včelárstvo

včelárstvo
- činnosť zameraná na chov včiel pre ich produkty.

V ľudovej kultúre má včelárstvo postavenie doplnkového zamestnania alebo záujmovej činnosti s diferencovaným hospodárskym výnosom a odrazom v širších kultúrnych väzbách. Výhodné geograficko-klimatické podmienky územia Slovenska umožňovali rozvoj včelárstva od raného stredoveku podnes, pričom prešlo všetkými vývinovými stupňami. Chov domestifikovaných včiel (významných aj ako opeľovače rastlín) nadviazal na staršie brtníctvo. Základnou podmienkou domáceho včelárstva bolo prenášanie častí kmeňov s včelími hniezdami do blízkosti ľudských obydlí, kde sa ohradzovali plotmi alebo umiestňovali do zastrešených včelínov. Za krádež včelstiev a medu sa udeľovali prísne tresty. Včelárstvo sa v 11. – 12. storočí stalo súčasťou poddanského hospodárstva. Svedčia o tom údaje o odovzdávaní medu a vosku zemepánovi. Úle a roje predstavovali v tom čase aj osobitné donácie. Med a vosk sa stali v Uhorsku dôležitým obchodným a vývozným tovarom. Záujem vrchnosti o zvyšovanie produkcie viedol k vydávaniu rozličných inštrukcií, za osvietenstva i prvých návodov na dokonalejší chov. Napriek tomu si včelárstvo až do vzniku kapitalizmu zachovalo prevažne extenzívny charakter.

Včelstvá sa chovali v klátoch, košoch (úľ), z ktorých sa med a voština vyberali aj za cenu vyhubenia včiel. Pri zakladaní chovu alebo rozširovaní včelstiev z cudzích plemien ich včelári dovážali najradšej zo vzdialených miest, lebo skúsenosť ukázala, že takéto včely sa do pôvodného domova nevracajú. Na zimu sa úle zvyčajne prenášali do teplých priestorov (maštaľ, kôlňa, povala) a na jar (okolo Márie – 21. marca) na voľné priestranstvá. V ten deň včelári očakávali prvý prelet včiel, lebo sa verilo, že takáto rodina bude mať dobrú znášku. Úspešný chov sa zabezpečoval aj magickými prostriedkami (aby boli plodné, mal byť úľ natretý hlinou z pluhu po prvej orbe; aby sa včely držali v úli, mal byť vykropený materským mliekom, a pod.). Pri rojení sa roj striasal do obráteného koša, odkiaľ ho preniesli do úľa vystriekaného medom a vytretého materinou dúškou. Prechod roja sa usmerňoval dymom z fajky alebo zo špeciálneho dymáka. Dymom omámili včely aj vtedy, keď sa zmiešali dva roje (aby lepšie splynuli). Včelári si pri rojení chránili tvár riečicou alebo košom, neskôr včelárskymi kuklami. Keď vyšiel prvý roj, bývalo zvykom zavolať ostatných včelárov a pohostiť ich. Uletený roj sa usilovali usadiť kropením vodou, hádzaním piesku a hlukom vyvolaným údermi na kosu. Pôvodne bol hluk signálom pre susedov o vyrojení sa včiel. V sporoch o vlastníctvo nájdeného roja platila zásada, že patril tomu, kto ho našiel po dvoch dňoch. Racionálne včelárstvo sa ujímalo od polovice 19. storočia a presadilo sa pod vplyvom osvety v prvej štvrtine 20. storočia. V súčasnosti sa včelárstvo oceňuje ako zdroj medu a dôležitý činiteľ pri opeľovaní rastlín. Narastá preto význam kočovného včelárstva (na špeciálnych včelárskych vozoch) a využívania sezónnej paše (kvitnúce lesné a poľné porasty).

Mnohí včelári sa v minulosti uplatnili aj ako rezbári pri výrobe úľov.

Problematikou tradičného včelárstva na Slovensku sa zaoberali etnografi B. Schier, R. Bednárik (typy a formy úľov), J. Mjartan, E. Drábiková (tradičný lesný a domestifikovaný chov včiel) a historik J. Gašperík.