zberné a koristné hospodárstvo

je prvotným spôsobom a nevyhnutným štádiom uspokojovania rôznych ľudských materiálnych, ale aj duchovných potrieb. Ide o zber produktov rastlinného a živočíšneho sveta ako aj nerastných surovín, za účelom výživy, dochucovania jedál, kŕmenia, liečenia, magických úkonov, odievania, farbenia, zhotovovania nástrojov a iných.

Zber sa zameriaval na listy, puky, výhonky, kvety, hľuzy, plody, korene, semená aj kôru divo rastúcich rastlín. Význam zberného hospodárstva v slovenskej ľudovej kultúre priliehavo vyjadruje príslovie: „Lesy, háje, hory - to sú naše komory“.
Čerstvé rastliny, najmä žihľava, loboda, štiav kyslý, chren, lopúch, púpava, žerucha, slez a iné slúžili na dopĺňanie kalórií a vitamínov pri nedostatočnom stravovaní v časoch núdze; najmä na jar, keď sa minuli zásoby a ešte nebola nová úroda. Rastliny sa pripravovali na rôzne spôsoby: ako polievky, prívarky, omáčky ale jedli sa aj surové vo forme šalátov. Aromatické rastliny boli v sušenej alebo čerstvej forme využívané ako koreniny (zádušník, trebuľka, mäta, materina dúška..).
Dôležitou kategóriou v zbernom hospodárstve boli plody rastlín.
Bukvice a žalude boli používané ako krmivo, alebo náhrada chleba v rokoch núdze; niekde z nich boli poddaní nútení lisovať olej pre zemepána.
Na južnom Slovensku sa zbierali na jeseň jedlé gaštany.
Zbierali a sušili sa plody jarabiny, planých jabloní, hrušiek, sliviek, trniek. Sušené sa potom podávali pri Štedrovečernom stole. Trnky konzumovali dievčatá pri priadkach, aby mali slinky. Niekde kvasili z pokrájaných plánok ocot.
Obľube sa tešili aj drienky. Z ich červených bobúľ robili kompót, lekvár ale najrozšírenejšie využitie drienok bolo ich použitie na  pálenku – drienkovicu, ktorej sa pripisujú liečivé účinky.
Typickým produktom kríkov vo vysokohorských oblastiach boli borievky alebo jalovec, ktorý mal v ľudovej kultúre mnohoraké využitie. Z borievok sa pálila borovička, no varili z nich aj lekvár. Čajom – odvarom z borievok sa liečili žalúdočné ťažkosti. Niekedy sa borievky konzumovali aj čerstvé. Sušené sa v slovenskej kuchyni používali aj ako korenie. Mnohí si ich miešali s tabakom do fajky.
Najobľúbenejším lesným ovocím boli maliny, jahody, černice, čučoriedky, brusnice. Novšie sa pre potreby konzervární a na čaj zbierali aj šípky a plody bazy.
Les dával aj biele plody imela, čiže hostca, ktoré slúžili kedysi na výrobu lepu na vtáky, neskôr už len ako ozdoba štedrovečerného stola. Podľa celoeurópskej povery je imelo magická rastlina chrániaca človeka a domáce zvieratá pred bosoráctvom.
Niektoré zbierané semená a plody menej známych rastlín mali špecifickú funkciu: napríklad zrelými bobuľkami lykovca si dievčatá na Považí farbili líca, bobuľky dráča sa nosili vo vrecku pre šťastie, a taktiež sa z nich kvasil ocot. Plody vtáčieho zobu sa používali na prifarbovanie vína.
Huby sa v ľudovej kuchyni využívali ako plnohodnotné jedlo, alebo pri ich nedostatku ako korenie. Popri jedlých hubách sa na rôzne účely zbierali aj jedovaté: názov muchotrávky napríklad napovedá, že slúžili na hubenie múch.
V časoch pred rozšírením používania zápaliek bola dôležitou surovinou huba choroš dubový, alebo hubáň, ktorý sa spracovával na práchno. Jeho zberom sa zaoberali najmä chudobní ľudia, a bol to dôležitý artikel určený aj na vývoz do zámorských krajín. Neskôr sa dalo na gazdovstvách s touto hubou stretnúť vo forme ihelníkov, alebo podložiek na zapichovanie noža.
Čo sa týka dosahu zberného hospodárstva na ľudovú remeselnú výrobu, môžeme spomenúť, že až do začiatku 19. storočia zbierali garbiari v lesoch rastliny a ich časti potrebné do trieslovín na spracovanie a farbenie koží. Napríklad požlt garbiarsky ( carthamus tinktorius) tiež falošný šafrán farbil kožu na žlto, s pridaním octu na červeno. Kvet psinčeka farbil na zeleno. Z ďalších rastlín, ktoré nemohli chýbať v garbiarskej dielni spomenieme papradí koreň, kalinu, koziu bradu, orechové šupky, dráč, ľubovník, lastovičník, smolu lekársku, alchemilku, repík, nechtík, ruman farbiarsky, kručinku farbiarsku, smreková kôra, kôra z duba.
V 18. - 19. Na Spiši bolo storočí vykopávanie a zbieranie rôznych koreňov samostatným zamestnaním. Zberači koreňov (würzelgräber) chodili po lesoch a vrchoch s malým rýľom a kapsou. Nazbierané korene predávali na trhoch a jarmokoch alebo za drahý peniaz krčmárom a lekárnikom. Oni zásobovali slovenských olejkárov putujúcich po celej Európe s rôznymi liečivými rastlinami, koreňmi s magickými účinkami a éterickými olejmi z kosodreviny.
Medzi ľudových znalcov botaniky patrili aj ženy, ktoré pred sviatkami, najmä na Jána a na Máriu pochodili celý chotár. Z týchto pochôdzok sa vracali s množstvom rastlín, ktorým pripisovali magické účinky. Splietali z nich vence a kytice, ktoré dávali v kostole posvätiť a potom ich rozdávali.
Nevyhnutnou surovinou získavanou v lese bolo drevo. Z konárov , semien a ihličia kosodreviny sa lisoval jemný olej, z jej dreva sa zas vyrábali taniere, lyžice, gelety a črpáky. Z lipového dreva vyrábali úle, z brezy sane, húžvy, povrazy, kolomaž, metly, obruče a stavali sa z nej máje. Korene brezy na mnohých miestach varili a v odvare z nich farbili na červeno veľkonočné vajíčka. Z konárov liesky, ktorej sa pripisovali magické účinky, sa strúhali virgule, „čarodejné prútiky“, ktorými sa hľadali studne, pramene, vzácne nerasty. Z lieskového dreva sa zhotovovali palice, obruče, drevené nádoby a košíky. Z javorového dreva sa vyrábalo kuchynské náčinie, piesty na mangľovanie, vretienka a šijoviská jariem. Pastieri si cenili jelšové drevo, z ktorého vyrábali formy na oštiepky a gelety na žinčicu, a v dyme z jelšového dreva sa na salašoch údilo. Topoľ slúžil na výrobu korýt na miesenie chlebového cesta a drevených vahanov. Z vŕbového prútia sa plietli košíky, strúhali píšťalky a krosná. Vŕbovú kôru tiež predávali garbiarom na farbenie koží.
Stromy však príslušníci povolaní pôsobiacich v lesoch (pastieri, uhliari a drevorubači) využívali aj ako zdroj tekutín: brezovú vodu získavali na jar navŕtaním kmeňa brezy a vložením rúrky do otvoru. Brezovica sa pila čerstvá alebo kvasená. Ďalším takýmto javom je zvyk drevorubačov žuť živicu zo smrekovca opadavého, na odstránenie zápachu z úst a vybielenie zubov.
Korytá horských potokov boli zdrojom kremeňa, ktorý bol spolu s ocieľkou a práchnom z choroša nevyhnutnou pomôckou na zapálenie ohňa.
Ďalším archaickým spôsobom získavania výrobných zdrojov je koristné hospodárstvo, teda činnosť, keď človek odoberá lesným zvieratám výsledky ich zberateľskej činnosti, napríklad orechy a lieskovce zo skrýše veveričiek, med lesných včiel a čmeliakov, vajcia lesných vtákov a pod. Do tejto kategórie patrí aj lov lesnej zveri a rybolov, keďže v minulosti sa človek nestaral o reprodukciu a kŕmenie divo žijúcej zveri, rýb a včiel. Suroviny získavané koristným hospodárstvom mali taktiež široké využitie najmä v oblasti stravovania a odievania (produkty z koží, kožušín a peria).
Lov zveri sa delí na dve kategórie: moderné poľovníctvo – lov zveri strelnými zbraňami a chytanie zveri pomocou rozličných náčiní, ktoré prevládalo práve v ľudovom prostredí. K najstarším spôsobom tradičného lovu patrilo uštvanie zveri a ubitie palicou, kyjom. Prastarým spôsobom plašenia a durenia lesnej zveri bolo vyháňanie dymom (líšiek, jazvecov z nory), chytanie zveri do jamy (diviaky, vlky) či do pasce, ktorej veľkosť závisela od zvieraťa, pre ktoré bola určená. Starým spôsobom tradičného lovu vlkov, za ktorých vrchnosť poddaným platila, bolo ich kolektívne chytanie do siete, ktorého sa zúčastňovala celá dedina.
Veľmi rozšírený bol lov lesnej a poľnej zveri do slučiek (oká, osídla), ktoré sa zhotovovali z remeňa, sušených žíl, šliach, čriev, nití, konskej srsti, motúzov, drôtu.
Koristné hospodárenie zahrňuje aj rybolov. Najstarší spôsob lovu rýb je ich chytanie holými rukami vo voľnej vode, pod kameňmi, vo výmoľoch. K ďalším jednoduchým spôsobom lovu rýb patrilo ich hlušenie, t.j. ubíjanie jednoduchými nástrojmi, ďalej ohlušovanie údermi na ľad obuchom sekery; v stojatých vodách sa používalo hlušenie vápnom, konským trusom, dubovým lístím, zakalením vody atď...
Špecializovanými rybárskymi nástrojmi už boli prútené vrše na lov v tečúcich vodách, kovové vidlice na nočný lov pri umelom osvetlení či udice. Ďalšiu skupinu nástrojov tvorili rybárske siete, na ktorých boli zhora umiestnené ľahké plaváky z dreva a zdola olovené závažia, aby siete stáli zvislo. Okrem individuálneho rybolovu sa praktizoval aj kolektívny lov, tzv. pohony, pri ktorých časť rybárov držala nastavené chytacie nástroje a druhá skupina do nich hnala ryby.
V súčasnosti niektoré činnosti, ktoré boli doménou zberného a koristného hospodárstva prestávajú byť hospodársky významné a stávajú sa predmetom zmysluplnej výplne voľného času či návratom k tradičným spôsobom liečenia a stravovania. Takto je napríklad posunom vo využívaní rybárskych znalostí športový rybolov, keď sa ryby nechytajú pre úžitok ale pre pôžitok zo samotnej činnosti a chytené sa púšťajú naspäť do vody. Podobne sa ľudia venujú hubárstvu alebo zberu liečivých rastlín.

Zdroj:
Slovensko Ľud – II. Časť, Obzor, Bratislava, 1975
Michal Markuš: Zberné a koristné hospodárstvo