smútočný odev

smútočný odev
- súbor odevných súčastí, ktoré sa obliekali mŕtvemu do truhly a ktoré sa nosili v období smútku za mŕtvym alebo počas pôstu.

Staršia generácia, najmä ženy, si ešte počas života pripravila odev do hrobu. Mŕtveho poumývali, obliekli a učesali, mužov aj oholili.

V minulosti existoval zvyk pochovávať v odeve z plátna. V 19. storočí nedávali do truhly topánky ani čižmy, a ak áno, sňali z nich železné podkovy. Mŕtvemu natiahli doma šité súkenné papuče, kapce alebo akési plátenné pančuchy. V 2. polovici 19. storočia začali pochovávať v smútočnom odeve. Na nohy obliekali biele alebo čierne pančuchy. Mužom dávali kožušinovú čiapku, zriedka klobúk. Dospelé dievčatá a mládencov pochovávali oblečených ako na sobáš (¶svadobný odev). Dievke dali do truhly aj partu, mládencovi pierko, príp. aj prsteň. Dievkam vlasy rozpletali. Družice a družbovia, ktorí kráčali za truhlou, boli oblečení ako na sobáš. Mladšie dievčatá pochovávali vo sviatočnom odeve s venčekom na hlave, deti v bielom, najčastejšie len v plátennom odeve. Na nohách mali pančuchy alebo doma šitú obuv. Žene, ktorá zomrela pri pôrode alebo v ťarchavosti, dali do truhly pôlku alebo plachtu, perinku, povojník, košieľku, plienky. Dospelým kládli do truhly obľúbené predmety (fajku, tabak, vreteno), svätenú vodu, obrázky svätých, ruženec, deťom dar od krstnej matky. Šaty a bielizeň, ktoré boli v styku s mŕtvym, spálili, dali žobrákom, púšťali dolu vodou alebo vložili do truhly.

Smútočný odev si obliekali pozostalí na pohreb a podľa stupňa príbuznosti ho nosili určitý čas aj po pohrebe. Bol jednoduchý a v odľahlejších horských regiónoch pretrval až do začiatku 20. storočia. Väčšinou sa nosili archaické súčasti málo zdobené alebo vôbec nezdobené, muži len bežný pracovný alebo sviatočný odev.

Pôvodne smútočnou farbou bola biela, často aj nebielené plátno, z ktorých  sa zhotovovali mužské a ženské odevné súčasti na obdobie smútku. V 19. storočí sa pod vplyvom mesta začali nosiť tmavé farby, predovšetkým čierna, ktorá  sa po prvej svetovej vojne stala prevládajúcou farbou smútku. Vo výzdobe prevládali odtiene fialovej, modrej, zelenej a hnedej farby. Červená farba sa vylučovala.

Najdlhšie nosila smútok manželka za mužom a matka za deťmi (1 – 1 a pol roka). Ak ovdovela staršia žena, nosila smútok až do smrti. Smútok sa v odeve prejavoval najmä vo sviatočné dni a pri obradoch, u žien viacej, u mužov menej.

Po období hlbokého smútku chodili ženy ešte určitý čas v polosmútku, odev už mohol byť pestrejší. Staršie ženy nosili vo sviatok do kostola na znak smútku cez plecia prehodený obrus alebo plachtu, mladšie ženy a dievky mali na hlave čiernu šatku, mládenci nenosili pierko (okrem tých, čo boli na pohrebe družbami). Muži ostávali počas pohrebného obradu s nepokrytými hlavami.

Smútočný odev nosili ženy do kostola aj v období pôstu (pôstny odev), a to v predvianočnom advente a pred Veľkou nocou od Popolcovej stredy do Vzkriesenia, najmä na Veľký piatok, a na Všechsvätých. Ženy si do čepcov a dievky do párt a vlasov dávali fialové a pred Veľkou nocou zelené stuhy. Fialové stuhy nosili aj pri úmrtí vzdialenejšieho príbuzného. So stuhami v tejto farebnosti sa dievky zúčastňovali na spoločenskom živote, ale nespievali a netancovali.

Niekde bolo zvykom chodiť v smútku i vo výročné dni katastrof (oheň, povodeň, vojna).

Materiál: