Spiš
Spišská župa sa utvorila na prelome 13. a 14. storočia. Jej centrom v stredoveku bol Spišský hrad, od 16. storočia bola župným sídlom Levoča.
Kolonizácia na nemeckom práve nadobudla väčší rozsah najmä po tatárskom vpáde a prebiehala do druhej polovice 15. storočia. Nemci sa na základe udelených výsad zaoberali najmä baníctvom a hutníctvom, neskôr však aj remeslom a obchodovaním, zakladali mestá podľa nového právneho modelu. V čase 18. storočí došlo k intenzívnejšiemu usídľovaniu Rómov a Židov na území Spiša. Rómovia sa zaoberali najmä kováčstvom a korytárstvom. V 15. a 16. storočí bola hornatá časť Spiša kolonizovaná na valaskom práve, územie dosídlili Gorali a Rusíni. Živili sa salašníckym chovom oviec a dobytka. Typickou salašníckou obcou je Lendak. Charakteristickou goralskou obcou je Ždiar. Západná skupina Rusínov – Ukrajincov nazývaná Lemkovia osídlila sever územia v okolí Osturne, Veľkého Lipníka.
Z náboženstiev na Spiši je výrazne zastúpené katolícke. Mariánska hora v Levoči je miestom najvýznamnejších celoslovenských mariánskych pútí. Stala sa aj centrom šírenia náboženských kníh a tlačí a iných pamiatok z púte, z ktorých najzaujímavejšie sú maľované obrázky svätcov na skle. Vysokú profesionálnu úroveň dosahujú obrázky so zrkadlovým pozadím. Novodobým pútnickým miestom je hora Zvir pri gréckokatolíckej obci Litmanová. Významnými evanjelickými kultúrnymi centrami boli Levoča a Kežmarok. Drevený artikulárny evanjelický kostol v Kežmarku patrí k skvostom drvenej architektúry na Slovensku. K rímskokatolíckemu náboženstvu hlásia najmä Gorali, zatiaľ čo Rusíni a Ukrajinci sú prevažne gréckokatolíckeho a pravoslávneho vierovyznania.
Spiš patril medzi chudobné poľnohospodárske oblasti. V 18. storočí sa tu začali pestovať zemiaky a neskôr sa stal jednou z najdôležitejších zemiakarských oblastí na Slovensku. Hlavnou poľnohospodárskou plodinou v 19. storočí bol ľan. Ľanové plátno produkovali na vývoz aj mimo Uhorska. Spracovanie ľanu sa rozšírilo z domáceho prostredia neskôr i do textilného priemyslu. Roku 1860 bola v Kežmarku založená mechanická pradiareň a tkáčovňa ľanu, ktorá bola prvou priemyselnou ľanárskou továrňou nielen na území Slovenska, ale celého Uhorska. Na Spiši sa v súvislosti s výrobou plátna, ale i súkna rozvinulo farbiarstvo. Čierno a krásno (červeno) farbiarske a najmä modrotlačiarské dielne produkovali nielen pre Spiš, ale aj pre Liptov a Gemer. V súčasnosti už nepracuje ani jedna z nich. Posledný modrotlačiarsky majster z Hranovnice zomrel roku 1976.
Hospodárstvo a kultúru Spiša ovplyvnil aj rád cisterciánov. Zaoberali sa poľnohospodárstvom, rybolovom, včelárstvom a tiež kutaním rúd. V Slovenskom Rudohorí bohatom na meď a železo mali bane veľký význam už v 14. a 15. storočí. Vzhľadom na rozvinutú ťažbu rúd boli na Spiši v popredí kovospracujúce remeslá, najmä medikováčstvo a zvonolejárstvo v Spišskej Novej Vsi. V Kežmarku bolo rozvinuté ihlárstvo, najvýznamnejšie na Slovensku. Medzi najrozšírenejšie remeslá patrilo garbiarstvo, kamenárstvo, stolárstvo, zlatníctvo, klobučníctvo a súkenníctvo. Najväčšími remeselníckymi a obchodnými strediskami boli Kežmarok, Spišská Sobota a Levoča. Remeselníci sa v 19. storočí orientovali najmä na ľudové vrstvy. Kožuchmi, obuvou, klobúkmi, modrotlačou a čipkami zásobovali práve tak slovenské, ako i nemecké, rusínske či goralské obce.
V lesnatých oblastiach severného Spiša bola rozšírená výroba z dreva a prútia. Vysokú úroveň dosiahla aj výroba a výzdoba pastierskeho riadu a náradia. Výroba prútených košíkov bola a dosiaľ je rozšírená najmä v Lackovej, kde sa jej venujú muži aj ženy. V chudobných obciach – hlavne rusínskych – v Kamienke, Veľkom Lipníku, Litmanovej, Hraničnom, Sulíne, Jarabine a Stráňanoch – si rodiny malých roľníkov a bezzemkov vypomáhali podomovým drotárstvom.
Doplnkovým zamestnaním bolo furmanstvo. Na oddych a prenocovanie furmanov slúžili voziarne, ktoré boli tiež dôležitým centrom spoločenského a obchodného styku, keďže v nich sa prepriahali poštové vozy a dostavníky, menili kone kráľovskí a cisárski kuriéri.
Etnická pestrosť obyvateľov Spiša sa prejavila v odeve a textile. Nemci obľubovali odev z čierneho súkna, nosili veľké klobúky. Červené a zelené tkaniny charakterizujú najmä goralské a rusínske obce, kde sa používali aj v interiéri. Ľudový odev v obciach Ždiar a Lendak má mnoho spoločných prvkov s odevom goralských obcí na Orave. Levočské čipkárky plietli čipky, ktoré ďalej predávali obchodníčky, panie alebo kofy zo Spišského Podhradia. Používali sa na čelenky čepcov v mnohých lokalitách Spiša i Šariša a v určitom období aj celé čepce.
Začiatkom 20. storočia ešte prevažovala drevená architektúra. V oblastiach osídlených Nemcami sa domy stavali aj z kameňa a tehly a sa vyskytovali domy, ktorých rozľahlé strechy prekrývali prejazd po celej dĺžke obytného domu nazývaný dufart. Od roku 1979 sú za rezervácie ľudovej architektúry vyhlásené obce Osturňa a Ždiar. Pre Ždiar je charakteristické modré spárovanie medzi brvnami a omazávanie hrán kontrastuje s patinou dreva a šindľa. Okenné rámy sú zdobené jednoduchými geometrickými vzormi robené vápnom. Vyhladené steny zrubu na vnútornej strane v izbe boli zdobené papierovými vystrihovačkami, na vonkajšej strane farebnými maľovanými ornamentmi.
Vďaka vyspelému školstvu a kníhtlačiarstvu kultúrnym centrom Spiša sa stala Levoča. V prvej polovici 16. storočia bola aj popredným strediskom gotického umenia. Pracovala v nej známa rezbárska dielňa majstra Pavla z Levoče.
Ústna slovesnosť spišských Nemcov obsahuje veľa humorných príbehov, anekdot a historických povestí. Z rusínskych a goralských lokalít sa zachovali poverové rozprávania, v ľudových rozprávaniach so zbojníckou tematikou vystupuje zbojník Karolicek zo Ždiaru. Pre ždiarske hudobné nástroje sú charakteristické doma vyrábané dlabané husličky, tzv. zlobcoky. Osobitosťou spišského folklóru sú klapancie – poloľudová veršovnícka epika. Na Spiši sa zachovali archaické piesne a osobité druhy trávnic.
Tradičnú remeselnú výrobu môžu návštevníci Kežmarku vidieť a výrobky si aj kúpiť uprostred leta na podujatí Európske ľudové remeslo, na ktorom sa predstavujú ľudoví výrobcovia z celého Slovenska. Na plti môžu turisti poznávať prírodné prostredie Pieninského národného parku. Pod hradom Stará Ľubovňa je postavené múzeum ľudovej architektúry, ktoré prezentuje hlavne tradičnú architektúru a bývanie severného Spiša.
Krajinno-architektonickou dominantou Spiša je Spišský hrad – najrozsiahlejšie stredoveké hradisko na Slovensku. Spolu so Spišskou Kapitulou a Spišským Podhradím bol hrad v roku 1993 zapísaný do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
Z náboženstiev na Spiši je výrazne zastúpené katolícke. Mariánska hora v Levoči je miestom najvýznamnejších celoslovenských mariánskych pútí. Stala sa aj centrom šírenia náboženských kníh a tlačí a iných pamiatok z púte, z ktorých najzaujímavejšie sú maľované obrázky svätcov na skle. Vysokú profesionálnu úroveň dosahujú obrázky so zrkadlovým pozadím. Novodobým pútnickým miestom je hora Zvir pri gréckokatolíckej obci Litmanová. Významnými evanjelickými kultúrnymi centrami boli Levoča a Kežmarok. Drevený artikulárny evanjelický kostol v Kežmarku patrí k skvostom drvenej architektúry na Slovensku. K rímskokatolíckemu náboženstvu hlásia najmä Gorali, zatiaľ čo Rusíni a Ukrajinci sú prevažne gréckokatolíckeho a pravoslávneho vierovyznania.
Spiš patril medzi chudobné poľnohospodárske oblasti. V 18. storočí sa tu začali pestovať zemiaky a neskôr sa stal jednou z najdôležitejších zemiakarských oblastí na Slovensku. Hlavnou poľnohospodárskou plodinou v 19. storočí bol ľan. Ľanové plátno produkovali na vývoz aj mimo Uhorska. Spracovanie ľanu sa rozšírilo z domáceho prostredia neskôr i do textilného priemyslu. Roku 1860 bola v Kežmarku založená mechanická pradiareň a tkáčovňa ľanu, ktorá bola prvou priemyselnou ľanárskou továrňou nielen na území Slovenska, ale celého Uhorska. Na Spiši sa v súvislosti s výrobou plátna, ale i súkna rozvinulo farbiarstvo. Čierno a krásno (červeno) farbiarske a najmä modrotlačiarské dielne produkovali nielen pre Spiš, ale aj pre Liptov a Gemer. V súčasnosti už nepracuje ani jedna z nich. Posledný modrotlačiarsky majster z Hranovnice zomrel roku 1976.
Hospodárstvo a kultúru Spiša ovplyvnil aj rád cisterciánov. Zaoberali sa poľnohospodárstvom, rybolovom, včelárstvom a tiež kutaním rúd. V Slovenskom Rudohorí bohatom na meď a železo mali bane veľký význam už v 14. a 15. storočí. Vzhľadom na rozvinutú ťažbu rúd boli na Spiši v popredí kovospracujúce remeslá, najmä medikováčstvo a zvonolejárstvo v Spišskej Novej Vsi. V Kežmarku bolo rozvinuté ihlárstvo, najvýznamnejšie na Slovensku. Medzi najrozšírenejšie remeslá patrilo garbiarstvo, kamenárstvo, stolárstvo, zlatníctvo, klobučníctvo a súkenníctvo. Najväčšími remeselníckymi a obchodnými strediskami boli Kežmarok, Spišská Sobota a Levoča. Remeselníci sa v 19. storočí orientovali najmä na ľudové vrstvy. Kožuchmi, obuvou, klobúkmi, modrotlačou a čipkami zásobovali práve tak slovenské, ako i nemecké, rusínske či goralské obce.
V lesnatých oblastiach severného Spiša bola rozšírená výroba z dreva a prútia. Vysokú úroveň dosiahla aj výroba a výzdoba pastierskeho riadu a náradia. Výroba prútených košíkov bola a dosiaľ je rozšírená najmä v Lackovej, kde sa jej venujú muži aj ženy. V chudobných obciach – hlavne rusínskych – v Kamienke, Veľkom Lipníku, Litmanovej, Hraničnom, Sulíne, Jarabine a Stráňanoch – si rodiny malých roľníkov a bezzemkov vypomáhali podomovým drotárstvom.
Doplnkovým zamestnaním bolo furmanstvo. Na oddych a prenocovanie furmanov slúžili voziarne, ktoré boli tiež dôležitým centrom spoločenského a obchodného styku, keďže v nich sa prepriahali poštové vozy a dostavníky, menili kone kráľovskí a cisárski kuriéri.
Etnická pestrosť obyvateľov Spiša sa prejavila v odeve a textile. Nemci obľubovali odev z čierneho súkna, nosili veľké klobúky. Červené a zelené tkaniny charakterizujú najmä goralské a rusínske obce, kde sa používali aj v interiéri. Ľudový odev v obciach Ždiar a Lendak má mnoho spoločných prvkov s odevom goralských obcí na Orave. Levočské čipkárky plietli čipky, ktoré ďalej predávali obchodníčky, panie alebo kofy zo Spišského Podhradia. Používali sa na čelenky čepcov v mnohých lokalitách Spiša i Šariša a v určitom období aj celé čepce.
Začiatkom 20. storočia ešte prevažovala drevená architektúra. V oblastiach osídlených Nemcami sa domy stavali aj z kameňa a tehly a sa vyskytovali domy, ktorých rozľahlé strechy prekrývali prejazd po celej dĺžke obytného domu nazývaný dufart. Od roku 1979 sú za rezervácie ľudovej architektúry vyhlásené obce Osturňa a Ždiar. Pre Ždiar je charakteristické modré spárovanie medzi brvnami a omazávanie hrán kontrastuje s patinou dreva a šindľa. Okenné rámy sú zdobené jednoduchými geometrickými vzormi robené vápnom. Vyhladené steny zrubu na vnútornej strane v izbe boli zdobené papierovými vystrihovačkami, na vonkajšej strane farebnými maľovanými ornamentmi.
Vďaka vyspelému školstvu a kníhtlačiarstvu kultúrnym centrom Spiša sa stala Levoča. V prvej polovici 16. storočia bola aj popredným strediskom gotického umenia. Pracovala v nej známa rezbárska dielňa majstra Pavla z Levoče.
Ústna slovesnosť spišských Nemcov obsahuje veľa humorných príbehov, anekdot a historických povestí. Z rusínskych a goralských lokalít sa zachovali poverové rozprávania, v ľudových rozprávaniach so zbojníckou tematikou vystupuje zbojník Karolicek zo Ždiaru. Pre ždiarske hudobné nástroje sú charakteristické doma vyrábané dlabané husličky, tzv. zlobcoky. Osobitosťou spišského folklóru sú klapancie – poloľudová veršovnícka epika. Na Spiši sa zachovali archaické piesne a osobité druhy trávnic.
Tradičnú remeselnú výrobu môžu návštevníci Kežmarku vidieť a výrobky si aj kúpiť uprostred leta na podujatí Európske ľudové remeslo, na ktorom sa predstavujú ľudoví výrobcovia z celého Slovenska. Na plti môžu turisti poznávať prírodné prostredie Pieninského národného parku. Pod hradom Stará Ľubovňa je postavené múzeum ľudovej architektúry, ktoré prezentuje hlavne tradičnú architektúru a bývanie severného Spiša.
Krajinno-architektonickou dominantou Spiša je Spišský hrad – najrozsiahlejšie stredoveké hradisko na Slovensku. Spolu so Spišskou Kapitulou a Spišským Podhradím bol hrad v roku 1993 zapísaný do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
Pôvodný región výskytu:
Regióny:
