vianoce

vianoce

Symbolom Vianoc na Slovensku, podobne ako aj v iných európskych krajinách, nebol takmer do polovice 19. storočia zelený stromček, ale betlehem. Betlehemy sa na Slovensku vyrábali hlavne z lipového dreva. Ako plastické zobrazenia biblického príbehu narodenia Ježiša Krista predstavovali výrazný prvok slovenskej tradičnej ľudovej kultúry. Drevené polychromované plastiky z betlehemov často preslávili svojich výrobcov ďaleko od ich domovov. Mnohí výrobcovia betlehemov, v úsilí zdôrazniť prírodnú krásu dreva, naopak, farbenie plastík odmietali. Tradičné vyrezávané betlehemy charakterizuje snaha ich tvorcov verne zobrazovať motívy z pastierskeho, baníckeho, alebo aj roľníckeho života.

Vianoce – pôvodne sviatky zimného slnovratu, oslavované ako znovuzrodenie slnka, v kresťanskej ére ako narodenie Ježiša Krista. Na formovanie vianočných tradícií v kultúrach európskych národov vplývalo prelínanie sa pôvodných solárnych slávností s obradmi zameranými na zabezpečenie všeobecnej prosperity hospodárstva a rodiny s kresťanskými obradmi a legendami.
Zvykoslovný cyklus zimného slnovratu začínal v novembri. 1. - 2. november je dodnes venovaný spomienke zosnulých. Úctu a vďačnosť svojim predkom prejavovali ľudia už od najstarších čias. V tieto dni navštevovali pozostalí hroby svojich mŕtvych príbuzných na cintorínoch a zdobili ich sviečkami. Ďalším významným dňom predvianočného obdobia bol deň Svätej Kataríny (25. november).

Po tomto dni začína adventné pôstne predvianočné obdobie, v ktorom sa prísne zakazoval tanec, spev a akákoľvek zábava. Do adventu spadajú sviatky Svätého Ondreja (30. novembra) a Barbory (4. decembra). V obidvoch prípadoch ide o dni sprevádzané mnohými poverovými úkonmi a čarami, ktoré mali zabezpečiť dobrú novú úrodu. Podľa prírodných úkazov sa v tomto čase predpovedalo počasie a úspech v hospodárstve v najbližšom období. Deň Svätého Ondreja sa však spájal najmä s ľúbostnou mágiou. Mikulášska obchôdzka bývala odjakživa aj u nás úzko spojená najmä s deťmi. Vo svojom priebehu nepodliehala podstatnejším zmenám. V podvečer Svätého Mikuláša (5. decembra) chodieval po domoch prívetivý Mikuláš, oblečený ako biskup v dlhom splývavom plátennom odeve s vysokou papierovou čiapkou na hlave a s palicou v ruke. Sprevádzal ho anjel a čert. Tento malý sprievod navštevoval domácnosti a tradične obdarovával deti.

Zaujímavý je komplex poverových úkonov, obradov a zvykov spojených s 13. decembrom - dňom Lucie. Podobne, tak ako v niektorých európskych regiónoch, ani na Slovensku sme nezaznamenali súvislosti medzi kresťanskou legendou o Svätej Lucii a zvykmi, ktoré sa k tomuto dňu, alebo aj priamo k jej menu viazali. Práve naopak, Lucia prevzala pravdepodobne črty niektorého ženského démona, čo vysvetľuje aj neobľúbenosť tohto mena v ľudovom prostredí v minulosti. Deň Lucie, až do prijatia gregoriánskeho kalendára (1582), býval najkratším dňom v roku, kedy podľa poverových predstáv vrcholila činnosť zlých síl, ktorých domovom bola noc - tma. V tento deň boli zakázané viaceré ženské práce. Nesmelo sa šiť, ani priasť. V tento deň sa nevzťahovalo na ženy len konkrétne pracovné obmedzovanie, ale ženy mali zakázané akékoľvek návštevy svojich príbuzných, susedov i známych. Aj v súčasnosti býva žena v tento deň nežiadúcou návštevou, a to hlavne vtedy, ak do cudzieho domu vstupuje ešte pred príchodom muža. Mužské návštevy na Luciu bývali však vítané. Domáci ich spájali so šťastím a prosperitou navštívenej domácnosti. V podvečer navštevovali domácnosti Lucie - ženy zahalené v bielych plachtách s husím krídlom v rukách. Chodili po dome a ometali nábytok. Mlčky pohybujúce sa tajomné postavy vyvolávali strach najmä u detí. Po Lucii nasledoval týždeň chudobný síce na zvyky, no zato bol vyplnený praktickými prípravami na blížiace sa sviatky.
Hneď v prvé dni po Lucii sa začalo s pečením vianočných oblátok. Táto povinnosť, napiecť oblátky pre celú dedinu, pripadala spravidla miestnemu učiteľovi. V minulých storočiach si občania túto službu zo strany učiteľa zabezpečovali aj písomne - formou zmluvy. Tesne pred Vianocami školské deti roznášali oblátky po domácnostiach. I keď príprava a roznášanie oblátok nemali pôvod v ľudovej kultúre a ani nesplynuli so štruktúrou ľudových zvykov, nemožno tejto tradícii poprieť to, že mala trvalé miesto v tradičnom živote slovenskej dediny.

Vianoce si pripomínajú národy na celom svete a mnohé z nich ich pokladajú za najväčšie a najoslavovanejšie sviatky v roku. Dokladom toho je i ich obsahom bohatá tradícia ľudových zvykov, obradov i folklórnych prejavov. Vyvrcholením vianočných sviatkov bol Štedrý večer - večer Štedrého dňa. Štedrosť posvätného večera 24. decembra spočívala v ľudovom prostredí predovšetkým v pestrej skladbe pokrmov. Ľudia spájali hostinu - hody s blahobytom v nastávajúcom očakávanom období, preto sa snažili riešiť, v súvislosti s nariadeným cirkevným pôstom, celú situáciu svojim špecifickým spôsobom. Mäso síce na štedrovečerný stôl dávali, ale jedávali ho spravidla až po polnoci. Na Štedrý deň, už zavčasu ráno, sotva minula polnoc, ženy miesili cesto na vianočné pečivo. Usilovali sa, aby bolo tradičné vianočné pečivo upečené do východu slnka, aby mali čím ponúknuť koledníkov. Väčšina pripravovaných vianočných jedál má svoj pôvod v predkresťanskom období, keď sa v čase vianoc slávil sviatok zimného slnovratu a ukončenie poľnohospodárskych prác.

Vianočné jedlá a štedrovečerný stôl
Novšie vianočné jedlá zaviedla cirkev. Symbióza obidvoch postupne ustálila charakter vianočného jedla, ktoré pretrváva dlhé obdobie. K typicky slovenským vianočným jedlám patrili najmä tie, ktorým ľudová viera pripisovala v prenesenom význame vlastnosti vegetatívnej sily prírody. Preto sa pripravovali najmä jedlá z rastlinných produktov, z obilovín, zo strukovín, z ovocia a kapusty. Veľmi často sa používal i mak a cesnak. Kristianizácia obohatila vianočné jedlo o oblátku a rybu, ktorá bola považovaná ako studenokrvný živočích za pôstne jedlo. Oblátky sa piekli z nekvaseného cesta vo formách s cirkevnými symbolmi. Oblátky bývali okrúhle, oválne, ale mávali aj tvar trubičky. K tradičným štedrovečerným jedlám na Slovensku patrili polievky, najčastejšie z kyslej kapusty, šošovice, hrachu, fazule, sušených húb, alebo ovocia. Často sa varila i kyslá obilninová polievka. Charekteristické bývali i múčne jedlá. Na celom území Slovenska sa piekli aj najrozličnejšie druhy koláčov a iného pečiva. Robilo sa tak preto, aby bol dostatok jedla nielen pre členov rodiny, ale aj pre očakávaných koledníkov, pastierov, sluhov, ba i pre dobytok. Vianočné pečivo malo rôzne pomenovanie. Výraznými regionálnymi variantmi býval koláč nazývaný na východnom Slovensku kračún a štedrák na strednom Slovensku. Pôvod najstaršieho nemäsového štedrovečerného jedla - opekancov, možno hľadať v posúchoch. Z rastlinnej stravy bývala na Vianoce rozšírená konzumácia ovocia v sušenom, ale aj čerstvom stave. V jedlách živočíšneho pôvodu nachádzame väčšie odlišnosti, podmienené konfesiou rodiny. Evanjelici mohli jesť mäso a mäsové pokrmy už na Štedrý večer. Mimoriadna starostlivosť bývala venovaná úprave štedrovečerného stola. Stôl v rohu izby, umiestnenej v diagonále s vykurovacím zariadením, býval považovaný za posvätné miesto. Stôl býval prvým kusom nábytku, ktorý bol prinesený do novopostaveného domu. Všetko čo bolo na štedrovečernom stole, pri ňom, pod ním, alebo zavesené nad ním nadobudlo pozitívne magické vlastnosti a malo rituálny význam. Pod stôl, ktorý býval v niektorých oblastiach Slovenska posypaný makom, dávali železné nástroje, s ktorými vykonávali najdôležitejšie poľnohospodárske práce. Sekera, lemeš z pluhu, či motyka mali zabezpečiť nielen dobré pracovné výsledky roľníkov a remeselníkov, ale aj silu a zdravie tých, čo sedávali okolo stola. Predovšetkým v horských oblastiach Slovenska zamknutá reťaz okolo stolových nôh predstavovala magický kruh, ktorý mal zabezpečiť, aby ovce vyháňané na pastvu bývali pospolu, aby sa nestratili a aby boli tiež chránené pred útokmi vlkov a medveďov. Pri úprave štedrovečerného stola sa vyskytovali regionálne i miestne odlišnosti. V mnohých slovenských lokalitách kládli na stôl slamu s obilím a seno, ktoré prikrývali slávnostným bielym obrusom, z ktorého na jar rozsievali zrno. Na štedrovečernom stole nesmel chýbať chlieb. Požiadavka celého nenačatého bochníka sa nedodržiavala dôsledne. Pred slávnostnou štedrovečernou večerou sa všetci rodinní príslušníci umyli a obliekli do čistých šiat. Biela ľanová košeľa mala gazdovi zabezpečiť v nastávajúcom roku kvalitný ľan. Večera sa začínala po vypití hriatej pálenky. Gazda namočil prst do medu a urobil každému na čelo krížik, ako ochranu proti všetkému zlému. Prvé jablko otec rozkrájal na toľko častí, koľko bolo pri stole ľudí. Požiadavka, podľa ktorej malo byť jablko zdravé a pekné červené, signalizovala pôvodnejší význam zvyku, pri ktorom sa mali tieto vlastnosti preniesť na ľudí. Potom si každý vzal jablko sám a podľa toho, či si vybral vo vnútri zdravé, usudzoval, aké bude jeho vlastné zdravie v očakávanom budúcom roku. Jedlá sa po večeri zo stola neodkladali, ostávali na ňom najčastejšie do druhého dňa, pečivo ostávalo po celé sviatky a chlieb obyčajne až do Nového roku. Omrvinky a zvyšky z vianočného jedla sa nevyhadzovali. Práve naopak, domáci ich starostlivo pozbierali a na jar, spolu s plodinami, ktoré boli na štedrovečernom stole, pridávali do osiva.

Vinšovníci, betlehemské hry a ľudové betlehemy
Po štedrovečernej večeri chodievali po domoch pastieri. Zavinšovali domácim dobrú úrodu, zdravie a pošibali ich prútom prepleteným so zelenou vetvičkou. Veľkým a dlho pretrvávajúcim zážitkom pre všetkých členov rodiny býval v minulosti príchod betlehemcov, prinášajúcich so sebou spracovaný príbeh o narodení Ježiša Krista. V 19. storočí predstavovala hra betlehemcov o narodení Ježiša Krista najrozsiahlejšie útvary ľudového divadla. Pastiersky element v hre reprezentovali postavy Fedora, Stachu, baču a Kuba, nosiaceho so sebou prenosný drevený, alebo papierový betlehem. Hovorený text sa v betlehemskej hre spájal so spevom a tancom. Rytmus spevných a pohybových zložiek sprevádzalo búchanie palicami o zem. Betlehemy, ako plastické zobrazenie biblického príbehu narodenia Ježiša Krista, predstavovali výrazný prvok slovenskej tradičnej ľudovej kultúry. Dotvárali prekrásnu atmosféru Vianoc na slovenských dedinách i v mestách ešte do nedávnej minulosti. Vývoj ľudových betlehemov dávajú odborníci do súvislosti s tradíciou stredovekých cirkevných vianočných hier. Ako vzory pre betlehemy mohli slúžiť aj neskorogotické reliéfy s námetom narodenia Krista, klaňania Troch Kráľov ap. V dedinskom prostredí sa objavujú betlehemy vo forme prenosnej i stálej. S prenosnými betlehemami hrávali chlapci betlehemskú hru. Betlehemy neprenosnej podoby si stavali vo vianočnom období ich majitelia v rohu izby na stôl, lavicu, či truhlu. Symbolom Vianoc na Slovensku, podobne ako aj v iných európskych krajinách, nebol takmer až do polovice 19. storočia stromček, ale práve betlehem. Betlehemy sa na Slovensku vyrábali hlavne z lipového dreva. Drevené polychromované plastiky často preslávili svojich výrobcov ďaleko od ich domovov. Mnohí výrobcovia betlehemov, v snahe zdôrazniť prírodnú krásu dreva, farbenie plastík odmietali. Prezentované betlehemy charakterizuje snaha po vernom znázornení motívov z pastierskeho, baníckeho, ale aj roľníckeho života. Podstatnou zložkou celej kompozície okolo scény Ježišovho narodenia sú postavy Svätej rodiny, Troch kráľov, pastierov s darmi, muzikantov ap. Medzi umelecky najpôsobivejšie patria betlehemy z Banskej Štiavnice a jej okolia. Ľudové betlehemy v mestskom a následne i v dedinskom prostredí boli postupne odsúvané zdobeným stromčekom do zabudnutia. Všeobecne sa usudzuje, že zvyk zdobiť vianočný stromček prišiel na územie Slovenska z Rakúska a Nemecka okolo roku 1815. Bohaté meštiacke vrstvy v mestách odpozorovali tento zvyk od cudzej šľachty a prostredníctvom nich sa potom šíril do menších miest a na vidiek. Úspech tejto migrácie bol podmienený staršou tradíciou, ktorá vyžadovala, aby cez vianočné obdobie boli v každom dome čerstvé vetvičky, prúty, prípadne iná zeleň. V niektorých slovenských obciach pripravovali v roľníckych rodinách vianočné stromčeky až v tridsiatych rokoch nášho storočia. Väčšinou sa stavali ešte pred I. svetovou vojnou. Stromčeky, najčastejšie jedličky, upevňovali spočiatku o strop, stavali nad stôl a až neskôr ich osádzali do drevených vyrezávaných, alebo inak zdobených podstavcov. Vianočné stromčeky zdobili jablkami, orechami, farebným papierom ap. Prvý sviatok vianočný - Božie narodenie mával charakter novoročia. Cirkev považovala tento deň za najväčší sviatok roka a v ľudovom prostredí to býval deň vinšov a kolied. Zmysel zvykov druhého vianočného sviatku - na Štefana - predstavuje kontinuitu s inými dňami prednovoročného obdobia. V tento deň popoludní organizovala mládež veselé štefanské zábavy.