výšivka

Zdobenie podkladového materiálu (textilu, kože) priadzou ručne pomocou ihly, novšie šijacím strojom; niekedy sa používa bodec, nožnice, vyšívací rám.

Zdobenie podkladového materiálu (textilu, kože) priadzou ručne pomocou ihly, novšie šijacím strojom; niekedy sa používa bodec, nožnice, vyšívací rám. Najstaršie doklady o výšivke siahajú do neolitu, na území Slovenska do 3. stor. pred n. l. V stredoveku sa uplatňovala na cirkevných textíliách, do panského odevu prenikla v 16. a 17. stor. podnietená renesančnou záľubou v prepychu. Okrem pôvodných vyšívačských stredísk – panovníckych dvorov, kláštorov, mestských remeselných dielní, sa vyšívačské dielne začali zakladať aj na panských sídlach a hradoch. Keďže v nich pracovali aj ženy z ľudu, prenikla znalosť slohovej, najmä renesančnej výšivky i medzi ľud. Zlepšenie životných podmienok roľníctva v Uhorsku v 18. a 19. stor. umožnilo rozvinúť úsilie o skrášlenie odevu i v ľudovom prostredí a podnietilo rozkvet výšivkárstva, ktorý vrcholil v 2. pol. 19. až v 1. pol. 20. stor. Podľa materiálu, charakteru ornamentálnej kompozície a výrobcov odlišnú skupinu od výšivky na plátne, ktorú podomácky zhotovovali ženy (vyšívačka), tvoria výšivku na súkne a koži. Zhotovovali ich muži skôr remeselníckym spôsobom, s menšou obmenou vzorov. Najarchaickejšie druhy výšivky na plátne boli vyšité doma pradenou ľanovou alebo konopnou niťou na domácky vyrobenom plátne. Továrenský textil prenikol do výšivky na rozhraní 18. a 19. stor., továrenské vyšívacie nite zač. 18. stor. Výšivkou na plátne sa zdobil najmä základný odev a bytový textil, výšivky odlišovali každodenné príležitosti od sviatočných, vek, majetkové postavenie nositeľa. V slovenskej výšivke sa vyskytuje množstvo stehov a ich kombinácií. Z hľadiska techniky rozlišujeme: 1. výšivku podľa počítanej nite – stehy sa vyšívajú pomocou odrátavania nití podkladového materiálu; 2. predkreslenú výšivku, pri ktorých sa stehy vyšívajú podľa nákresu; 3. nášivku, pri ktorej sa ozdoba z iného materiálu prišíva k podkladovej látke. V slovenskej výšivke , podobne ako v ukrajinskej , je geometrická ornamentika výraznejšie zastúpená ako v českej, maďarskej a poľskej výšivke. Predstavuje staršiu vývinovú vrstvu a súvisí s vyšívaním jednoduchých stehov podľa počítanej nite (Záhorie, Horehronie, Rajecká dolina, okolie Nitry). Najbohatší je však výskyt rastlinnej ornamentiky s motívmi tulipánu, ruže, výšivke v nadväznosti na renesančné predlohy. Menej je zastúpené zoomorfné zobrazenie, v ktorom sa objavujú najmä vtáky. Kompozícia výšivky má prevažne geometrický charakter. Riešená je v pravidelne usporiadaných pásoch alebo v zoskupeniach v zrkadlovom obraze okolo centrálneho motívu. Výšivka patrí k najbohatším, najrozvinutejším a najvariabilnejším prejavom ľudového výtvarného umenia. V 19. stor. sa rozvetvila do výrazných lokálnych štýlov (trnavská, piešťanská, čatajská, čičmianska, detvianska, horehronská výšivka atď.). K ich formovaniu značne prispeli miestne vyšívačky. Výšivka je podnes obľúbeným výtvarným prejavom, podlieha však vplyvu módnych časopisov a vyšívačských príručiek. Výšivka sa dostala do pozornosti verejnosti a odborníkov (A. Kmeť, P. Socháň, K. A. Medvecký, D. K. Kardošová) už v 2. pol. 19. stor., neskôr prispeli k jej štúdiu V. Pražák, E. Holéczyová, M. Kaňová, A. Chlupová.