votívne predmety

votívne predmety
– predmety symbolického charakteru s kultovým poslaním (z lat. devotio – zbožnosť, úcta).

Darovaním votívnych predmetov chcel človek získať priazeň nadprirodzených síl svojou prosbou, konkrétnou žiadosťou, prípadne vyjadriť vďačnosť. Votívne predmety boli známe už v predkresťanskom období. V kresťanstve sa rozvinuli do podoby honosných sakrálnych stavieb, oltárov, votívnych stĺpov venovaných Bohu a svätým prostredníctvom cirkvi. Vo forme relikvií, votívnych obrazov a sošiek sa rozšírili najmä po Tridentskom koncile (1545 – 1563), v období protireformácie, keď sa ich zmysel transformoval – začal sa zdôrazňovať ako individuálny prejav nábožnosti, úcty a znovu sa upevnil kult svätých.

Uctievanie relikvií, pozostatkov svätých, súviselo s objavením rímskych katakomb s kostrami starokresťanských mučeníkov. Relikvie sa potom distribuovali po celej Európe, upravovali sa a dekorovali sa v kláštoroch (napr. relikvie sv. Neitusa pre katedrálu v Rožňave dekorovali mníšky z alžbetínskeho kláštora v Bratislave).

V 18. a 19. storočí sa aj na Slovensku predovšetkým v kláštorných dielňach masovo produkovali najmä votívne obrazy a voskové sošky. Osobitným druhom votívneho predmetu boli sošky Panny Márie, ktoré podľa charakteru sviatku prezliekali vždy do iných šiat, ale aj amulety, talizmany a papierové obrázky veľkosti známky, ktoré sa vo viere v ich liečebný účinok prehltávali.

Prejavy uctievania prostredníctvom votívnych predmetov boli rozšírené vo všetkých spoločenských vrstvách, rozdiel bol len v honosnosti a kvalite úpravy, dekoru. Duchovenstvo si ich objednávalo pre potreby kostola, vidiecke obyvateľstvo ich kládlo do kultového kúta alebo domáceho oltárika. Najväčším odbytiskom votívnych predmetov boli trhy, jarmoky, no najmä púte. V ľudovom prostredí boli ako votívne predmety najviac rozšírené tzv. obety – zmenšeniny podoby človeka alebo častí jeho tela (ruka, noha, oči, chrup, ucho, žalúdok, hlava), či symboly majetku (dom, zviera).

Votívne predmety sa vyrábali remeselne predovšetkým z vosku, ale i z kovu (v Čechách v Nýrsku a Dolných Vltaviciach sa zachovali železné figúrky zvierat obetované patrónovi domáceho dobytka sv. Leonardovi), pre zámožnejšie vrstvy i zo striebra, zlata a z porcelánu. Voskové votívne predmety boli produktmi ¶medovnikárstva (dielňa J. Velicsa v Banskej Štiavnici, J. Vargu z Moldavy nad Bodvou, A. Kalužaya z Rajca, rodiny Farskovcov z Topoľčian), ale vyrábali sa i po domácky (napr. v okolí Banskej Štiavnice). Po skončení púte medovnikári predané obety odkúpili naspäť a roztavený vosk použili na výrobu sviečok. Častým spôsobom výroby bolo odlievanie votívnych predmetov do dvojdielnych drevených alebo sadrových foriem.

Votívny predmet bol vždy spätý s konkrétnou žiadosťou, ktorú sa človek snažil vyprosiť prostredníctvom obetovania tohto predmetu Bohu, napríklad ľudia so slabým zrakom kupovali obetu nazývanú oči; kto si chcel zabezpečiť dobrú úrodu, kúpil obetu znázorňujúcu obilné klasy; mládenci a dievky v snahe vyprosiť si partnerovu lásku obetovali votívny predmet  v podobe muža a ženy (každý opačného pohlavia); známe boli i obety kladené s prosbou o ochranu, požehnanie a radosť v dome, za požehnanie dobytka v podobe konkrétneho hospodárskeho zvieraťa. Všetky tieto predmety sa obetovali a ukladali na oltáre na púťach, v kostole alebo doma.

Na prelome 19. a 20. storočia sa rozšírilo a dodnes pretrváva obetovanie, darovanie votívneho predmetu v podobe kovových, prípadne kamenných doštičiek vyrobených na objednávku jednotlivca alebo celej rodiny, s vlastnou žiadosťou alebo poďakovaním (napr. „Vďaka Panne Márii za pomoc a ochranu cez front“; „Panna Mária, prosím za uzdravenie môjho manžela“). Po roku 1945 začala výroba tradičných votívnych predmetov z vosku ustupovať, nahrádzajú ju sériovo vyrábané porcelánové, prípadne drevené predmety.

Materiál: