tkanie

tkanie
zhotovovanie tkaniny pravouhlým krížením dvoch sústav nití – osnovy a útku

Tkanie je  jeden z najstarších spôsobov zhotovovania textilu. Jeho základom je striedavé zdvíhanie a klesanie sústav nití v osnove, medzi ktoré sa vkladá útok. Vyvinulo sa z pletenia a bolo známe už v neolite ako tzv. polotkanie, pri ktorom sa dala naraz zdvihnúť len jedna časť osnovných nití (napr. párne nite) a pod druhú sa útok vpletal postupne. Takto sa na juhozápadnom  Slovensku vyrábali do pol. 20. stor. z pálky mäsiarske tašky – cégre, z trste rohože ap.). Na území Slovenska boli až do 1. pol. 20. stor. známe viaceré podoby tkania – od výroby dna riečic z ličiek (tenké luby alebo prúžky lyka), z konských vlasov cez výrobu tkaníc tzv. predtkáčskymi technikami až po tkanie na krosnách, ktoré sa používali tak v domácej  ako aj remeselnej výrobe (tkáčstvo).

Zo všetkých spôsobov tkania je najviac mechanizované tkanie na horizontálnych krosnách, na ktorých sa vo vidieckom prostredí zhotovujú niektoré druhy tkanín dodnes. Začína šliapnutím na podnož spojenú s niteľnicou, ktorá klesne. Súčasne sa druhá niteľnica zdvihne, čím vznikne medzi niťami osnovy vodorovná ziva. Cez ňu tkáčka prevlečie pomocou člnka alebo paličky útok, brdom uloženým v bidle ho prirazí už k utkanej tkanine a súčasne šliapne na druhú podnož, pričom sa tento postup opakuje. Ďalšie úkony pri t. (preberanie ap.) závisia od väzby budúcej tkaniny alebo spôsobu jej zdobenia. Pri tkaní ľanových a konopných tkanín sa musela osnova, aby sa nedrala a netrhala, natierať odmáskou (šlichta, trilo – škrob z múky, z rozvarených zemiakov) alebo lojom ap.

Remeselné skupiny: