šmyk

šmyk
(rizňa) – žľab na spúšťanie vyťaženého dreva.

Šmyky sa budovali na približovanie dreva z ťažko prístupných horských oblastí na menšie vzdialenosti. Žľab uložený na lešení, stolici, tvorilo 4 – 8 brvien, hlboký bol asi 0,5 – 0,7 m, široký 1 –  2 m. Najvyššie pole bolo vejárovite rozšírené (hubica), najnižšie pole bolo upravené tak, aby sa drevo zastavilo. Brzdné žľaby na miestach s veľkým spádom boli opatrené železnými hrotmi. Pri zmene smeru dopravy dreva sa vytvárali tzv. hrotové úvrate. Gravitáciou sa drevo dopravovalo z miest ťažby k splavným tokom alebo cestám. Pri dostatočnom spáde sa drevo spúšťalo i za sucha, pri menšom spáde po daždi, v koryte šmyku vystlanom snehom, alebo za mrazov polievanom vodou. Šmyky zanikli v 50. rokoch 20. storočia.

Jednoduchší spôsob približovania dreva predstavovali zemné šmyky , pri ktorých sa drevo spúšťalo po upravenom svahu po daždi, snehu alebo holomrazoch. Dokonalejší a spoľahlivejší bol vodný šmyk – flúdor. Išlo o vodotesné žľaby z hraneného dreva lichobežníkového prierezu s pomerne malým spádom, zásobované vodou z malých vodných nádrží. Vodné šmyky pracovali až do 50. rokov 20. storočia. Harmanecký vodný žľab v doline Rakytovo sa používa dodnes.