úľ

úľ
– umelý príbytok včiel prispôsobený potrebám ich života.

Pri prechode z brtníctva na domáce včelárstvo vznikali prvé formy úľov rozrezávaním pňov stromov so včelími hniezdami. Neskôr sa tieto prirodzené príbytky napodobňovali cieľavedomým vydlabávaním kmeňa lipy, duba, smreka, javora alebo borovice, uzatvorením vrchov klátov a vyrezávaním letáčových otvorov na prednej strane. Vnútri boli vybavené 2 – 3 pármi krížnych paličiek na zachytenie a stavbu voštín. Vznikali tak najstaršie drevené úle – kláty (špalky, dudloše, dlabáky, pňaky). Zdokonaľovaním chovateľských praktík sa dopĺňali krytým otvorom na zadnej strane, ktorý umožňoval ľahší prístup k voštinám pri ich vyberaní. Drevené kláty boli rozšírené v lesnatých regiónoch, kde pretrvávali do výmeny rámikovými úľmi miestami až do polovice 20. storočia (Kysuce, Orava). Prístup do klátov zo zadnej strany šetril nielen včelstvo, ale i samotné úle. Keďže tento druh úľov bol súčasne i trvalejším výrobkom, na čelnej strane sa umiestňovala reliéfna a farebná výzdoba, ba samotné úle sa tvarovali do antropomorfných a zoomorfných foriem. Takéto figurálne úle z 18. – 19. storočia sú dodnes zachované v múzeách ako unikátne prejavy ľudového umenia.

Popri klátových úľoch potvrdzujú ikonografické doklady už od stredoveku výskyt pletených úľov (koš, slamenák, dbol), zhotovovaných najmä zo slamy v povodiach riek aj z prútia alebo trstiny. Rovnako ako kláty boli vybavené krížnymi paličkami na upevnenie voštín. Proti chladu, vlhku a hlodavcom sa natierali ochrannými nátermi (hlina zmiešaná s plevami, hovädzím trusom a vápnom). Občas sa na nich umiestňovali aj ozdobné prvky. Spĺňali estetickú i praktickú funkciu, lebo včelstvám uľahčovali orientáciu a boli prostriedkom magickej ochrany. Pletené úle boli rozšírené na väčšine nášho územia a pre ich výhody (ľahkosť, vzdušnosť, tepelná izolácia) sa vo veľkom počte udržali až do polovice 20. storočia. K dlhodobému výskytu prispievalo aj ich využívanie na zber usadených rojov.

Kláty i koše patria k najstarším formám úľov , s ktorými boli späté prastaré praktiky hubenia včiel pri vyberaní voštiny. S rozširovaním poľnohospodárskej literatúry koncom 18. storočia prenikali i k nám poznatky o racionálnejšom spôsobe chovu včiel v rozoberateľných úľoch, ktoré však do ľudovej výroby prenikli iba v malej miere. Väčší účinok dosiahla propagácia rámikových úľov poľského včelárskeho odborníka J. Dzierzona v polovici 19. storočia. Po ňom sa v našom včelárstve dlho zachoval názov rámikových úľov dzierzonáky, zierzonáky, žiržonáky. Rámikové úle sa však v ľudovom včelárstve ujímali pomaly. Dlho sa amatérsky zhotovovali v rozmanitých tvaroch a mierach.

V záujme zvyšovania produkcie sa od začiatku 20. storočia zavádzali viaceré typizované formy úľov (Hatiarov, krajinský, budečský, Boconádyho, Baloghov). Uľahčovali premiestňovanie včelstiev do nových úľov, zamedzovali zbytočné rojenie a tým aj úbytok včiel. Od roku1935 boli vykonané viaceré normalizácie úľov, ktoré stanovujú optimálne miery pre jednotlivé regióny. Súčasné typizované úle prevažujú v záľubovom včelárstve a sú výhradnými formami aj vo včelárstve výrobných organizácií.

Fotogaléria:
Literatúra: