zvonkárstvo

zvonkárstvo
– výroba plechových i liatych zvoncov od malých až po veľké kravské zvonce, ako aj hrkálky (rolničky).

Zvonce a rolničky obohacovali cinkavým zvukom svet pasúcich sa stád oviec, kráv a jaloviny, ale i svíň, zimné postroje koní a žriebät. Na Slovensku sa vyrábali zvonce rôznej veľkosti a z rozličných materiálov, čo malo vplyv na ich hlas. Najrozšírenejšie boli liate a plechové zvonce. V Jelšavských dielňach vyrábali zvonce nielen pre potreby na Slovensku a v Uhorsku, ale vyvážali ich napríklad aj do Egypta, na Blízky východ alebo do Francúzska, kde nimi boli vybavené drožky v Paríži. V Jelšave aj v iných dielňach vyrábali tieto typy zvoncov: slovenský (dudňák), grécky a banátsky, uhorský, čakvársky, hranatý zvonec ošípaných, tirolský, liptovský, zvonce tiav, valaský a napokon parížsky.

Na Slovensku bolo zvonkárstvo domáckou výrobou a doplnkovým zamestnaním. Uplatnilo sa najmä v období intenzívneho chovu oviec a dobytka. Najdlhšie pretrvalo v horských a podhorských oblastiach s rozvinutým salašníctvom. Do polovice 20. storočia bolo rozšírené na Orave, Pohroní, v Turci, Liptove, Gemeri.

Remeselnou výrobou kutých zvoncov zo železného plechu sa od 16. storočia zaoberali zvonkári z Jelšavy (od roku 1584 zlúčení v jednom cechu s kováčmi). Začiatkom 20. storočia tu pracovalo ešte 35 – 40 rodín. Na rozdiel od domáckej výroby zvoncov, kde celý výrobný postup ovládal jeden zvonkár, pri remeselnej výrobe zvoncov sa uplatňovala deľba práce. V jednej dielni pracovalo pri majstrovi 4 – 5 učňov a približne toľko tovarišov a pomocníkov. Konečnú fázu práce, ladenie zvoncov, mohol robiť len majster s 15 – 20-ročnou praxou a s dobrým sluchom. Zvonce sa zhotovovali na objednávku podľa nárokov a vkusu pastierov z daného kraja. Podomoví obchodníci, plátenníci, furmani ich vozili do krajín bývalého Rakúsko-Uhorska, do Nemecka, Poľska, Ruska a na Balkán. Zvonkárstvo začalo upadať začiatkom 20. storočia v súvislosti s úbytkom pastvín a premenou extenzívneho dobytkárstva na intenzívne (zvonce).