Stará Ľubovňa

Na severe Slovenska , v udoli Lubovnianskej vrchoviny lezi Stara Lubovna - slobodne kralovske mesto.

Najstarsia pisomna zmienka o nom je z roku 1292. Uzemie mesta vsak bolo osidlene uz v starsej dobe kamennej. Najvyznamnejsie privilegia dostala v roku 1364 od uhorskeho krala Ludovita I., ktory ju povysil na slobodne kralovske mesto s pravom meca a vynal spod jurisdikcie hradu Lubovna. Obyvatelia mesta tym ziskali vyhody magdeburskeho prava, t.j. mohli si volit richtara, mestsku radu, usporaduvat vyrocne trhy, capovat pivo, lovit ryby a sudit svojich obcanov. Okrem toho boli oslobodeni od niektorych davok a dani. Rozmach mesta pokracoval aj po roku 1412, kedy bolo zaradene medzi 16 spisskych miest danych do zalohu polskej korune uhorskym kralom Zigmundom Luxemburskym. Ked sa hrad Lubovna stal sidlom starostu zalohovaneho uzemia, v meste sa odohralo mnoho uhorsko-polskych diplomatickych rokovani o vrateni zalohy. Moznost poskytovania sluzieb obyvatelom a hostom hradu povzniesla uroven miestnych cechov. Nebyvaly rozkvet prezivali tkaci, obuvnici, cizmari, krajciri, kozusnici a masiari. V rokoch zalohy prosperovali najma obchodnici a kupci, ktori sa mohli realizovat na siedmich vyrocnych trhoch. Na jeho sklonku v meste pracovala mincovna, co je tiez znak hospodarskeho a spolocenskeho rozmachu mesta. Toto obdobie dejin Starej Lubovne zachytava historicky roman J. Niznanskeho "Spisske tajomstvo". Navrat spisskych miest do Uhorska v roku 1772 v obdobi panovania Marie Terezie Starej Lubovni velmi neprospel, nakolko mesto stratilo svoje vysadne postavenie.