Partizánska Ľupča (pred rokom 1946 Nemecká Ľupča) bola v minulosti bohatá na remeselníkov. V polovici 19. storočia sa až štvrtina všetkých dospelých mužov z obce venovala remeslám, medzi ktorými prekvitalo aj povrazníctvo. Roky utekali a v 80. rokoch 20. storočia pamätal na toto slávne ľupčianske remeslo už len Jozef Sokol (1902), posledný povrazník v obci. Jeho spomienky na produktívne roky zachovali mnohé užitočné informácie.
Povrazníkom bol aj jeho otec Daniel Sokol z Malatín, ktorý sa povrazníctvu vyučil v Nemeckej Ľupči u Daniela Krnu. Výrobky, ktoré boli u zákazníkov obľúbené, predával doma i na jarmokoch v Liptove a na Orave. Sprevádzal ho na nich aj Jozef Sokol, ktorý sa popri ňom povrazníctvu aj vyučil. Remeslo však v tých časoch vynášalo málo, a tak si po ženbe prenajal kus poľa, kúpil koníka a istý čas tiež furmančil. Povoz však využil aj na prepravu výrobkov na jarmok.
S masovejším nástupom motorových vozidiel po druhej svetovej vojne a poklese významu dopravy konskými povozmi, sa začal strácať aj záujem o povraznícke výrobky, a tak aj Jozef Sokol prestal roku 1956 povraznícke remeslo vykonávať profesionálne. Naďalej však remeselnú znalosť udržiaval živú výrobou povrazov pre ľudí v bezprostrednom okolí. Veď povraznícke výrobky boli kedysi veľmi vyhľadávané poľnohospodármi, povozníkmi a inými remeselníkmi.
Na výrobu povrazov ako surovinu používal Jozef Sokol konope, jutu a ľan a z nich na povrazníckom stroji spriadal hrubšie alebo tenšie „nite“. Tie skrúcal tri dokopy do „šnúry“ a na ďalšom stroji následne znovu tri alebo štyri šnúry do povrazov, žiniek, liní alebo iných špeciálnych povrazníckych výrobkov. Bežné v jeho sortimente boli ťažké i ľahšie pastierske biče, ktorými pastieri na paši zaháňali dobytok. Žinky skrúcal aj na vešanie bielizne či na sieťky na detské postieľky, vyrábal z nich siete pre rybárov, na objednávku aj dlhé a pevné „line“ pre povrazolezcov či na vežové zvony, ale aj povrazy pre hrobárov. Z tenkých čriev dobytka zas skrúcal struny na basu či husle pre muzikantov a pre gazdinky na kolovrátok na pradenie ľanu alebo stáčanie nití pred tkaním.
Stroj na pradenie nití i skrúcanie povrazov mu pomáhal poháňať pomocník ručne kľukou. Druhý pomocník zas napínal niť, žinku, liňu či povraz za otočný háčik, ktorý držal v ruke, a pritom sa podľa potreby od stroja vzďaľoval. Pri skrúcaní šnúr do povrazov sa pomedzi pramence šnúr smerom k stroju samočinne posúval okrúhly drevený prípravok s drážkami na obvode („léra“), ktorý zabezpečoval postup skrúcania šnúr do povrazov a zabraňoval tvoreniu hrčí na povraze.
Všetky svoje stroje daroval pred smrťou Slovenskému poľnohospodárskemu múzeu v Nitre, aby pripomínali ďalším generáciám jedno staré remeslo, ktoré malo kedysi zlaté dno. Jeho pracovný postup pri výrobe povrazov sa podarilo zachytiť pracovníkom Slovenského národného múzea – Etnografického múzea v Martine, v ktorého zbierkach je dokumentácia uložená.
(Zdroj: Majerčiak, V.: U posledného povrazníka v Partizánskej Ľupči. In: Zborník SNM, LXXVIII. Etnografia 25, 1984)
zobraziť
