny do spracovania rastlinných vlákien. Ako druganie možno označiť aj spôsoby skrúcania rastlinných vlákien, ktoré sa síce v tradičnom textilnom názvosloví takto nenazývali, no z technologického hľadiska majú viaceré znaky technológie drugania. Vývoj týchto spôsobov skrúcania rastlinných vlákien je úzko spätý so zhotovovaním hrubých nití a súkaním (skrúcaním z nití) viacerých druhov šnúr – dratiev, motúzov i povrazov. Preto môžu byť spôsoby drugania nití z rastlinných vlákien buď pozostatkom vývojovo starších postupov, alebo modifikáciou remeselných postupov v domáckej výrobe.

Na dratvy sa druganím spracúvali dlhé, ale i menej kvalitné konopné vlákna. V Hornej Súči drugali dratvy na paličke nazývanej druga, ktorú otáčali pravou rukou vo vodorovnej polohe, natočenú smerom od pradiva. V Uhrovskej doline i v Dolnej Porube, v Súčanskej doline, horehronských obciach a inde skrúcali konopné dratvy na samorastlom háčiku. Pracovali s ním ako pri druganí vlny, pričom vlákna, vychádzajúce z pradiva a skrúcané do nite, smerovali na nástroj buď od háčika, alebo z druhého konca nástroja. Pri druganí nástroj otáčali vo vodorovnej polohe v pravej ruke. Dreveným háčikom, nazývaným haček, drugal do roku 1919 hrubé nite (nazývané svitky) aj výrobca povrazov v obci Kubrá pri Trenčíne. Drevené háčiky používali na druganie motúzov napr. v obci Štefanov, v Sliačoch na Liptove i v oravskej obci Novoť.

K nástrojom používaným na druganie motúzov z konopných vlákien patrila aj mutvica. Otáčali ju vo vodorovnej polohe, pričom bola k pradivu otočená koncom, na ktorom boli výčnelky po odrezaných konárikoch. Podľa údajov z obce Heľpa sa na skrúcané vlákna pľulo; zrejme preto, aby bol zákrut pevnejší.

Na kopanici Dolná Závrská (súčasť obce Horná Súča) používali na skrúcanie rastlinných vlákien do hrubých nití aj vreteno, nazývané furka alebo hačik. Vlákna skrúcali pravou rukou otáčaním furky vo vztýčenej polohe dreveným kolieskom, teda ťažším koncom, hore. Vlákna smerovali na furku od konca, ktorý muž držal pri druganí v ruke.

Na druganie hrubších nití a motúzov sa používal aj ručný rámikový kolovrátok, ktorý pri práci držali v pravej ruke. Údaje z okolia Galanty, z Kysúc, Oravy, Liptova či Turca naznačujú, že z konštrukčného a funkčného hľadiska sa rámové kolovrátky na druganie vlny a rastlinných vlákien neodlišovali. Len v niektorých lokalitách mal rámik okrem štvoruholníkového aj poloblúkový tvar.

Druganie rastlinných vlákien pomocou zariadení. V Očovej používali na súkanie dratiev, ktorými prišívali súkno na pletené kapce, krídlový kolovrat.

 
 

História

Druganie ako spôsob spracovania vlny sa na územie Slovenska dostalo pravdepodobne počas valaskej kolonizácie v 14. – 17. storočí. Poukazuje na to fakt, že skrúcanie vlákien do nite s použitím špecifických nástrojov, ktoré sa nepoužívajú pri pradení, bolo známe v obciach sčasti či úplne osídlených valaským obyvateľstvom. Na uvedený pôvod drugania vlny poukazuje aj fakt, že bolo súčasťou prác, ktoré vykonávali ovčiari pri pasení oviec na salaši i v zime počas pobytu v dedine. Druganie sa podľa etnografických údajov používalo na spracúvanie vlny pri domáckom tkaní súkna do konca 60. rokov 20. storočia. Do tohto obdobia tvorilo aj súčasť domáckej výroby obuvi pletenej ihlicami. Z rastlinných vlákien sa drugali hrubé nite a motúzy ešte začiatkom 70. rokov 20. storočia.

 
 

Výroba organizovaná v ÚĽUV-e

Ručne druganá vlnená priadza nepravidelnej hrúbky bola v ÚĽUV-e materiálom na tkanie hrubej vlnenej tkaniny – surovice. Tkanina sa používala na dekoratívne vankúše i dámske kabáty. Hrubá vlnená priadza druganá na súkenníckom kolovrate sa dodnes používa ako útok pri tkaní gúb.

 
 

Literatúra a odkazy

| Furmánek, Václav – Pieta, Karol: Počiatky odievania na Slovensku. Bratislava: Tatran 1985.
| Marková, Ema: Výroba gúb na Slovensku. In: Slovensky národopis. 12, 1964, s. 68 – 137.
| Marková, Ema: Ľudová pletená obuv z vlny. In: Slovensky národopis. 20, 1972, s. 610 – 629.
| Marková, Ema: Slovenské ľudové tkaniny. Bratislava: Veda 1976.
| Marková, Ema: Výroba halenového súkna na Slovensku. In: Slovenský národopis. 30, 1982, s. 69 – 88.
| Paličková-Pátková, Jarmila: Ľudová výroba na Slovensku. Bratislava: Veda 1992.
| Staňková, Jitka: Zvláštnost slovenského soukenictví – výroba gub. In: Národopisný věstnik českoslovanský. 32, 1951, č. 1 – 2, s. 370 – 380.
| Staňková, Jitka: Poznámky k papučářství v Súčanské dolině. In: Slovenský národopis. 2, 1954, s. 45 – 64.
| Zajonc, Juraj: Domácka výroba tkanín v juhozápadnom Zemplíne (1900 – 1990). In: Slovenský národopis. 41, 1993, s. 397 – 422.
| Zajonc, Juraj: Premeny vlákna. Trnava: Edition Ryba 2012.

 
 
⇧ horeÚstredie ľudovej umeleckej výroby © 2018