zvonolejárstvo

zvonolejárstvo
– remeslo špecializované na výrobu kostolných zvonov, ale aj odlievanie bronzových diel.

Ako vysoko špecializované remeslo potrebovalo niekoľkoročnú odbornú prípravu a skúsenosť, ako aj technicky dobre vybavenú dielňu. Vyžadovalo si teoretické i technické vedomosti a dlhoročné skúsenosti, ktoré boli odovzdávané z generácie na generáciu, ale i výtvarné nadanie, potrebné na formovanie tvaru a výzdoby zvona.

Keďže technické vedomosti zlievania kovov sa dali využiť aj v iných odvetviach, niektorí zvonolejári sa venovali aj odlievania diel, hlavní pušiek a pištolí, ale i výrobe kanvíc. Zvonolejári používali na zvony zliatinu nazývanú aj zvonovina, ktorú tvoria 4 diely mede a 1 diel cínu, niektorí ju však robia zo 74 dielov mede, 21,5 dielov cínu, 2 dielov olova a 2,5 dielu niklu. Presný pomer kovov bol tajomstvom zvonolejára a jeho rodiny.

Spočiatku sa výrobe zvonov venovali len mnísi benediktíni, ktorí odlievali zvony nielen pre kláštory, ale vyrábali ich aj pre kostoly, mestá a hrady. Najstaršie archeologické doklady na Slovensku sú z 8. storočia z Bojnej pri Topoľčanoch, kde archeológovia objavili nevykopaný odliaty zvon. Písomné správy o zvonolejároch z územia Slovenska sú z roku 1131. Je to správa o dare Lamperta, švagra uhorského kráľa Bela I., s manželkou a so synom, ženatých zvonolejárov Leukadna a Mesu vedno s druhom Saulom cisterciátskemu opátstvu v Bzovíku.

Staršie zvony mali sudovitý tvar, podobný plechovým zvoncom našich pastierov ovcí. Taký tvar majú aj zvony v Tibete a Číne, odkiaľ sa k nám výroba zvonov dostala pravdepodobne už v obdobiach Rímskej ríše. Od 6. storočia sa takéto zvony používali aj v kresťanských chrámoch, ale najväčšie rozšírenie im zabezpečili benediktíni, ktorí ich začali používať vo svojich kláštoroch na zvolávanie k modlitbám. Od 13. storočia sa zvonolejárstvo v súvislosti s výstavbou miest a rozsiahlou výstavbou kostolov stalo aj svetským remeslom. Vtedy sa ustálil aj tvar zvonov, ktorý poznáme dnes. Najväčšie rozšírenie v Rakúsko-Uhorsku však mali zvony od polovice 18. storočia v súvislosti s cisárskym zákonom o protipožiarnej ochrane, ktorý nariaďoval postaviť zvonice aj v obciach bez kostola nielen na náboženské účely, ale i na oznamovanie požiaru či iného nebezpečenstva a na zvolávanie obyvateľstva.

Známe a slávne zvonolejárske dielne na Slovensku pracovali v Košiciach, Prešove, Bardejove, Levoči, Lučenci, v Spišskej Novej Vsi, Rožňave, Kremnici. Niektorí zvonolejári aj putovali a vyrábali svoje zvony priamo pri stavbe, do ktorej bol zvon po vyhotovení osadený.

Žiaľ, počas prvej i druhej svetovej vojny bolo veľa zvonov rekvirovaných a roztavených pre potreby zbrojného priemyslu a tak sme prišli aj o mnohé vzácne informácie o ich výrobcoch, ktoré boli súčasťou výzdoby či vročenia zvona.

Technika výroby:
odlievanie / liatie