textil
je spoločným názvom pre označenie výrobkov z vlákien vyrobených rôznymi technikami z vlákien vyrobených spracovaním surovín rastlinného, živočíšného pôvodu - ľanu, konope, vlny, bavlny, hodvábu a syntetických materiálov.
širšie súhrnné označenie textilných surovín (vlákno, pradivo) a z nich zhotovených výrobkov (plsť, priadza, pletený, tkaný, viazaný textil). Východiskovým bodom štúdia textilu je materiál textilná technika, ktorou bol textil zhotovený (plstenie, pradenie, pletenie, tkanie, viazanie),
Súhrnné označenie textilných surovín (vlákna, pradiva), polotovarov (priadze) a výrobkov (tkaniny, pleteniny, plsti a i.). Tento pojem sa často chybne zužuje len na tkaniny alebo sa stotožňuje s termínom textília. Za tradičný ľudový textil sa označuje textil zhotovovaný a používaný ľudovými vrstvami, najmä na vidieku. Do tradičnej textilnej kultúry – významnej zložky materiálnej kultúry územia Slovenska sa okrem textilných surovín a výrobkov zahŕňajú nástroje, techniky, ako aj všetky využívané poznatky. Najstaršou formou textilnej výroby na Slovensku je výroba pre vlastnú potrebu využívajúca domáce textilné suroviny, a to ľan, konopu, vlnu, prípadne žihľavu. Všetky druhy textilných vláken (pradivo) sa spracúvali na priadzu, z ktorej sa niektorou textilnou technikou (tkanie, pletenie, viazanie) vyrábali rôzne druhy textilu. Vlna sa spracúvala aj plstením na plsť. V textile , vychádzajúcom z domácich surovín a tradícií textilnej kultúry príslušnej oblasti, sa odrážali lokolne i regionálne osobitosti aj estetické názory tvorcu i užívateľa v jednej osobe, jeho sociálne i ekonomické postavenie a podobne. Táto rozmanitosť sa prejavovala tak v používaní výrobných postupov (napr. rôzne väzby paličkovaných čipiek v jednotlivých čipkárskych oblastiach), najmä však vo výzdobe textilu (odlišná farebnosť a rozdielne motívy vzorov preberaných tkanín, rôznorodé výšivky a podobne.). Na vývoj ľudového textilu vplývala aj remeselná, neskôr i manufaktúrna textilná výroba, ktoré využívali nové materiály (bavlna), efektívnejšie výrobné postupy a nástroje (plátenníctvo), vzory (bakačín) a podobne, no aj niektoré prvky ľudovej textilnej výroby (najímanie ľudových čipkárok v pramárstve alebo vyšívačiek pre potreby dvorov a kláštorov, zamestnávanie dedinskéhjo obyvateľstva pri pradení pre manufaktúry a i.). V ľudovom textile sa nachádzajú aj podnety z iných oblastí (z mestskej alebo remeselnej textilnej kultúry) spracúvané podľa potrieb a názorov ľudového tvorcu (roľnícke paličkované čipky z hrubších materiálov vychádzajúce z čipiek baníckych a podobne.). Niektoré druhy výroby textilu sa v určitých obdobiach zachovali len v ľudovej výrobe (pletenie na krosienkach alebo výroba pletenej obuvi háčkovaním v 19. stor. a i.). Ľudová výroba textilu poskytovala základný materiál na zhotovovanie odevu, hospodárskych, bytových textílií a podobne. Okrem domácky vyrábaného textilu (plátno, súkno, čipka a i.) sa v ľudovej kultúre používali materiály a textil vyrobené remeselne, manufaktúrne alebo továrensky. Ich prenikanie do ľudového prostredia súviselo s rozvojom trhov, manufaktúrnej výroby (18. stor.), textilného priemyslu v 19. a 20. stor. a celkovými zmenami v spôsobe života po 1. a 2. svetovej vojne. Rôzne druhy textilu , najmä tkaniny, rozširovali medzi dedinským obyvateľstvom obchodníci, plátenníci, prinášali ich šafraníci, pltníci, obyvatelia pracujúci v mestách (murári, slúžky a i.), drobný textil predával Lacný Jožko, kramár a podobne. Obyvatelia z vidieka chodili nakupovať textil do obchodov v mestách. Pôvod textil niekedy naznačoval aj jeho ľudový názov (rumburské alebo sliezske plátno a podobne.). Textil neľudového pôvodu, i keď odlišný surovinami aj spôsobom výroby, tvoril prirodzenú súčasť textil kultúry ľudu. Do tejto bohatej škály patril angín (hustá bavlnená alebo bavlneno-ľanová tkanina), používaný na vankúše, periny, podšívanie odevov. Anglia (jemné súkno dovážané pôvodne z Anglicka) bola určená na odevy. Veľkú skupinu tvorili atlasové tkaniny (atlas – z arab. hladký, jemný; označenie tkanín zhotovených atlasovou väzbou pôvodne len z hodvábu, neskôr aj z iných materiálov), vhodné na ženské živôtiky, zástery, šatky. Barchet (z arab. barrakan – uterák), nazývaný aj barchan, baršún, bola bavlnená alebo bavlneno-ľanová zväčša keprová, na rube prípadne počesaná tkanina s damaškovým vzorom. Vyrábali ho remeselníci – barchetári, neskôr aj manufakury a továrene a používal sa na bielizeň, blúzky, kabátiky, sukne, podšívanie zimných odevov a podobne. Z pôvodne ľanovej, neskôr bavlnenej jemnej tkaniny batist (ľudovo aj paťolat) sa šili mužské košele, rukávce, ženské zástery, šatky. Brokát (ťažká hodvábna atlasová vzorovaná tkanina niekedy so zlatými alebo striebornými niťami) ľudovo nazývaný zlatohlav, strom (podľa vzoru), ornát (podľa použitia v odeve kňazov), slúžil na sukne, blúzky, živôtiky, vesty a podobne. Pracovné odevy sa robili aj z hrubej vlnenej nevalchovanej tkaniny cajg, cajk vyrábanej manufaktúrne (cajgárstvo). Damašek alebo damask, damaškát (tkanina z ľanu, bavlny, hodvábu, tkaná plátnovou alebo keprovou väzbou s atlasovým vzorom) sa používal na obrusy, menej na oplecká, pôlky, vesty, živôtiky. Delén (jemnejšia bavlnená alebo vlnená tkanina) bol určený na sukne a šatky nazývané delinky. Šatky a pôlky sa zhotovovali aj z etamínu (riedka bavlnená tkanina). Flanel, flanír (jemná bavlená alebo vlnená, obojstranne počesaná tanina) sa využíval na spodnice, podšívanie viest, živôtikov, kabátikov a podobne. Kabáty, nohavice, vesty sa šili z kangáru, kangánu, gangánu (vlnená tkanina, zväčša atlasovej väzby). Široké uplatnenie (zástery, živôtiky, šatky, sukne a i.) mal glot (zväčša čierna bavlnená atlasová tkanina). Halina (hrubá vlnená tkanina s vlasom s prímesou kozej srsti) vyrábaná továrensky, slúžila na kabáty, nohavice i kapce. Podobné použitie mal aj haras (hrubšie súkno pôvodne vyrábané vo francúzskom meste Arras). Z kartúnu (hrubšia hladká bavlnená potláčaná tkanina), vyrábaného napr. kartúnkou v Šaštíne, sa robili sukne, blúzy, zástery, detské oblečenie. Špeciálny jednofarebný kartún, ľudovo nazývaný olejčok, bol vhodný na šatky. Na šatky (na Horehroní nazývané gašmerky), sukne (kašmírky), živôtiky, blúzky sa používal aj kašmír, gašmír (jemná vlnená tkanina keprovej väzby). Kment (jemné ľanové plátno) slúžil na plachty, osobnú bielizeň. Najmä ženské sukne (listerky) sa zhotovovali z listeru (väčšinou čierna alebo modrá pevná tkanina z bavlny a ťavej alebo kozej srsti). Manšester (ľudovo čertova koža; bavlnená tkanina s plochými vlasovými pruhmi rôznej šírky) sa osvedčil na nohavice, vesty, kabáty, detské oblečenie. Z perkálu (jemná, zvyčajne potlačená bavlnená tkanina) sa šili rukávce, zástery, šatky, pôlky i košele. Na sukne a kabátiky sa využíval aj plyš (tkanina s vyšším hrubším bavlneným, vlneným alebo hodvábnym vlasom). Popelín (puplín; hladká mäkká hustá bavlnená tkanina) bol vhodný na rukávce, zástery, živôtiky i šatky. Rukávce a zástery sa šili aj zo saténu (hustá lesklá bavlnená atlasová tkanina). Zo šifónu (tenké bavlnené plátno) sa robili košele a bielizeň. Tyl alebo tylanger (riedka jemná bavlnená tkanina s pravidelnými 6-hrannými okami) slúžil na zhotovovanie čepcov, okruží, šatiek a tvoril základ výšivky na tyle. Zamat (ľudovo aksamient; bavlnená alebo hodvábna tkanina s hustým lesklým krátkym vlasom) bol obľúbeným materiálom na sukne, živôtiky, blúzky, kabátiky a podobne. V ľudovom odeve sa používali aj rôzne kupované tkanice a šnúrky, stuhy, čipky a iné drobné textílie.
Súhrnné označenie textilných surovín (vlákna, pradiva), polotovarov (priadze) a výrobkov (tkaniny, pleteniny, plsti a i.). Tento pojem sa často chybne zužuje len na tkaniny alebo sa stotožňuje s termínom textília. Za tradičný ľudový textil sa označuje textil zhotovovaný a používaný ľudovými vrstvami, najmä na vidieku. Do tradičnej textilnej kultúry – významnej zložky materiálnej kultúry územia Slovenska sa okrem textilných surovín a výrobkov zahŕňajú nástroje, techniky, ako aj všetky využívané poznatky. Najstaršou formou textilnej výroby na Slovensku je výroba pre vlastnú potrebu využívajúca domáce textilné suroviny, a to ľan, konopu, vlnu, prípadne žihľavu. Všetky druhy textilných vláken (pradivo) sa spracúvali na priadzu, z ktorej sa niektorou textilnou technikou (tkanie, pletenie, viazanie) vyrábali rôzne druhy textilu. Vlna sa spracúvala aj plstením na plsť. V textile , vychádzajúcom z domácich surovín a tradícií textilnej kultúry príslušnej oblasti, sa odrážali lokolne i regionálne osobitosti aj estetické názory tvorcu i užívateľa v jednej osobe, jeho sociálne i ekonomické postavenie a podobne. Táto rozmanitosť sa prejavovala tak v používaní výrobných postupov (napr. rôzne väzby paličkovaných čipiek v jednotlivých čipkárskych oblastiach), najmä však vo výzdobe textilu (odlišná farebnosť a rozdielne motívy vzorov preberaných tkanín, rôznorodé výšivky a podobne.). Na vývoj ľudového textilu vplývala aj remeselná, neskôr i manufaktúrna textilná výroba, ktoré využívali nové materiály (bavlna), efektívnejšie výrobné postupy a nástroje (plátenníctvo), vzory (bakačín) a podobne, no aj niektoré prvky ľudovej textilnej výroby (najímanie ľudových čipkárok v pramárstve alebo vyšívačiek pre potreby dvorov a kláštorov, zamestnávanie dedinskéhjo obyvateľstva pri pradení pre manufaktúry a i.). V ľudovom textile sa nachádzajú aj podnety z iných oblastí (z mestskej alebo remeselnej textilnej kultúry) spracúvané podľa potrieb a názorov ľudového tvorcu (roľnícke paličkované čipky z hrubších materiálov vychádzajúce z čipiek baníckych a podobne.). Niektoré druhy výroby textilu sa v určitých obdobiach zachovali len v ľudovej výrobe (pletenie na krosienkach alebo výroba pletenej obuvi háčkovaním v 19. stor. a i.). Ľudová výroba textilu poskytovala základný materiál na zhotovovanie odevu, hospodárskych, bytových textílií a podobne. Okrem domácky vyrábaného textilu (plátno, súkno, čipka a i.) sa v ľudovej kultúre používali materiály a textil vyrobené remeselne, manufaktúrne alebo továrensky. Ich prenikanie do ľudového prostredia súviselo s rozvojom trhov, manufaktúrnej výroby (18. stor.), textilného priemyslu v 19. a 20. stor. a celkovými zmenami v spôsobe života po 1. a 2. svetovej vojne. Rôzne druhy textilu , najmä tkaniny, rozširovali medzi dedinským obyvateľstvom obchodníci, plátenníci, prinášali ich šafraníci, pltníci, obyvatelia pracujúci v mestách (murári, slúžky a i.), drobný textil predával Lacný Jožko, kramár a podobne. Obyvatelia z vidieka chodili nakupovať textil do obchodov v mestách. Pôvod textil niekedy naznačoval aj jeho ľudový názov (rumburské alebo sliezske plátno a podobne.). Textil neľudového pôvodu, i keď odlišný surovinami aj spôsobom výroby, tvoril prirodzenú súčasť textil kultúry ľudu. Do tejto bohatej škály patril angín (hustá bavlnená alebo bavlneno-ľanová tkanina), používaný na vankúše, periny, podšívanie odevov. Anglia (jemné súkno dovážané pôvodne z Anglicka) bola určená na odevy. Veľkú skupinu tvorili atlasové tkaniny (atlas – z arab. hladký, jemný; označenie tkanín zhotovených atlasovou väzbou pôvodne len z hodvábu, neskôr aj z iných materiálov), vhodné na ženské živôtiky, zástery, šatky. Barchet (z arab. barrakan – uterák), nazývaný aj barchan, baršún, bola bavlnená alebo bavlneno-ľanová zväčša keprová, na rube prípadne počesaná tkanina s damaškovým vzorom. Vyrábali ho remeselníci – barchetári, neskôr aj manufakury a továrene a používal sa na bielizeň, blúzky, kabátiky, sukne, podšívanie zimných odevov a podobne. Z pôvodne ľanovej, neskôr bavlnenej jemnej tkaniny batist (ľudovo aj paťolat) sa šili mužské košele, rukávce, ženské zástery, šatky. Brokát (ťažká hodvábna atlasová vzorovaná tkanina niekedy so zlatými alebo striebornými niťami) ľudovo nazývaný zlatohlav, strom (podľa vzoru), ornát (podľa použitia v odeve kňazov), slúžil na sukne, blúzky, živôtiky, vesty a podobne. Pracovné odevy sa robili aj z hrubej vlnenej nevalchovanej tkaniny cajg, cajk vyrábanej manufaktúrne (cajgárstvo). Damašek alebo damask, damaškát (tkanina z ľanu, bavlny, hodvábu, tkaná plátnovou alebo keprovou väzbou s atlasovým vzorom) sa používal na obrusy, menej na oplecká, pôlky, vesty, živôtiky. Delén (jemnejšia bavlnená alebo vlnená tkanina) bol určený na sukne a šatky nazývané delinky. Šatky a pôlky sa zhotovovali aj z etamínu (riedka bavlnená tkanina). Flanel, flanír (jemná bavlená alebo vlnená, obojstranne počesaná tanina) sa využíval na spodnice, podšívanie viest, živôtikov, kabátikov a podobne. Kabáty, nohavice, vesty sa šili z kangáru, kangánu, gangánu (vlnená tkanina, zväčša atlasovej väzby). Široké uplatnenie (zástery, živôtiky, šatky, sukne a i.) mal glot (zväčša čierna bavlnená atlasová tkanina). Halina (hrubá vlnená tkanina s vlasom s prímesou kozej srsti) vyrábaná továrensky, slúžila na kabáty, nohavice i kapce. Podobné použitie mal aj haras (hrubšie súkno pôvodne vyrábané vo francúzskom meste Arras). Z kartúnu (hrubšia hladká bavlnená potláčaná tkanina), vyrábaného napr. kartúnkou v Šaštíne, sa robili sukne, blúzy, zástery, detské oblečenie. Špeciálny jednofarebný kartún, ľudovo nazývaný olejčok, bol vhodný na šatky. Na šatky (na Horehroní nazývané gašmerky), sukne (kašmírky), živôtiky, blúzky sa používal aj kašmír, gašmír (jemná vlnená tkanina keprovej väzby). Kment (jemné ľanové plátno) slúžil na plachty, osobnú bielizeň. Najmä ženské sukne (listerky) sa zhotovovali z listeru (väčšinou čierna alebo modrá pevná tkanina z bavlny a ťavej alebo kozej srsti). Manšester (ľudovo čertova koža; bavlnená tkanina s plochými vlasovými pruhmi rôznej šírky) sa osvedčil na nohavice, vesty, kabáty, detské oblečenie. Z perkálu (jemná, zvyčajne potlačená bavlnená tkanina) sa šili rukávce, zástery, šatky, pôlky i košele. Na sukne a kabátiky sa využíval aj plyš (tkanina s vyšším hrubším bavlneným, vlneným alebo hodvábnym vlasom). Popelín (puplín; hladká mäkká hustá bavlnená tkanina) bol vhodný na rukávce, zástery, živôtiky i šatky. Rukávce a zástery sa šili aj zo saténu (hustá lesklá bavlnená atlasová tkanina). Zo šifónu (tenké bavlnené plátno) sa robili košele a bielizeň. Tyl alebo tylanger (riedka jemná bavlnená tkanina s pravidelnými 6-hrannými okami) slúžil na zhotovovanie čepcov, okruží, šatiek a tvoril základ výšivky na tyle. Zamat (ľudovo aksamient; bavlnená alebo hodvábna tkanina s hustým lesklým krátkym vlasom) bol obľúbeným materiálom na sukne, živôtiky, blúzky, kabátiky a podobne. V ľudovom odeve sa používali aj rôzne kupované tkanice a šnúrky, stuhy, čipky a iné drobné textílie.
Získavanie:
živočíšného pôvodu, spracovaním vlákna rastlín, spracovaním ovčej vlny
Popis získavania:
poľnohospodárskym pestovaním plodín vhodnách ako surovina na získvanie textilných vlákien- ľan,konope,bavlna chovom oviec a spracovaním ich srsti- vlna, chovom hodvábnika a následným spracovaním jeho zámotku - kokónu.
Literatúra:
Remeselná skupina:
Druhy textilu:
vlna, anglia, batist, bavlna (pamok, pámuk, pamut), brokát, čipkovina, dierkový hodváb, dvojosnovná tkanina, dvojútková tkanina, džinsovina, flanel, flauš, gáza, háčkovacia priadza, hadovka, haras, hodváb prírodný, hodváb syntetický, jadrová niť, kartún, kašmír, konopa siata, krep, lacetka, ľan novozélandský, ľan siaty, mulinka, niť, niť bavlnená, niť efektná, niť ľanová, niť plameňová, flámková, niť stehovacia, panama, perotina, plátno, plátno bavlnené - továrenské, plátno bavlnené - domáce, plátno ľanové, rybia kosť, ryps, satén, súkno, postav, šafol, šavol, tuženka, tyl, zamat, zamatka
