« | Tradičné remeslá a domácke výrobyDrotárstvo
Mgr. Katarína Hallonová – Považské múzeum v Žiline
 

« späť | Encyklopédia Tradičné remeslá a domácke výroby

 
Autor hesla: Mgr. Katarína Hallonová – Považské múzeum v Žiline

Drotárstvo

– špecifická forma ľudového sezónneho doplnkového zamestnania vykonávaná pochôdzkovým spôsobom, zameraná na opravy keramiky a plechového riadu a výrobu a podomový predaj jednoduchých úžitkových predmetov zhotovených špecifickými technikami z drôtu a plechu; neskôr aj remeslo, vykonávané dielenským a manufaktúrnym spôsobom.

 
 
 

Výrobky

Charakteristickým produktom vandrovných drotárov boli opravy keramických, porcelánových, sklenených či plechových nádob, prípadne hospodárskeho náradia z iných materiálov, napr. z dreva, prútia, zo slamy a pod. Drotári drôtom spevňovali nielen poškodenú, ale aj novú hrnčinu, aby zabezpečili jej vyššiu životnosť, a na opravy smaltovaného riadu začali využívať plech. Praktické skúsenosti s opletaním nádob využili pri výrobe sít a sietí na okná hospodárskych budov. Popritom z drôtu a plechu vyrábali jednoduché výrobky určené pre domácnosť a hospodárstvo, spočiatku také, ktoré si nevyžadovali povrchovú úpravu a bolo ich možné zhotoviť aj v náročných podmienkach vandrovky.

K najstarším výrobkom z drôtu patrili šparáky do fajok ukončené ozdobnou hlavicou, ktoré nosením na odeve nadobúdali funkciu mužského ľudového šperku, pasce na myši a potkany, podložky pod žehličky a horúce nádoby, neskôr náhubky na dobytok a psov, rošty na sušenie chleba a opekanie mäsa, koše na zemiaky a drevo, oberáky na ovocie, habarky na prípravu stravy pre hospodárske zvieratá, ale aj plechové cedidlá, lieviky, lopatky na smeti, strúhadlá, plechy na pečenie (tzv. tepše) a formičky na vykrajovanie pečiva. Hlavným zákazníkom vandrovných drotárov bola masa zväčša chudobného vidieckeho obyvateľstva. Preto okrem šparákov boli prvé výrobky z drôtu a plechu určené výlučne na praktické využitie pri hospodárstve a ich funkčnosť a úžitkovosť prevažovala nad estetickým riešením. Vyrábali sa čo najefektívnejšie s ohľadom na čo najnižšiu spotrebu materiálu a čo najjednoduchšie pracovné postupy a charakterizoval ich racionálny tvar, prísna účelovosť a funkčné uplatnenie ozdobných prvkov.

Prienik vandrovných drotárov do urbánneho prostredia a ich prechod na vyššie formy podnikania priniesol so sebou zdokonalenie pracovných postupov a masovú produkciu praktických a mnohostranne využiteľných výrobkov každodennej potreby na vysokej remeselnej i estetickej úrovni. Najmä v prípade drôtených predmetov predstavovali nový, neobvyklý a dovtedy málo rozšírený druh produktov, na prvý pohľad zaujímavých svojím dizajnom. Dielne ponúkali desiatky druhov výrobkov – kuchynské náčinie (habarky, naberačky, šľahače, lisy – tzv. pučidlá – na zemiaky, vidličky na mäso), košíky na pečivo a vajíčka, podnosy, lyžičníky, vešiaky na šaty a kľúče, podstavce a držiaky na najrozličnejšie účely, ale aj bytové doplnky (nástenné košíky na hrebene a kefy, poličky, rámy na fotografie) a osobné potreby (napr. sponky do vlasov či háčiky na šaty).

Pružne reagovali aj na požiadavky miestneho trhu a tradičný sortiment obohatili o nové druhy, špecifické pre krajiny, v ktorých pôsobili – stojany na pohľadnice a na noviny pre trafiky, podnosy na pivové poháre a fľaše, vyťahováky na zátky, kefy na čistenie fliaš, košíky na varenie zeleniny a stojany na varenie vajec (Nemecko); hygienické potreby pre hotely a penzióny (mydlovničky a stojany na zubné kefky), ale aj vybavenie do kuchýň – ochranné poklopy na potraviny, koše na varenie špargle, paráky na buchty, rošty na sušenie riadu, rošty na pečenie mäsa (Švajčiarsko); stojany na aranžovanie kvetov i ozdobné košíky na kvetináče (Belgicko, Holandsko); potreby pre vinárov, koše na zber slimákov, krajčírske figuríny a stojany na galantérny tovar a klobúky pre modistvá (Francúzsko). Detské hračky a vtáčie klietky boli špecialitou dielní v Poľsku a v Rusku a typickými výrobkami drotárov usadených v USA sa stali bytové doplnky, najmä kostry na svietidlá, a záhradný nábytok, ale aj skelety na pohrebné vence a na kvetinové dekorácie rozličných tvarov či bezpečnostné siete a mreže pre banky a pošty, zábradlia, kovové schodištia či výťahové klietky. Nemecké dielne so zavedenou zámočníckou výrobou dodávali na trh ozdobné kríže na cintoríny, reklamné vývesné štíty pre hostince, stojany pod umývadlá, zámky a kovania na okná, závory a zástrčky na dvere.

Rovnako bohatá a zaujímavá bola aj ponuka výrobkov z plechu. Zahŕňala bežné produkty pre domácnosti, hotely, reštaurácie a obchody (lopatky na múku a kávu, sitká, odmerky, kanvice, mnoho druhov hrncov – patentné aj špeciálne na varenie šunky a rýb, netradične tvarované formy na pečenie, boxy na uskladnenie potravín, pekáče na mäso, zmetáky, nádoby a lopatky na piliny a uhlie, pražiče na kávu, ale aj známe ruské samovary), potreby pre včelárov a chovateľov hydiny či produkty stavebného klampiarstva (krhly a vedrá na vodu, lavóry, kúpacie vane, bojlery, odkvapové rúry, nástrešníky, komínové nástavce, ozdobné chrliče a strešné krytiny z pozinkovaného plechu i farebných kovov). V spracovaní plechu vynikali najmä drotárske podniky v Nemecku a Poľsku, najkvalitnejšie medikováčske výrobky produkovali ruské manufaktúry.

Koncom 19. storočia sa objavili aj remeselne i výtvarne náročne spracované, často tvarovo komplikované a bohato zdobené úžitkovo-dekoratívne predmety vyrábané na objednávku. Boli výrazne poznačené slohovými vplyvmi rôznorodého pôvodu a v drotárstve sa začal utvárať smer umeleckoremeselného spracovania drôtu, ktorého najvýraznejším predstaviteľom boli Dlhopoľčania Jozef Holánik-Bakeľ (1863 – 1942) a neskôr Jakub Šerík (1907 – 1988). Jozef Holánik priniesol nový typ luxusných dekoratívnych bytových doplnkov – vázy, košíky, kalichy, kazety na cigarety a šperkovnice, ktoré plietol z mosadzného drôtu vlastnou originálnou technikou spájajúcou tradičné košikárske a drotárske pracovné postupy so šperkárskymi prvkami pripomínajúcimi filigrán.

Do umenia drôt, azda pre svoju zdanlivú všednosť, prenikol až v 40. rokoch 20. storočia, keď sa v Žiline začalo formovať Mestské múzeum (dnes Považské múzeum). Na objednávku Karola Guleju, člena jeho organizačného výboru, zhotovili starí drotárski majstri Jozef Kerak a Pavel Švábek z Veľkého Rovného a Vincent Korček a Jozef Kaprálik z Dlhého Poľa kolekciu rozmerných drôtených figúr ľudí, zvierat, rozprávkových bytostí a modelov dopravných prostriedkov a technických zariadení, a prvýkrát tak použili drôt na Slovensku v čisto výtvarnej tvorbe.

 
 

Materiál

Drotári na rozdiel od iných ľudových remeselníkov a výrobcov nevyužívali lokálne prírodné suroviny, ale orientovali sa na priemyselne vyrábaný materiál. Základná surovina, s ktorou pracovali, bol oceľový drôt rôznych hrúbok vo viacerých tvrdostiach – tvrdý a polotvrdý sa používal na tvarovanie kostier a nosných častí výrobkov, výpletov a ornamentov, mäkký, tzv. viazací, na opletanie keramiky a spájanie (zošívanie) jednotlivých častí výrobkov, veľmi tvrdý na výrobu pružín. Drôty z farebných kovov neboli pre svoje vlastnosti a vysokú cenu na výrobu úžitkových predmetov vhodné, zväčša nemali zodpovedajúcu tvrdosť. Príležitostne sa používali pri opravách predmetov z ušľachtilých materiálov, napr. porcelánu, skla, sepiolitu a pod.

Výlučne s drôtom pracovali drotári do polovice 19. storočia, s rozšírením smaltovaného riadu sa preorientovali aj na prácu s plechom. Na výrobky prichádzajúce do styku s potravinami najčastejšie používali pocínovaný, tzv. biely plech, mäkkým oceľovým plechom, tzv. čiernym, „plátali“ hrnce a vyrábali z neho predmety, na ktoré sa nekládli vysoké hygienické nároky alebo boli často vystavované vysokým teplotám (napr. pekáče). Plechy z farebných kovov – medi a mosadze – sa uplatnili v manufaktúrnej produkcii. Vyrábali sa z nich čajníky a kanvice, bábovnice, kotlíky na výrobu zmrzliny, samovary, lampáše a pod. V exteriéri sa pre svoju trvanlivosť s obľubou využíval aj pozinkovaný drôt a plech, v menšej miere aj zinkový, ten mal však nízku životnosť a pomerne rýchlo zvetrával. Vandrovní drotári kupovali materiál počas svojich pochôdzok v obchodoch so železiarskym tovarom, dielne zásobovali veľkoobchodníci a veľké manufaktúry odoberali drôt aj priamo od výrobcu.

Drotárstvo sa v súčasnosti opäť sústreďuje najmä na spracovanie drôtu. Do škály materiálov pribudli nové druhy, mnohé s lepšími úžitkovými vlastnosťami či so zaujímavým vzhľadom (včelársky, antikorový, hliníkový, pozlátený, postriebrený a strieborný, farebne lakovaný), ale aj drôty s rozličnými profilmi (oválnym, hranatým a pod.). Využívajú sa v neobvyklých kombináciách navzájom či v kombinácii s inými, v minulosti neznámymi materiálmi. Okrem plechu, keramiky a skla sa často spájajú s prírodninami, najmä horninami, drevom, papierom, ale aj plastom, epoxidovými živicami, plexisklom, so škvarou či svetelnými médiami.

 
 

Technologické postupy a pracovné nástroje

Spracovanie drôtu nevyžadovalo zložité pracovné postupy ani náročné nástrojové vybavenie. Základný sortiment drotárskych pracovných nástrojov a pomôcok ostáva podnes prakticky nezmenený. Drotári si spočiatku vystačili s nožíkom, so šidlom, s oceľovým kladivom, dvomi základnými druhmi klieští (štípacími na odstrihávanie drôtu, tzv. cvikačkami, a kliešťami s okrúhlymi zahrotenými čeľusťami na jeho uťahovanie a tvarovanie) a koženou kapsou, v ktorej nosili náradie. Práca s plechom bola náročnejšia aj na pracovné nástroje a pomôcky. Pribudli kliešte s rôzne veľkými plochými čeľusťami na ohýbanie plechu, drevené kladivo na jeho vyklepávanie, rôzne nákovky (babky), nožnice na plech, kružidlá, priebojníky, pilníky a rašple, ručné letovačky (kolby), pomôcky na tvarovanie plechu, kyselina soľná, salmiak, cín, nity a plechové záplaty (fleky). Neodmysliteľnou súčasťou drotárskej výstroje sa stala prenosná drotárska „dielňa“ v podobe drevenej debničky nazývanej krošňa alebo klomfa.

Ani prechodom na rozvinuté formy výroby sa vybavenie typickej drotárskej dielne príliš nezmenilo. Špecifický charakter materiálu a konštrukcia drôtených predmetov spôsobili, že sa aj v tomto období vyrábali ručne pomocou tradičných nástrojov. Pribudli len drevené stojany na odvíjanie drôtu, plniace funkciu cievky, a pár jednoduchých pomôcok na tvarovanie a stáčanie drôtu či šablón na výrobu pružín, ktoré si drotári vyrábali individuálne podľa potreby. Vo väčšine drotárskych dielní bol priestor aj na cínovanie predmetov. Naopak, plechové výrobky sa zhotovovali tradičnými klampiarskymi a medikováčskymi postupmi, a preto pri ich produkcii manufaktúry zavádzali profesionálne mechanické nástroje, ale aj elektrické stroje, čo mnohonásobne zvyšovalo produktivitu a efektivitu výroby a konkurencieschopnosť podniku. K základnému strojovému vybaveniu plechárskej dielne patrili stroje na strihanie, ohýbanie, falcovanie, obrubovanie a lisovanie plechu.

Na spracovanie drôtu vyvinuli drotári veľmi originálnu technológiu, založenú na ručnom ohýbaní a tvarovaní drôtu, bez použitia spájkovaných a zváraných spojov. Jednoduché pracovné postupy im umožňovali pracovať aj v tvrdých podmienkach vandrovky a veľmi rýchlo a efektívne sa prispôsobovať požiadavkám trhu. Drotárstvo sa vo svojich počiatkoch orientovalo na služby opravárenského charakteru, preto prvé skúsenosti práce s drôtom získavali drotári pri opravách keramiky a hospodárskeho náradia. Najstarším a najjednoduchším spôsobom bolo spájanie poškodených častí svorkami z oceľového drôtu, tzv. haftovanie. Najskôr sa črepy provizórne zlepili striedkou z rozžutého chleba, neskôr kašičkou zo zmesi múky a vody. Cez šidlom prevŕtané otvory umiestnené proti sebe pozdĺž praskliny sa prevliekli konce krátkeho drôtu a pevne sa navzájom stočili.

Zložitejšou formou bolo opletanie poškodených častí alebo celých predmetov, najčastejšie hlinených nádob, do drôtených sietí. Ich typ závisel od druhu výrobku, materiálu, z ktorého bol zhotovený, miery poškodenia a zručnosti drotára. Najčastejšie sa na hrdlo a spodok nádoby pevne založili drôtené obrúčky, medzi ktoré sa po celom obvode natiahli zvislé rebrá. O tie sa obtáčal špirálovito vedený drôt, ktorý s rebrami vytváral viac či menej pravidelné obdĺžnikovité, pri obrúčkach trojuholníkovité oká. Postupným sťahovaním celého výpletu vznikala pevná sieť, ktorá hlinenému riadu vrátila jeho pôvodné vlastnosti.

Pri výrobkoch z ušľachtilejších materiálov, akými boli porcelán alebo sklo, bolo treba brať do úvahy aj estetické hľadisko a vizuálne pôsobenie siete, a tak sa využívali textilné techniky odvodené od spracovania šitej čipky, ktoré umožnili vyhotoviť úhľadný výplet z tenšieho medeného alebo mosadzného drôtu s očkami v podobe pravidelných kosoštvorcov alebo oblúčikov s malými slučkami na vrchole. Pri drobných predmetoch, akými boli napr. fajky, sa očká miniaturizovali a ich striedavé radenie alebo reťazenie do stĺpcov či zoskupovanie do plôšok vytváralo pozoruhodné vzory.

Menšie dierky na plechovom riade sa upchali rozklepanými nitmi (nitovanie), väčšie sa flekovali. Z vonkajšej i vnútornej strany nádoby sa na miesto poškodenia položila v strede prederavená záplata z okrúhleho alebo oválneho plechu tak, aby jej otvor lícoval s dierou na nádobe. Kladivom sa na nákovke vyformovala do tvaru nádoby a potom sa cez dierky prevliekol nit a rozklepal. Na lepšie zaistenie tesnosti nádoby sa pod flek dával múčny tmel a hlavička nitov sa v oboch prípadoch ešte zacínovala. Pri veľmi poškodených nádobách sa vymieňali celé časti, napr. uchá, dná a pod., pričom sa spájali falcom.

Remeselné zručnosti získané pri opletaní nádob zúročili drotári pri zhotovovaní úžitkových predmetov. Výrobky z drôtu plietli a drôty sa navzájom zväzovali, stáčali alebo spájali pevnými či voľnými očkami. Základom každého drôteného predmetu bola kostra z hrubšieho drôtu, ktorá zároveň určovala i jeho tvar a vypĺňala sa rôznymi druhmi výpletov, najčastejšie špirálovitým alebo lineárnym viazaným, v menšej miere slučkovým, vychádzajúcim zo šitej čipky, alebo sieťami prevzatými z techník opletania keramiky, sporadicky aj špirálovitým a lineárnym obtáčaným a košikárskym výpletom. Výplety spevňovali kostru, vytvárali plochy a mali i dekoratívnu funkciu. Tenším viazacím drôtikom sa na výrobky pripevňovali ešte ďalšie funkčné a ornamentálne prvky. Kostra i výplet bývali z hladkého alebo z viacerých navzájom stočených drôtov. Výrobky zdobili dekoratívne prvky vo forme archaických lineárnych a špirálovitých foriem i jednoduchý geometrický ornament. Ich variovaním a kombinovaním vznikala bohatá škála plošných výzdobných motívov (najčastejšie vlnoviek, slučiek s rôzne modelovanými vrcholmi a okami, esovitých alebo srdcovitých závitníc, hviezdic, krížikov, osmičiek, kosoštvorcov či štylizovaných ďateliniek). Z priestorových ozdôb sa najviac uplatnili pružiny a jednostranné alebo obojstranné špirálovité kužele v podobe zvončekov a šišiek. Špirálovité obtáčanie kostry drôtom alebo pružinou či zúbkované alebo oblúkovité ukončenia okrajov predmetov pripomínali spevňovanie okrajov vyšívaných textílií farebnými niťami a špeciálny druh dekóru predstavovali aj monogramy, mená a vročenia.

Keďže stavba drôteného výrobku bola otvorená, všetky prvky, z ktorých sa predmet skladal, boli spravidla polyfunkčné (plnili konštrukčnú, prevádzkovú, ale aj estetickú funkciu) a museli byť v organickej jednote s jeho celkovým technickým a výtvarným riešením. Na predmete vytvárali hrubšie či jemnejšie štruktúry rôznej hustoty, často kontrastné alebo plastické, čo mu v spojení s neobvyklým materiálom dodávalo podmanivý a nevšedný vzhľad. Ručná výroba drôtených predmetov preniesla do nich individualitu svojho tvorcu, a tak každý jeden kus možno považovať za originál.

Hotové výrobky sa povrchovo upravovali cínovaním. Niektoré druhy vo veľkých manufaktúrach sa aj niklovali a neskôr chrómovali a luxusné úžitkovo-dekoratívne predmety z mosadzného a medeného drôtu a plechu sa pozlacovali a postriebrovali. V prvých desaťročiach 20. storočia sa natierali aj olejovými farbami. Čiernenie ponorením zahriateho výrobku do olejového kúpeľa alebo chemické patinovanie kovu patrí k postupom využívaným aj v súčasnom remesle.

 
 

História

Drotárstvo ako špecifický druh ľudového zamestnania má na Slovensku pôvodne lokálny charakter. Objavilo sa pravdepodobne začiatkom 18. storočia v dvoch hospodársky a sociálne najzaostalejších horských oblastiach Slovenska s krajne nepriaznivými geograficko-klimatickými podmienkami – v oblasti spišského Zamaguria, ako aj v okolí Žiliny a na Kysuciach. Pre miestnych obyvateľov sa stalo významným doplnkovým zdrojom príjmov a kompenzovalo im neefektívne poľnohospodárstvo a trvalý nedostatok iných pracovných príležitostí. Jeho vznik na severozápadnom Slovensku ovplyvnila existencia manufaktúr na ťažbu drôtu a valcovní plechu v Sliezsku a na Morave.

Drotárstvo sa rozvinulo vo viacerých podobách, ktoré takmer po celý čas existovali vedľa seba. Popri domáckej výrobe, keď celé rodiny (aj ženy a deti) celoročne opletali pre moravských hrnčiarov nový hlinený riad, aby zvýšili jeho odolnosť pri transporte na trhy a jarmoky, sa rozvíjala aj pochôdzková forma, ktorá postupne prevládla a drotárstvo sa stalo výlučne mužským zamestnaním. Na vandrovku, spočiatku sezónnu, neskôr i celoročnú, odchádzali dospelí muži s 10- až 14-ročnými chlapcami (džarkami, tiež pšenkami), ktorých učili remeslu a zároveň ich využívali na podomový predaj svojich výrobkov. Postupne prekročili hranice Rakúsko-Uhorska a prenikli i do cudziny, najmä do Nemecka, Poľska, Francúzska, Belgicka, Švajčiarska, Ruska, na Balkán, ba až do Strednej Ázie, na Sibír, Blízky východ a do Severnej Afriky. V priebehu 19. storočia remeslo nadobudlo masový charakter. Vandrovný drotár, ľudový typ v charakteristickom odeve s drevenou krošňou na chrbte, spola žobrák ovešaný drôtom a myšacími pascami, bol bežným javom na uliciach európskych miest a stal sa synonymom obyvateľa horného Uhorska – Slováka.

Od polovice 19. storočia prerástla vandrovka u mnohých drotárov do trvalého vysťahovalectva, a to aj do zámoria (do USA, Kanady, Brazílie, Argentíny, Mexika a Austrálie). Podnikavejší jednotlivci začali v cudzine postupne prechádzať na usadlý spôsob života. Pôvodne príležitostná práca s drôtom začala dostávať znaky remesla, ktoré sa stalo ich stálym zamestnaním a nadobudlo formu dielenskej výroby, organizovanej manufaktúrnym, neskôr – ku koncu storočia vo veľkých drotárskych podnikoch – i priemyselným spôsobom.

Prvé dielne slovenských drotárov vznikli ešte pred rokom 1850 v Prusku, menšie a stredne veľké podniky existovali aj v dnešnom Maďarsku a Rakúsku, vo Švajčiarsku, v Belgicku, Holandsku, vo Francúzsku, v Rumunsku, Slovinsku, Chorvátsku, na Balkáne, v Tunisku, v zámorí v Kanade, Mexiku, Argentíne i Brazílii. Najlepšie podmienky na podnikanie našli drotári v USA, najväčšie a najúspešnejšie drotárske fabriky pôsobili v Rusku. Vyrábali tovar nielen pre domácnosti, ale aj pre hotely a reštaurácie, pracovali pre armádu, transsibírsku magistrálu, tichomorskú flotilu, ropný priemysel, ba aj pre cársky dvor a svoje výrobky exportovali do Nemecka, Fínska, Perzie, Turecka i Číny.

Dielne sa delili na drotárske, plechárske alebo kombinované a popri produkcii drôtených výrobkov vykonávali aj špecializované zámočnícke, kováčske, klampiarske a medikováčske práce a práce súvisiace s povrchovou úpravou predmetov. V menších dielňach pracovali 4 – 10 drotári, prosperujúce manufaktúry a továrne so strojovou veľkovýrobou zamestnávali aj niekoľko desiatok až stoviek robotníkov a pracovali s vysokým ziskom. Dielenská výroba drotárstvo kvalitatívne pozdvihla. Orientácia na výrobu priniesla vyššie zárobky a životné i sociálne podmienky drotárov sa zlepšili. Pri práci s plechom dielne zavádzali mechanizáciu, objavili sa aj moderné formy podnikania – reklama či ponuka produktov cez firemné katalógy a nové spôsoby distribúcie výrobkov prostredníctvom osobitnej kategórie zamestnancov, tzv. hauzírov, ktorí tovar ponúkali podomovým predajom. Celkovo je vo svete známych viac ako 330 drotárskych manufaktúr a šesť veľkých tovární.

Drotárstvo bolo vo svojej dobe mimoriadne úspešné remeslo. Sofistikované drôtené výrobky, povestné svojou kvalitou, zaujímavé dizajnom, budili obdiv a žali úspechy na regionálnych i medzinárodných výstavách po celom svete. Hospodársky rozmach drotárstva prerušilo nové geopolitické usporiadanie Európy po prvej svetovej vojne a revolúcia v Rusku. Väčšina dielní zanikla a drotári sa vrátili do vlasti. Napriek ich podnikateľským skúsenostiam sa im už remeslo v pôvodnej podobe nepodarilo oživiť a po druhej svetovej vojne v tejto forme definitívne zaniklo.

 
 

Výroba organizovaná v ÚĽUV-e

Už na začiatku 50. rokov, keď mal ÚĽUV na starosti činnosť výrobných družstiev, oslovilo ho drotárske a plechárske družstvo Svetom s požiadavkou o pomoc pri zabezpečení odbytu výrokov. Záujem vstúpiť pod ÚĽUV však družstvo neprejavilo a čoskoro – po vyňatí výrobných družstiev spod ÚĽUV-u roku 1952 a preradení organizácie pod rezort kultúry – už taká možnosť ani nebola.

Roku 1956 Adam Pranda realizuje pre ÚĽUV výskum možností rozšírenia sortimentu ľudových umeleckých výrobkov o nové druhy doteraz nevyrábaných artiklov v odvetví drotárskom. Cieľom výskumu bolo obnoviť upadajúcu drotársku umeleckú výrobu. Tú na jednej strane zatienila plechárska časť drotárskej výroby, ktorá začala v 20. storočí na Slovensku dominovať, a na druhej strane drotári všeobecne strácali odbytiská pre svoje výrobky v dôsledku rozmachu priemyselne vyrábaných produktov s podobnou funkciou. Výskum sa uskutočnil v obciach Veľké Rovné, Dlhé Pole, Kolárovice, Turzovka, Zákopčie a Stará Bystrica, ako aj v spišských obciach Kamienka, Jarabina a Veľký Lipník. Vytipovaní boli viacerí niekdajší drotári, ktorí mohli pripadať do úvahy pri rozvíjaní snáh o znovuoživenie drotárstva. Dôvodom na znovuoživenie bola podľa Prandu vysoká umelecká hodnota slovenského drotárstva, ktorá tkvela v používaní rôznorodých techník a vo výtvarnom zvládnutí splietania drôtu.

Tento hodnotný výskum sa však nepretavil do praktickej spolupráce s vytipovanými drotármi, a tak sa snahy o oživenie drotárstva v rámci organizovanej starostlivosti o ľudovú umeleckú výrobu v ÚĽUV-e začínajú napĺňať až v druhej polovici 60. rokov. Prvým spolupracovníkom ústredia v oblasti spracovania drôtu bol Jakub Šerík z Dlhého Poľa, zať známeho drotárskeho majstra Jozefa Holánika-Bakeľa. Roku 1967 začal zhotovovať filigránsky pletené kazety holánikovského typu z mosadzného drôtu a plechu, ktoré vyrábal v troch veľkostiach a niekedy aj postriebroval. Roku 1968 rozšíril svoj sortiment pre ÚĽUV o kolekciu zloženú z náušníc a opaska z mosadzného drôtu, ktorú mu navrhla mladá výtvarníčka Janka Menkynová.

