záboj

zariadenie na lisovanie vosku z voštín, oleja zo semien, zriedkavejšie z ihličia kosodreviny, ktorého hlavnou súčasťou bol kladový klinový lis

Podľa historických prameňov boli do 2. stor. n. l. známe len ručné pákové lisy. K neskôr používaným veľkým pákovým (kladovým) lisom patril klinový lis. Jeho základ tvoril masívny rám, v ktorom bola cez otvory v bočniciach vodorovne položená klada (závora). Táto tlačila na obsah kade (horúce voštiny, v olejárni horúce semeno ľanu a podobne) stojacej pod ňou. Tlak sa dosahoval vbíjaním klinov medzi kladu a bočnice pomocou baranov zavesených na vrchnom tráme rámu. Zo spôsobu lisovania zabíjaním klinov vychádza i samotný termín záboj , ktorý sa neskôr preniesol aj na olejárne s mladším ležatým kladovým skrutkovým lisom. Vo voštinárstve sa na lisovanie voštín vo veľkom (tzv. vybíjanie) používal iba kladový klinový lis ( záboj , voskový preš ). Záboj sa nazývala aj budova, v ktorej boli okrem lisu kotol na varenie voštín zamurovaný v piecke, kaďa na vodu, nádoby a nástroje na miešanie a naberanie voštín. Zo západogemerských obcí, v ktorých boli voštinárske záboje už v 2. pol. 18. stor. (Hrušov, Potok, Slizké, Lipovec, Ostrany a i.), sú známe zábojné spolky. Boli majiteľmi zábojov a na ich čele stál volený zábojný gazda alebo šafár. Vybíjanie vosku riadil na základe zmluvy uzavretej so spolkom odborník – zábojník. Činnosť z. v Gemeri začala ustupovať po 1929; posledný fungoval do 1970 (Lipovec).