valchárstvo

valchárstvo
– výrobné odvetvie upravujúce vlnené tkaniny na súkno tak, aby boli čo najhustejšie.

Riedka vlnená tkanina sa plstila trením, ubíjaním, vlhkom, teplom, prípadne i chemicky (močom, mydlom), pričom sa zrážala, zhusťovala, spevňovala a súčasne prala. Pôvodne k plsteniu vlnených tkanín dochádzalo pravdepodobne mimovoľne trením a navlhčovaním látky v styku s ľudským telom. Pramene dokladajú plstenie tkanín šliapaním v kadiach s vodou, ručným tlčením piestom, šúchaním vrúbkovaným dreveným piestom. Rezíduá takého postupu sa zachovali pri zhotovovaní pletených papúč v okolí Trenčína a v Púchovskej doline. Mechanické valchovanie sa robilo vo valchách. Poskladaná tkanina sa vložila do dreveného žľabu s vodou a ubíjala drevenými kladivami stupami. Stupňovité zárezy kladív tkaninu posúvali a prevracali. V oblastiach remeselníckej výroby súkna pracovali valchári pre viacerých súkenníkov alebo si súkenníci valchovali sami striedavo v spoločnej valche. Remeselníci sa valchárstvom zaoberali iba v strediskách výroby náročnejších druhov súkna, ako napríklad v Skalici, Modre, Púchove a Trenčíne. Valchármi (maď. csapó) sa podľa tohto dôležitého úkonu pri zhotovovaní súkna niekde nazývali aj súkenníci. Boli to prevažne tí, ktorí vyrábali stredné a hrubé druhy súkna, najmä v dnešnom Maďarsku. U nás toto označenie používali v Gemeri (Rimavská Sobota, Rožňava), v tomto prípade však nešlo o valchárov, ale o súkenníkov, ktorí si zrejme sami tkaninu aj valchovali v spoločnej valche. Patrónom valchárov bol sv. Jakub menší.

Tam, kde sa udržala domácka výroba súkna pre vlastnú potrebu, pracovali valchy ešte v polovici 20. storočia (Horehronie, Liptov, Spiš, Orava). Dnes možno vidieť valchy na vodný pohon len v múzeách ľudovej architektúry (v Bardejovských Kúpeľoch, Zuberci, Rožnove pod Radhoštěm), kde sa aj predvádza valchovanie súkna.