Práve ona sa zaslúžila o kvalitatívny i výrazový posun v transformácii pôvodného drotárskeho remesla v nových podmienkach. V ÚĽUV-e pôsobila nepretržite od roku 1967 do roku 2009. Inšpirovaná autentickými úžitkovými výrobkami z drôtu sa snažila kontinuálne zachytiť zanikajúce remeslo, zhodnotiť tradičné techniky práce s drôtom a nájsť pre drotárske technologické a výzdobné prvky uplatnenie v nových formách korešpondujúcich s moderným výrazom a estetikou. Vytipovala a zapracovala vhodných spolupracovníkov a v súčinnosti s nimi postupne rekonštruovala staré remeselné postupy a navrhla desiatky úžitkových predmetov a šperkov. Inšpiráciu pre svoj výtvarný rukopis čerpala priamo z filozofie remesla a výrobky, ktoré vyšli z jej tvorivej dielne, mali čistý, odľahčený dizajn, vyznačujúci sa prirodzenými, jednoduchými geometrickými tvarmi s veľmi striedmym využitím ozdobných prvkov s dôrazom na nápaditý detail, alebo stavali na vizuálnej sile štruktúr a rastrov, ktoré vytvárali drôtené výplety či materiálový kontrast.

Roku 1969 po štúdiu v depozite Považského múzea v Žiline-Budatíne učinila prvé pokusy o rekonštrukciu niekoľkých kusov pôvodných úžitkových tvarov košíkov z pozinkovaného drôtu. Ich prototypy vyrobil začiatkom 70. rokov Anton Oboňa, ktorý však nebol náchylný na sériovú produkciu. Trvalo tak istý čas, kým sa úžitkový sortiment znovu objavil vo výrobnom programe ÚĽUV-u. Vhodného výrobcu našla Janka Menkynová roku 1975. Bol ním Vendelín Kapusník, ktorý dovtedy vyrábal pre ÚĽUV kokavské pracky z mosadze a alpaky. Drotársky sortiment si osvojil ako nový výrobný program na ďalšie takmer dve desaťročia a v spolupráci s výtvarníčkou obnovoval pôvodné úžitkové vzory zo železného a z počierneného drôtu (košíky, misy, vešiaky, podložky pod žehličky a pod hrnce, lyžičníky).

Z úžitkového sortimentu Janka Menkynová roku 1977 prináša v spolupráci s Alexandrom Viselkom ražne s drotársky riešenou rúčkou inšpirované šparcháčmi do fajok a v spolupráci s Karolom Strelcom obnovuje výrobu tradičných svietnikov z drôtu a plechu s posuvným riešením na sviečku.

Roku 1985 nadväzuje výtvarníčka kontakt s Annou Čerňanskou, neterou Jakuba Šeríka, ktorá pokračovala v reprodukovaní jeho filigránsky pletených kaziet. Roku 1987 spolupráca so Štefanom Mlichom zo Žiliny prináša odrôtované kamene so zoomorfnou tematikou a roku 1991 sa v spolupráci s Vladimírom Sýkorom opätovne obnovuje výroba Šeríkových kaziet, rozširujúc ich o okrúhly tvar. Týmto rokom sa datuje aj začiatok spolupráce s Viktorom Benkom-Gríterom, ktorý vyrábal pôvodné drotárske úžitkové predmety podľa vzorov z ÚĽUV-u.

Roku 1992 sa začali pre predajne ÚĽUV-u vyrábať odrôtované hrnčiarske mliečniky. Roku 1993 pribúda kolekcia glazovaných hrncov a fliaš (Stanislav Semrič) opletaných počierneným drôtom (Ľubica Kollárová).

Roku 1997 sa v sortimente predajní ÚĽUV-u objavujú svietniky zo železného stáčaného drôtu s počiernenou úpravou. Spolupráca je nadviazaná s drotárom Ladislavom Mikulíkom zo Senice v oblasti figurálnej a zoomorfnej tvorby. Pre Bohuša Šallinga z Mengusoviec výtvarníčka inovuje sortiment z pôvodného úžitkového programu ÚĽUV-u. Rôzne techniky odrôtovania sa uplatnili v spolupráci manželov Rutzkých a sklára Drahomíra Prihela na kolekcii fliaš z lesného skla.

Roku 1998 začína s ÚĽUV-om spoluprácu Emanuel Hodál, žiak Ladislava Mikulíka, drobnými predmetmi z drôtu. Rok nato vzniká jeho nová kolekcia figurálnych a zoomorfných motívov a roku 2000 drôtené objekty a ovocie.

Roku 1999 vyvzorovala Janka Menkynová s bratmi Ľubomírom Smržíkom a Štefanom Smržíkom veľkú kolekciu úžitkových výrobkov na stolovanie z drôtu a plechu, v ktorej obnovila pôvodné vzory a navrhla aj nové tvary. V spolupráci s Ľubomírom Smržíkom navrhla aj drôtený skladací stromček a držiaky na časopisy.

V tomto roku bola v novoutvorenej Škole remesiel ÚĽUV zriadená aj drotárska dielňa. Postupne v nej ako lektori pôsobili bratia Smržíkovci, Ladislav Mikulík, Miroslav Kalman, Ladislav Jurovatý ml., Martina Fintorová, Anna Valterová, Oľga Obertová, Dagmar Křížová-Kanjaková, Anna Haviarová, v Banskej Bystrici dlhodobo viedla kurzy drotárskych techník Blažena Kriváková. Viacerí absolventi prvých kurzov dnes už ako skúsení lektori práce s drôtom odovzdávajú svoje majstrovstvo ďalším generáciám.

Pedagogická činnosť ÚĽUV-u sa prejavila výrazným nárastom počtu ľudí z Bratislavy a jej širšieho okolia, ktorí ovládajú techniky tradičnej práce s drôtom a drotárstvu sa aktívne venujú v rámci voľnočasových aktivít. Sú medzi nimi mnohí mimoriadne zruční a talentovaní jedinci, najmä v oblasti voľnej výtvarnej tvorby a šperku. Viacerí sú členmi drotárskeho klubu Džarek, ktorý pôsobí pri bratislavskom Regionálnom centre remesiel ÚĽUV od roku 2003.

Roku 2000 zaujal na dizajnérskej súťaži Kruhy na vode Šimon Mišurda, ktorý potom istý čas v ÚĽUV-e aj pracoval. Od roku 2001 sa datuje spolupráca ÚĽUV-u s drotármi Annou Kondrcovou a Jozefom Zollerom novou kolekciou košov rôznych veľkostí a tvarov (oblý, lomený, vyklopený) z počierneného drôtu, niektorých doplnených farebne glazovanou majolikou keramičiek Antónie Ryšavej a Janky Sklenárovej. Rok nato navrhla Janka Menkynová pre Jozefa Zollera úžitkové koše inšpirované pôvodnými tvarmi košov, ktoré vyrábali naši drotári vo Francúzsku.

Roku 2002 v spolupráci so Štefanom Smržíkom a s Miroslavom Kalmanom vzniká kolekcia dizajnových oblo tvarovaných mís z počierneného oceľového drôtu s uplatnením inofarebných drôtených pruhov, pozornosť púta aj miniatúrny drôtený nábytok Ľubomíra Smržíka.

Roku 2005 začína s drôtenými zoomorfnými motívmi Jozef Šabo, roku 2006 obnovuje dekoratívnu drotársku tvorbu Jakuba Šeríka v ÚĽUV-e jeho vnuk Juraj Šerík, rok nato prichádza s novým pohľadom na tvorbu úžitkových nádob Slavo Pecúch a roku 2009 obohacujú drotársky nešperkársky sortiment v ÚĽUV-e Janette Imrová, Oľga Obertová, Blažena Kriváková, Dagmar Křížová-Kanjaková a ďalší výrobcovia.

V poslednom období s ÚĽUV-om spolupracujú Stanislav Dunčko, Zuzana Suranová, Zuzana Dostálová, Lenka Vrabcová, Božena Lívia Podobná, či František Hamšík.

Roku 2017 ÚĽUV v rámci svojich prezentačných a propagačných snáh na poli drotárstva presadil toto tradičné remeslo na zápis do Zoznamu najlepších spôsobov ochrany nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska.

 
 

Literatúra a odkazy

| Adamusová, Jana et al.: Drotárstvo: veľká kniha o slovenskom drotárstve. Martin: Matica slovenská 2010.
| Čomaj, Ján: Drotárska odysea. Martin: Matica slovenská 2011.
| Guleja, Karol.: Svet drotárov. Martin: Matica slovenská 1992.
| Fapšo, Ladislav – Mrva, Marián: Drotárova cesta. Žilina: Facta non verba 2010.
| Fapšo, Ladislav – Mrva, Marián: Príbeh drotára. Pavol Žilinčár-Cipán a jeho rodina: drotárska dielňa Žilinčár – Sako. Žilina: Facta non verba 2012.
| Ferko, Vladimír – Ferko, Andrej: Ako divé husi: román o pamäti. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1997.
| Jurovatý, Ladislav ml.: Drotárstvo. Bratislava: ÚĽUV 2000.
| Mešša, Martin: Drôt – hranice výrazu. Zborník zo sympózia remeselníkov. Bratislava: ÚĽUV 2003.
| Mikolaj, Dušan: Odrôtovaný svet Karola Guleju. Bratislava: Perfekt 2008.
| Mrva, Marián (ed.): Drotárstvo – história a súčasnosť. Zborník z konferencie 16. júna 2000 pri príležitosti 10. jubilejného ročníka Medzinárodného stretnutia drotárskych majstrov. Žilina: Považské múzeum 2002.

 
 
⇧ horeÚstredie ľudovej umeleckej výroby © 2017