vinohradníctvo

vinohradníctvo
– najstarší špecializovaný odbor poľnohospodárstva zameraný na pestovanie viniča hroznorodého a spracovanie hrozna.

Zhruba tisícročie je vinohradníctvo zastúpené takmer v celej južnej zóne Slovenska, pričom v minulosti hranica jeho rozšírenia siahala miestami i severnejšie. Ako doplnkové, v malokarpatskom regióne i hlavné zamestnanie ľudových vrstiev vplývalo na spôsob života aj na vznik mnohých javov v materiálnej, duchovnej i sociálnej kultúre. Ich vznik, pôvodnú funkciu a premeny možno zistiť aj z vinohradníckej výroby a zo sociálnych dejín výrobcov. Začiatky vinohradníckej výroby na Slovensku dokladajú archeologické nálezy (vinohradnícke nože zo 7. – 8. storočia), neskôr písomné pramene (donačné listiny, privilégiá z 11. – 13. storočia), toponymá a vinohradnícke motívy na obecných pečatiach a mestských erboch. V ranom feudalizme vznikli viaceré z doterajších výrobných centier. Od 13. storočia sa rozrástla produkcia v Malých Karpatoch zásluhou nemeckých kolonistov, ktorí prispeli k osobitému charakteru kultúry. V stredoveku boli hlavnými producentmi poddanské masy vidieka, ale popri nich aj mešťania a samotné mestá. Za právo používať zemepanskú pôdu na pestovanie výnosného viniča hroznorodého boli zaťažovaní povinnosťami závislými od majetkovoprávnej podstaty viníc a do tereziánskych urbárskych úprav aj od zvyklostí na jednotlivých panstvách. K všeobecným povinnostiam patril deviatok a desiatok z úrody, pozemková daň z viníc, mýtne z prevozu úrody z cudzieho panstva a výnimočne i niektoré roboty na panských majetkoch. Špeciálnou dávkou bol paušálny viničný poplatok (ius montanum, horné, vinohradské peniaze), požadovaný niekde namiesto obvyklého desiatku. Príležitostne sa odvádzali aj peňažné alebo naturálne dary za povolenie na odvoz úrody (putňové, sudové) alebo za začatie oberačiek.

Viničné hospodárenie mešťanov napomáhalo rozvoj remesiel a vznik poľnohospodárskych nádenníkov. Mestám umožňovalo privilégiá a slobody. Do konca 15. storočia vznikli mnohé právne ustanovizne ako vinohradnícke cechy, samosprávne organizácie (viničné právo) na čele s richtárom (pereg), právo výčapu (viecha) a zvyky (kult sv. Urbana ako patróna vína), ktorých väčšina pretrvala až do polovice 20. storočia. Vojnovými udalosťami 16. – 17. storočia sa vývin čiastočne prerušil, ale v rámci sanácie uhorského hospodárstva v 18. storočí došlo opäť k oživovaniu výroby. Rozširovalo sa vinohradnícke hospodárenie panstiev, zakladali sa nové vinice na klčoviskách a dotvorili sa hlavné vinohradníckej oblasti. Technológia zotrvávala na starých výrobných postupoch, dotváralo sa pracovné prostredie (pivnica, lisovňa). S rozširovaním výroby sa zvyšovali povinnosti poddaných, z ktorých sa vykupovali až do roku 1869. V 19. storočí dosiahla tradičná vinohradnícka kultúra svoj vrchol. Ďalší vzostup produkcie, podnietený kapitalistickým trhom, prerušil výskyt fyloxéry a peronospóry v 80. rokoch 19. storočia. Vinice sa obnovovali s veľkými nákladmi (spojenými s novou technológiou) alebo sa zavádzali menej náročné hybridy (samorodáky). Odstraňovanie následkov napomáhali výskumné i osvetové inštitúcie a obchodné organizácie. S obnovou výroby dochádzalo súčasne k renesancii spoločenských zvyklostí (oberačkové oslavy a vinohradnícke bály, sprievody), ktoré však postupne nadobúdali komerčný charakter.

Po kolektivizácii poľnohospodárstva sa vinohradníctvo realizovalo vo veľkovýrobných formách, pričom i tu sa uplatňovali niektoré javy tradičnej kultúry (ručné roboty, oberačkové sprievody, odovzdávanie symbolického strapca), adaptované na nové podmienky. V malovýrobe na záhumienkoch a záhradách ožívajú výrobné a susedské tradície.

Na zvláštnosti vinohradníckej kultúry upozorňovali už v dávnejšej minulosti autori topografických prác, najmä M. Bel a J. Čaplovič. Väčšiu pozornosť jej od 30. rokov minulého storočia venovali A. Václavík a J. Brodniansky, v povojnovom období ju systematicky skúmali E. Drábiková, F. Kalesný, J. Nižňanský.

Fotogaléria: