sitárstvo

sitárstvo
(riečičiarstvo) - remeselná špecializácia i domáca špecializovaná výroba sít na čistenie múky a riečic, rešiet na hrubé čistenie zrna od pliev.

Zmenami technológii spracovania potravinových surovín sa vytratili mnohé veci, ktoré boli samozrejmé pre život človeka v minulosti. Komu by dnes pola potrebná riečica na oddeľovanie pliev od zrna. Osievať múku pred použitím, ako to robili staré mamy už nevidel asi dávno robiť nik, pretože dnes kupujeme naraz sotva po dva kilogramy múky a tá sa vo väčšine, spotrebuje skôr než sa nejaký ten hmyz v nej usalaší. Nie ako v minulosti, keď sa do mlyna chodilo mlieť aspoň niekoľko vriec pšenice či raže. Sitá vyrábali sitári, riečice ako inak riečičiari, či rešetári , ale často oboje vyrábali tí istí remeselníci len ich inak nazývali, podľa toho čo práve predávali. Sitá, ktoré vyžadovali jemnú mriežku- sito z vlasu konského chvosta. Sieťky plietli či lepšie povedané tkali obyčajne ženy na jednoduchých rámových krosnách. Niekde sa z pletenia sietí pre sitárov stala domácka špecializovaná výroba, vytlačila ho až továrenská výroby sít z jemného oceľového alebo medeného drôtu. Takto denne urobila jedna žena okolo šesť sieti. Neskôr sa aj táto práca zmechanizovala. Jednoduché stroje zrýchlili a zjednodušili aj výrobu stien sita- luby. Luby boli dva jeden menší a druhý len o trochu väčšieho priemeru ako vonkajší obvod prvého. Medzi lubmi bola upevnená sieťka. Stroj, v ktorom sa v protismere otáčali dva valce- najprv drevené neskôr kovové bol poháňaný ručne kľukou používali na rýchlejšie ohýbanie štiepaného, vyhladeného a vriacou vodou obareného dreva sitári ( na starších sitách sú po drapľavom povrchu týchto valcov ešte viditeľné stopy.
Riečice vyrábali aj po domácky, ale bola to špecializovaná výroba, teda nie každý pre seba ,ale v mieste dostatku surovín a technologických znalostí vyrábali v čase mimo hlavných poľnohospodárskych prác riečice na obchod. Okrem domácich výrobcov na slovenské trhy sitá i riečice v poslednom období vozili aj sitári z Poľska. Pri výrobe riečice okrem ohýbania dreva bolo dôležité vedieť vyrobiť sieťku- „dno“ niekde nazývané aj plátenko z lyka, loziny alebo z jemne opracovaných lubov liesky, lipy robených páraním. Na východnom Slovensku sa na túto výrobu špecializovali v niektorých dedinách -tzv. ličenkárstvo a výrobky predávali výrobcom sít a riečic.
Technológiu ohýbania dreva využívali sitári aj na výrobu drevených nádob okrúhleho alebo elipsovitého tvaru s dnom a vrchnákom na uskladnenie potravín, neskôr na prepravu a uskladnenie dámskych i pánskych klobúkov, škrobených čipkových golierov, čepcov, párt, stužiek a šnúr. Malé drevené okrúhle škatuľky – pudielka používali lekárnici na masti a prášky, ale i kúpeľníci a korenári.
Drevo na sitá, riečice i nádoby sa nerezalo, ale štiepalo- páralo. Na štiepanie a ohýbanie a spájanie používali špeciálne technologické postupy, ktoré uplatňovali na starostlivo vybranom dreve bez hrčí a kazov. Kým nepožívali stoje na ohýbanie ohýbali na dvoj- až trojdielnych drevených formách. Používali drevo jedle alebo smreku.
Jednotlivé dielne uplatňovali vlastný spôsob spájania koncov ohýbaného dreva. Zošívali ich lykom, neskôr drôtom. Zošívanie sít a rešiet bolo skôr funkčné, škatule na potraviny a klobúky zošívali stehmi tak, že vytvárali jednoduchý vzor.


Technika výroby:
ohýbanie na formu, páranie dreva, steh
Nástroje:
nôž, obojručný nôž, obojručný stolec, pílka, šidlo - remenárske, obuvnícke