slivkový lekvár

slivkový lekvár
– lekvár varený zo sliviek. 

Varenie lekváru z plodov slivky (Prunus), typického ľudového ovocia so širokými možnosťami hospodárskeho využitia, sa praktizovalo na celom Slovensku. Jeho príprava a uskladňovanie podmienili výrobu medených kotlov, železných trojnožiek, kalamajok a furkadiel z dreva na miešanie lekváru a hlinených hrncov na jeho uskladňovanie.Tie sa vyznačovali tým, že boli širšie, pomerne nízke, s takmer rovnými stenami a dvoma protiľahlými ušami pod  výrazným jarčekom pod ústím, v ktorom sa zaväzovalo uzavretie nádoby pergamenovým papierom alebo dvojitou vrstvou hustého plátna.

Prácu pri sušení sliviek a varení lekváru sprevádzali rozličné obyčaje – susedské stretnutia, ochutnávanie lekváru, sprievody v maskách. Podľa zákonov Márie Terézie z polovice 18. storočia bolo zakázané variť lekvár medzi domami, a tak ho varievali za dedinou na obecných pasienkoch. Na toto varenie sa obyčajne združilo viacero domácností, a pretože sa varilo celú noc, bola to udalosť, pri ktorej nechýbal spev a často i muzika v podobe gajdoša, heligonkára či malej sláčikovej hudby. Spoločné varenie slivkového lekváru, spojené so spevom, s tancom i muzikou, sa robilo na Zemplíne ešte v 50. rokoch minulého storočia.

Slivky sa konzumovali surové, varené (slivčanka) i sušené, varil sa z nich lekvár a pálila pálenka (slivovica). Zo slivkových kôstok sa lisoval olej. V tradičnom liečení sa slivky využívali pri zažívacích poruchách a kašli. Tieto produkty podmienili výrobu nádob na ich transport, uskladňovanie i konzumáciu z rôznych materiálov – z keramiky, zo skla, z kameniny, dreva.

Sušením sliviek vynikala najmä trenčianska a hornonitrianska oblasť, kde sušiarenstvo dosiahlo najvyspelejšie formy (sušiareň ovocia). V minulosti sa slivky pálili v gazdovských kotlíkoch umiestnených v domácnostiach, neskôr v živnostenských páleniciach. Pretože sa pálenie zdaňovalo (paleta), pálilo sa aj tajne.

Materiál: