vrece

vrece
(mech, žoch, pytel) – obdĺžnikový, naspodku uzatvorený obal slúžiaci na prepravu a uskladňovanie sypkého alebo kusového materiálu (zrna, múky, poľnohospodárskych plodín, trávy, lístia, šušiek a podobne).

Vrecia sa zhotovovali z ľanových, konopných, bavlnených tkanín, v 20. storočí sa používali aj továrensky zhotovené vrecia z papiera, juty a plastických látok.

Domácka výroba vriec bola záležitosťou žien. Do tkaniny sa vtkávali farebné, spravidla červené alebo modré pásiky z bavlny, ktorých šírka a usporiadanie u jedného gazdu boli vždy rovnaké (vlastnícky znak). Takto označené vrecia si gazda ľahko poznal medzi ostatnými v mlyne a na miestach, kde mohlo prísť k ich zámene. Farebné pásiky sa vkladali pri snovaní do osnovy, ale vtkávali sa aj do útku. Tkalo sa plátnovou alebo keprovou väzbou. Kus plátna vystrihnutý na vrece sa obrúbil, prehol napoly a po okrajoch zošil, potom sa zošité vrece prevrátilo. Šnúrky na zaväzovanie sa všívali do šva.

Gazdovské vrece naplnené obilím vážilo 80 kg. V mlynoch sa používali vrecia vážiace 110 kg. V období prvej svetovej vojny sa rozšírili jutové, tzv. židovské mechy, ktorých váha po naplnení obilím sa pohybovala okolo 65 kg, pri naplnení zemiakmi okolo 50 kg. Tieto vrecia sa začali všeobecne používať pri obchodnej výmene a pri preprave tovarov okrem múky. Používali sa aj veľké široké jutové vrecia (žochy) na drevené uhlie, chmeľ, tabak a iné technické plodiny. Podľa týchto vriec dostali prezývku obyvatelia Topoľčian (žochári), pracujúci ako nosiči vriec s obilím v tamojších početných sýpkach, do ktorých sa nakupovalo obilie. V 60. rokoch sa začali používať aj vrecia z plastických látok, najprv na JRD pri zbere zemiakov. Gazdovské vrece plnilo aj funkciu miery. Sypalo sa doň určené množstvo plodín (napr. 4 košíky zemiakov alebo 4 korce obilia), približné množstvo sadiva a osiva sa určovalo podľa skúsenosti košíkmi, korcami a vrecami.

Zaväzovanie a manipulácia s vrecami boli prácou mužov. Pred zaväzovaním sa vrece ponatriasalo a spravil sa uzol (kytajka), ktorý sa obviazal motúzom (špagátom). Vrece sa dvíhalo a držalo za kytajku, prípadne za rohy. Vrecia sa prevážali na vozoch, vozíkoch, saniach, prenášali sa na chrbte alebo na pleci. Používali sa aj do nečasu; zložené na spôsob kapucne chránili hlavu a chrbát. Staré vrecia sa používali na upchatie škár medzi drevenými brvnami v stene.

V jazyku folklóru sa vrece v prenesenom zmysle spájalo s hlúposťou („Ten je vrecom udretý“), chamtivosťou („Nejeden pre svoje vrecko prišiel o všetko“) alebo bolo symbolom odplaty, odmeny („Aké vrece, taká záplata“), ukrytej, schovanej, nepoznanej veci („Kupovať mačku vo vreci “; „Vykľulo sa šidlo z vreca“). Termín vrece sa bohato používal v obraznom vyjadrovaní (vrecom udretý – sprostý; plné vrece peňazí – bohatstvo, a podobne).