súkno

súkno
(darovec, huňa, postav) – vlnená tkanina upravená trením, pôsobením vlhka a ubíjaním.

Súkno sa zhotovovalo pravdepodobne už v mladšej kamennej dobe. Na Slovensku sa podomovo i remeselne (súkenníctvo) vyrábalo ešte v prvej polovici 20. storočia. Dva kusy vlnenej tkaniny sa po dĺžke zošili a splsťovali sa ručne alebo mechanicky vo valche. Tak vznikol z pôvodne riedkej tkaniny kus hustého súkna s jednoliatym povrchom, ktorý sa však pri ubíjaní zmenšil. 

Súkno sa najčastejšie tkalo plátnovou väzbou, remeselní súkenníci vyrábali aj súkno tkané keprom (garažia, karažia). Najjednoduchšie (sedliacke alebo halenové) súkno sa robilo z vlny oviec plemena valaška (niekedy s prímesou kozej srsti) v prírodnej farbe. Zriedkavejšia čierna vlnená priadza sa používala na súkno určené na kapce, v niektorých regiónoch na kabanice, na vzorovanie celovlnených pokrovcov alebo na vzorované súkno na zápästky, goliere halien, cedidlá (vzor sa vyšil a potom sa tkanina ubíjala). Z hrubého domáceho  súkna sa zhotovovali vrchné odevy.

Jemnejšie súkno sa vyrábalo len v niektorých súkenníckych centrách. Používalo sa biele alebo sa farbilo na rôzne odtiene belasej, zelenej, červenej, fialovej farby, prípadne na čierno a šil sa z neho sviatočný a obradový odev.

Dĺžka a šírka súkna sa do 19. storočia určovala v lakťoch (na Spiši nazývaných šingy). Používal sa zväčša viedenský lakeť (podľa zákona z roku 1781 dlhý 778 mm). Starou veľkoobchodnou mierou bol tzv. postav – dĺžka a šírka určená pre 1 kus súkna. Jeho rozmery stanovovali jednotlivé stolice podľa regionálnych zvyklostí a druhu súkna (pokrovce, halenovina, karažia a podobne). Šírka postavu bola v priemere 0,5 – 1,5 lakťa, dĺžka 6 – 30 lakťov. Výroba súkna na Slovensku zanikla koncom prvej polovice 20. storočia.

Materiál:
Remeselná skupina: