vareškárstvo

vareškárstvo
– výroba dreveného riadu pre vlastnú potrebu i na predaj, ako aj dreveného náradia.

Vareškári vyrábali drevené predmety dennej potreby – lyžice, varešky, lopáriky, tĺčiky, habarky, vahany, misky. Vareškárstvu bolo blízke struhárstvo, ktoré sa zaoberalo domácou výrobou tanierov, mís a okrúhlych vahanov na stružni – jednoduchom zariadení na nožný pohon, ktoré bolo predchodcom sústruhu. Po výbere sa drevo (buk, dub, lipa, jaseň, jelša) upravovalo priamo na rúbanisku (pílenie, odkonárenie). Okresané kláty sa dopravili domov, kde sa ďalej osekávali a kresali sekerou a strúhali na oberučnom stolci oberučným nožom. Konečný tvar predmetu sa dosiahol vyhladzovaním. Vareškári a struhári pracovali od Veľkej noci buď priamo v lesoch, kde si postavili drevený prístrešok a stružňu a žili tu a pracovali v jednoduchých podmienkach často s celou rodinou, alebo v dedine v podnájme, kde mali kúpené drevo. V zime pracovali doma.

Výroba dreveného riadu bola na našom území rozšírená už v období raného feudalizmu, pôvodne v horských a podhorských oblastiach, od 17. storočia predovšetkým na hradných panstvách, od 18. storočia sa sústredila v strediskách, kde bol dostatok vhodných drevín. Výroba pre trh sa rozšírila na prelome 18. a 19. storočia ako dôsledok zlých hospodárskych a sociálnych pomerov (preľudnenie, nedostatok pôdy, potreba získať nové prostriedky obživy). Koncentrovala sa na západnom Slovlovensku, kde hlavnými strediskami boli Stará Turá a Lubina s okolitými kopanicami. Roku 1898 sa výrobou variech zaoberalo v Starej Turej 1 100 rodín. Odtiaľ sa vareškárstvo prenieslo na Považie (Selec, Dolná Súča, Soblahov, okolie Bytče). Bolo rozšírené aj na Orave (Oravská Lesná, Žaškov, Zázrivá), Liptove (Liptovská Teplička), Spiši (Veľký Sulín, Kojšov, Torysky, Žehra), Šariši (Zborov), Zemplíne, Pohroní (okolie Banskej Bystrice, Detvy, Novej Bane), v Gemeri (Kokava nad Rimavicou, Polom, Brázdno, Propoč, Ratkovská Zdychava, Hačava, Rejdová). Výrobky vareškárov sa predávali na trhoch a jarmokoch (najvýznamnejší vareškársky jarmok bol v Radvani) a podomovým obchodom. Zo Starej Turej sa chodilo predávať na Moravu, pred prvou svetovou vojnou do Rumunska (okolie Marmaroša). V 50. rokoch 20. storočia začalo vareškárstvo zanikať. V súčasnosti je organizované vo výrobných družstvách, venujú sa mu aj individuálni výrobcovia. Väčšina ich produkcie má charakter suvenírov s prevládajúcou dekoratívnou funkciou.