veniec mladuchy

veniec mladuchy
(vienok, koruna) – kruhovitý útvar zo zelených rastlín a z kvetov na hlave mladuchy počas svadby, súčasť obradového svadobného odevu.

Veniec symbolizoval slobodný stav, panenstvo mladuchy. Sobášne vence poznali už Rimania, u Slovanov oddávna boli vence dievčenskou ozdobou hlavy. V stredovekých prameňoch sa tieto vence označovali názvom „virginitalis“.

Kresťanstvo dlho považovalo vence za pohanský prejav; vo východnej cirkvi sa kladenie malých vencov na hlavy sobášených stalo súčasťou sobášneho obradu. Na území Slovenska v minulých storočiach bola znakom panenstva mladuchy parta, ktorej súčasťou bol aj malý zelený veniec. Parta zanikla a nahradil ju veniec – spočiatku zo živých vždyzelených rastlín (zimozeleň, rozmarín, krušpán, myrta, asparágus) a z kvetov, neskôr z umelých kvetov a rôznych ozdôb. V textoch svadobných piesní sa spieva o zelenom venci. Symbolikou zelene bol veniec mladuchy úzko spätý so svadobným stromčekom (strom života), na východnom Slovensku často nazývaným veňec.

Príprava venca, ktorú sprevádzali svadobné piesne družíc, mala obradový charakter. Skladanie venca bolo významným svadobným obradom, ktorý spolu s nasledujúcim čepčením predstavoval obradový vrchol celej svadby.

Skladaniu venca mladuchy  predchádzal obradový tanec mladuchy – úvodenie, vyvádzanie z venca. Hlavným motívom bola rozlúčka so slobodou, s panenstvom. Symbolizovala ju strata venca, ktorá bola aj motívom sprievodnej obradovej piesne „Parta moja, parta, zelený veniec“ – najrozšírenejšej svadobnej piesne u nás. Skladanie venca mladuchy  sa robilo v komore za prítomnosti družbu, družíc a starejšej. Predchádzalo mu obradové rozpletanie alebo strihanie vlasov mladuchy, ktoré sa považuje za pozostatok dávneho obradu, postrižín. Veniec mladuche skladal väčšinou družba (niekde starejšia alebo družica; v rusínsko-ukrajinskej oblasti otec alebo svokor) ostrým kovovým predmetom (mečom, sekerou, valaškou, kosou, nožom, vidličkou) alebo palicou. Podľa historických údajov bol meč pri tomto akte použitý na svadbe uhorského kráľa Bela IV. roku 1264. Mladucha sa zloženiu venca bránila (utekala, skrývala sa) a na otázku družbu: „Či dovolíš vienok sňať, alebo hlávku sťať?“, dala súhlas až na tretíkrát. Veniec mladuchy potom patril družbovi, ktorý s ním prišiel medzi svadobčanov, predniesol svadobný vinš o boji o veniec a tancoval s ním. Niekde veniec mladuchy družbovia ukradli a ženích si ho musel vykúpiť.

Veniec mladuchy slúžil ako magický prostriedok na zabezpečenie vydaja družíc, ktoré si ho preto dávali na hlavu. Často sa priamo do venca vyberali peniaze pre mladuchu. 

Veniec mladuchy chránili pred nepovolanými, lebo pomocou neho mohol niekto mladomanželom počariť. Preto ho družba zapichol do hrady domu, kde bol až do konca svadby. Potom sa dobre uschoval (do skrine, truhly, periny, za obraz, zarámoval sa spolu s pierkom ženícha) alebo sa spálil. Zväčša si ho manželia opatrovali až do smrti. V 20. storočí znaková funkcia venca mladuchy postupne zanikla. Nahradil ho závoj (s korunkou, kvetmi), ktorý sa mladuche skladá zvyčajne o polnoci ako súčasť čepčenia – pokiaľ sa tento obrad zachováva.

Materiál: